Náš tretí deň vo Vancouveri, hoci ešte len druhý kompletný, sa niesol v znamení otváracieho ceremoniálu zimných olympijských hier. Na uliciach v okolí haly BC Place, kde si večer viac ako 60-tisíc ľudí vychutnalo vynikajúce predstavenie po všetkých stránkach, vládol už od obeda čulý ruch. A keďže na jednej z tých ulíc, doslova niekoľko desiatok metrov od haly, bývame v hoteli aj my, mohli sme si tento chaos vychutnať naplno. Doteraz z našej strany nesmierne chválení organizátori sa nechali trochu zahanbiť a pri ceste na otvorenie si nás dosť nechutne pohadzovali. Nebol ani tak problém s tým, ak niektorí z dobrovoľníkov nevedel, kde je vchod pre médiá a ktorým smerom by sme sa mali pohnúť, ale vtedy, keď nám podal úplne mylnú informáciu. Napokon sme si však poradili a hoci nie cez vchod určený pre novinárov, dostali sme sa dnu. Doteraz nechápem ako.
Potom nás jeden navonok milý pán opäť, verím, že nechtiac, oklamal, takže slalom pomedzi hustnúci dav pokračoval. To však bolo našťastie zo strany organizátorov na náš účet všetko. Teda nie tak úplne celkom, aj keď tentoraz sa dá hovoriť o faux pas oveľa väčšieho rangu a nás sa až tak netýkalo. V závere viac ako trojhodinového programu slávnostného otvorenia, ktorý sa tu vôbec neoplatí opisovať, ale treba ho jednoducho aspoň zo záznamu vidieť, totiž zaštrajkovala technika a pri zapálení olympijského ohňa zostala z pôvodne plánovaného kvarteta už len trojica. Bývalá kanadská rýchlokorčuliarka Mayová-Doanová mohla s horiacou pochodňou len ticho závidieť Waynovi Gretzkemu, Stevovi Nashovi a Nancy Greenovej, ktorí napokon spoločne rozhoreli olympijský plameň vo Vancouveri. Pre niekoho ide možno o banalitu, no podľa môjho názoru na to niekto doplatí. Ak sa tak už aj nestalo.
