Pred tridsiatimi rokmi, 5. decembra 1994, došlo v Budapešti k podpisu dôležitého memoranda, na ktoré sa akosi zabúda. V tomto dokumente sa Ukrajina sľúbila vzdať svojho jadrového arzenálu, ktorý bol v tom čase tretí najväčší na svete, a odovzdať ho Ruskej federácii.
Tri štáty, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN – Ruská federácia, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a USA – sa v tomto dokumente zaviazali poskytnúť za to Ukrajine niektoré bezpečnostné záruky.
Prezidenti Boris Jeľcin, premiér John Major, prezident Bill Clinton a ukrajinský prezident Leonid Kučma sa okrem iného spoločne zaviazali rešpektovať ukrajinskú štátnu nezávislosť a suverenitu v medziach hraníc z roku 1991. Teda tých, ktoré sa stanovili po rozpustení Sovietskeho zväzu.
Súčasťou Memoranda je tiež záväzok zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti Ukrajine, zdržať sa ekonomického nátlaku na Ukrajinu v snahe ovplyvniť jej politické smerovanie, zdržať sa použitia jadrových zbraní proti Ukrajine, riešiť prípadné použitie jadrových zbraní proti Ukrajine na pôde BR OSN či vzájomne konzultovať vzniknuté nejasnosti okolo zmienených záruk.
Ďalší stáli členovia BR OSN – Čína a Francúzsko – po čase poskytli Ukrajine podobné, i keď o niečo slabšie záruky.
Anexia Krymu
Ruská federácia pod vedením Jeľcinovho nástupcu Vladimíra Putina dvakrát porušila záväzky z tohto memoranda. Prvýkrát v roku 2014 anexiou Krymu.
Toto neprípustné správanie sa, porušujúce Chartu OSN, ospravedlňoval ruský prezident Putin arogantným vyhlásením, že „euromajdan“ bol revolúcia a že ňou vznikol nový štát, s ktorým Rusko nepodpísalo žiadne dokumenty.
Najvplyvnejší Slovák v Európe bez podpory vlastných - KOMENTÁR
Ruská federácia sa tak spupne postavila do pozície svetovej autority s právom rozhodovať, ktorý štát je hoden uznania a ktorý nie. Akoby nebolo výsostnou záležitosťou občanov suverénnej Ukrajiny zvoliť si orientáciu na Európsku úniu a uskutočniť vo svojom štáte zmeny. Aj keď niesli niektoré črty revolúcie. Veď Ukrajina predsa vtedy nebola a ani des nie je ruskou guberniou.
Akoby súčasťou Memoranda nebol záväzok zdržať sa hrozby silou alebo ekonomického nátlaku na Ukrajinu v snahe ovplyvniť jej politické smerovanie, ako to Rusko pred podpisom Asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ bezohľadne robilo v snahe tento podpis zmariť, čo napokon viedlo k druhému Majdanu.
Ruský výsmech medzinárodnému právu
Členské štáty V4 – za druhej vlády Roberta Fica – označili pričlenenie Krymu k Ruskej federácii za porušenie Budapeštianskeho memoranda. Za porušenie Memoranda označili anexiu Krymu aj predstavitelia štátov G7.
Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu na podporu územnej celistvosti Ukrajiny. Zdôraznilo v nej povinnosť dodržiavať Chartu OSN a rešpektovať jednotu a územnú celistvosť štátov. Poukázalo v nej tiež na bezpečnostné záruky, ktoré vyplývajú z Budapeštianskeho memoranda.
Reči ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, že Rusko neuznáva výsledok ozbrojeného prevratu a preto anexiou Krymu neporušuje Budapeštianske memorandum, sú otvoreným výsmechom medzinárodnému právu.
Boli len predprípravou ďalšej ruskej imperialistickej revízie platných hraníc z roku 1991, ktorú nariadil prezident Putin 24. februára 2022. Tentokrát s argumentáciou, že Ukrajinci nie sú svojbytný národ, ale súčasť ruského národa a že Ukrajina je umelý štát, ktorého územie historicky patrí Rusku.
Položme si hypotetickú otázku
Pohŕdavý vzťah Ruskej federácie k Budapeštianskemu memorandu, výhovorky, že nebolo ratifikované parlamentmi signatárskych štátov a preto ho netreba rešpektovať, je jeden z dôkazov, že Ruskej federácii sa nedá veriť, že bude dodržiavať svoje záväzky. Pretože vždy uprednostní svoje imperialistické záujmy. Je to silné memento do budúcnosti.
Po zákernom prepadnutí Ukrajiny pred necelými tromi rokmi si veľa ukrajinských politikov a občanov povzdychlo, že prezident Leonid Kučma neurobil dobre, keď uveril Jeľcinovým sľubom o zárukách územnej celistvosti a suverenity Ukrajiny a odovzdal Rusku všetku jadrovú výzbroj. USA a Veľká Británia svoj záväzok po invázii na Ukrajinu, ktorá znamená najväčšiu vojnu v Európe od roku 1945, prakticky realizovali.
Nielen politickými vyhláseniami, ale aj dodávkami zbraní a ďalšou vojenskou pomocou Ukrajine, ktorá bráni svoju štátnu suverenitu a územnú celistvosť. Ak naši vládni predstavitelia nazývajú túto pomoc napomáhaním zabíjaniu Slovanov, sú na ťažkom omyle. Podľa nich je dodržanie záväzku z Budapešti zo strany „Anglosasov” vojnovým štvaním.
Akoby Slovensku, ktoré bolo ako súčasť Československej republiky v roku 1938 obeťou nielen nemeckého, ale aj maďarského revizionizmu, nemalo záležať na tom, aby bol ďalší, tentokrát ruský historický revizionizmus neúspešný. Akoby nebolo v životnom slovenskom národnom záujme so všetkou rozhodnosťou sa stavať proti ruskému meneniu hraníc silou, lebo je podupaním Helsinského aktu z roku 1975, ktorý umožňuje zmenu hraníc len na základe vzájomnej dohody susediacich štátov.
A napokon, je vrcholne cynické od predstaviteľov Ruskej federácie, keď sa dnes zastrájajú, že nedovolia Ukrajine, aby získala jadrové zbrane, hoci sa o to ani nepokúša. Po tej podlej zrade, ktorú Putin urobil na Ukrajine a Ukrajincoch porušením Budapeštianskeho memoranda, by Ruská federácia mala o jadrových zbraniach na Ukrajine aspoň mlčať.
Veď položme si hypotetickú otázku – keby Ukrajina Rusku v polovici 90. rokov ten jadrový arzenál neodovzdala, bol by si Putin, hrajúci sa na nového Petra Veľkého, mohol dovoliť tú imperialistickú avantúru, ktorá rozmlátila európsku bezpečnostnú architektúru a spôsobila Ukrajincom bezbrehé utrpenie a škody?
Tí slovenskí predstavitelia, ktorí sa idú do Moskvy pokloniť imperátorovi a odobriť odpornú ruskú agresiu proti slovanskej Ukrajine, lebo Putin ju vôbec nemieni zastaviť, sú preto skutoční vojnoví štváči a žiadni mierotvorcovia, hoci sa na nich pokrytecky hrajú.