VANCOUVER 16. februára (WEBNOVINY) – Už si pomaly zvykám na to, že na tejto zimnej olympiáde sa stanem expertom na kanadské autobusy. Počas mojich každodenných presunov z Vancouveru do Whistleru som už vystriedal asi päť typov a približne aj rovnaký počet typoogicky odlišných šoférov v nich. Od mĺkvych Kanaďanov až po takých, ktorí informujú o všetkom – predpokladanom čase príchodu do cieľa, ale aj o tom, koľko je práve hodín a tiež o nastavení klímy na toľko a toľko stupňov.
Jedna cesta z hlavného mediálneho centra vo Vancouveri až do areálu pre biatlon trvá približne tri hodiny aj s troma prestupmi. Keď si zrátate, že túto „štreku“ treba denne absolvovať dvakrát a popri tom si pri dobrej vôli odskočiť aj na iné whistlerské športy, vychádza to na šesť až sedem hodín strávených v autobuse. Ak bdiete a za oknom je vidno, môžete obdivovať nádhernú prírodu Britskej Kolumbie, ak je však už tma, treba si radšej pospať. V noci totiž na to spravidla nie je dostatok času a cez deň pri horúčkovitom obchádzaní športovísk už tobôž nie. Autobusy sa preto často menia na medzinárodné spacie vozne so štandardnou výbavou a bohatým medzinárodným obsadením.
Minule sa ma takto po zobudení istý Bielorus pri pohľade na moju vetrovku spýtal, či som zo Slovenska a že on nedávno pri príležitosti prípravných hokejových zápasov navštívil Košice a Spišskú Novú Ves. A vraj či poznám tie mestá. Ja mu vravím, že som zo Spišskej a tiež som bol na tom hokeji, ibaže stretli sme sa až teraz na ceste z Vancouveru do Whistleru. „Svet je maľeňkij“, zakončil bieloruský kolega a opäť zaspal. A ja po chvíli tiež.
