Ady Hajdu: Vrátil som sa sám k sebe, k obyčajnému životu (rozhovor)

Herec Ady Hajdu oslávil začiatkom augusta okrúhle 60. narodeniny. V rozhovore nám prezradil, aké boli oslavy a čo si praje do ďalších rokov svojho života. Nezabudli sme sa ho ani opýtať na jeho divadelné a filmové novinky, ako sa stal hercom, či čo má v živote najradšej. Prezradil nám aj svoj názor na blížiace sa parlamentné voľby.

Pred niekoľkými dňami si oslávil životné jubileum. Aká bola oslava 60. narodenín, bujará či veľmi tichá?

Keďže som v určitých prípadoch veľmi bujarý, tak dvakrát bola oslava bujará. Ale dostal som soplík a na týždeň som si ľahol, aby som si mohol oddýchnuť a nabudiť sa znova do práce. Teším sa už na svojich kolegov, na nakrúcania a na ďalšie oslavy.

Môžeš prezradiť, aký si dostali darček, ktorý ťa najviac potešil, a nejaký kuriózny darček, ktorý ťa najviac pobavil?

Ako som spomínal, čakajú má ešte nejaké oslavy, čiže všetky darčeky som ešte nedostal. Ale potešil ma obraz od mojich priateľov, ktorý som dostal. A od Jožko Danglára som dostal karikatúru pesničky, ktorú som vymyslel.

Ako to berieš, že už máš 60 rokov? Spievaš si čože je to 60-tka, alebo ťa už prepadla depresia a nostalgia?

Ja som človek optimistického druhu. Snažím sa teda aj v tých horších a ťažších časoch vždy nájsť niečo pozitívne. Prial by som si ešte posledných dvadsať rokov môjho života, tak by som tých dvadsať rokov chcel prežiť ako ja chcem. A spievam si pesničku, ktorú som si sám vymyslel. Má, má, má 60-tku má, ani sme sa nenazdali už je z teba….herec starý (smiech)

Pred niekoľkými rokmi ťa postretli aj zdravotné problémy. Udržuješ sa nejako v kondícii? Staráš sa o svoje zdravie, alebo si v tomto fatalista a veríš na to, že každý má v osude napísanú čiaru svojho života?

Toto keby som ja vedel. Bohužiaľ som obyčajný zraniteľný človek a snažím sa žiť úplne jednoducho. Vrátil som sa po tých zdravotných problémoch sám k sebe. Už nechcem byť so všetkými kamarát, už sa nechcem so všetkými stretávať. Najradšej som, keď raz za čas vyjdem von, odtrhnem si paradajku a pozerám ako mi rastie paprika. Vrátil som sa k obyčajnému životu a to je asi najviac.

Čo ty a šport. Zostávaš stále len pri golfe? A ako sa ti v golfe vôbec darí, zlepšujete sa?

Niekedy si potrebuje človek sám si dať darček. Tak aj ja som si dal nové golfové palice. Pre negolfistov je to síce nuda táto odpoveď, ale na mieru som si dal vyrobiť palice a veľmi som sa zlepšil, čo v mojom veku je raritné. Takže chlapci tešte sa! Filip Tůma si v pr…. (smiech)

Divadlo v podpalubí bolo desať rokov živé. Urobili sa tam krásne veci, divadlá, koncerty, pôvodné hry. Bohužiaľ koronavírus divadlo zničil a už sa asi k tomu nedá vrátiť.

Poďme k tvojej životnej profesii. Túžil si po herectve od detstva? Ako si sa vôbec dostal k herectvu? Mne si raz v slabej chvíľke prezradil, že to bolo vďaka pekným prsiam tvojej spolužiačky.

Áno bol som veľmi zakomplexovaný, bol som šiestak a mal som asi dvanásť kíl a prišla do triedy deviatačka, ktorá mala krásne prsia a opýtala sa, kto chce chodiť do divadla Ludus. Ale chcem povedať, koľko mi Ludus dal, čo som pochopil až teraz ako som dospelý. Vlastne to v tých časoch bola oáza slobody a demokracie. Robili sme si tam čo sme chceli a aj preto sa možno stal zo mňa herec. V Luduse z nás vyťahovali ako detí tie najlepšie veci v rámci slobody myslenia, lebo dieťa je slobodné v myslení. To bolo asi najkrajšie, hoci aj my sme mali svojho eštebáka.

Si dlhoročným členom Divadla Astorka Korzo´90. Budú dosky tohto divadla tvoja jediná láska?

Okrem Astorky dlho spolupracujem aj s Divadlom L+S, kde som hrával v predstaveniach s pánom Lasicom v Cyranovi a Iluzionisti. Mám tam teraz ešte tri predstavenia, ktoré ešte schvaľoval dramaturgicky pán Lasica, a to Meno, Môj dobrý kamarát a Účet.

S maestrom Milanom Lasicom si dlhé roky spolupracoval, ako si na neho spomínaš?

Je to pre mňa niečo výnimočné, že som s ním mohol spolupracovať. Vždy keď sa vrátim do jeho šatne sadnem si na jeho stoličku a rozprávam sa s ním. Čo sme mali ale najradšej, že sme ohovárali herečky. (smiech)

Mal si či aj v súčasnosti máš ponuky na prestup do iného divadla? Nikdy ťa ani nelákalo napríklad Národné divadlo?

Ponuky boli vždy. Keď bol ešte riaditeľom pán Juraj Slezáček, tak ma každý rok zavolal na koňak. Ale ja som mu povedal, že ešte nie som zrelý pre Národné divadlo, a doteraz to tak je.

Hrával som v Národnom divadle ako študent, a doteraz mi to veľmi veľa dalo. Paľko Mikulík bol náš hlavný pedagóg, potom Emil Horváth a Ľubo Vajdička ako režisér. Čiže oni nás tam ťahali, len bolo to pre nás veľké. Chceli sme ako mladí robiť avangardu a tá sa robila v trnavskom divadle, tak sme išli za Jarom Filipom, Blahom Uhlárom a Ďurom Nôvotom.

Ale miloval som v Národnom divadle predstavenia. Zamiloval som sa do Ctibora Filčíka a jeho presného matematického herectva. Videl som vtedy pre mňa najkrajšie predstavenie Garderobier, kde hrali Mikuláš Huba s Filčíkom. Formovalo má Národné divadlo, ale mal som radšej starú Astorku a predstavenia Vlada Strniska.

Brat ma volal národno-oslobodzovací umelec, pretože s mojim výrazom tváre a s mojím dizajnom oslobodím ľudí od televízie, no a vidíte zvykli si. (smiech)

Slovenská kinematografia sa veľmi zlepšila. Získavame ceny v Európe, vo svete. Som veľmi rád, že sa presadzujú vďaka filmov slovenskí mladí ľudia.

Ako je to s Divadlom v podpalubí, ktoré si na Dunaji pred niekoľkými rokmi spoluzakladal? Dá sa ešte jeho činnosť oživiť?

Divadlo v podpalubí bolo desať rokov živé. Urobili sa tam krásne veci, divadlá, koncerty, pôvodné hry. Bohužiaľ koronavírus divadlo zničil a už sa asi k tomu nedá vrátiť. Môj brat to celé financoval a v súčasnosti sa to už nedá zopakovať. Ukázali sme ostatným lodiam smer, aby v tom pokračovali, aj tam prišli a dúfam, že budú pokračovať v našej myšlienke.

Šíria sa také chýry, že ostatné mesiace si mal práce vyše hlavy a od jesene si ťa užijú diváci aj v televízii.

Dlho som sa neobjavoval v žiadnych seriáloch ani filmoch a od razu prišli ponuky, ktoré sa nedajú odmietnuť. Sú to krásne charakterové posty. Urobil som s pánom režisérom Janom Hřebejkom pre streamovaciu službu nový seriál Víťaz, ktorý pôjde od septembra.

Bude nový film Máme čo sme chceli v réžii Miša Kováča. Napísal to Tomáš Dušička, ktorý napísal scenár pre film Invalid. Potom v januári ma uvidia diváci v seriáli RTVS Niekde v Európe. V Januári bude premiéra aj nového filmu Vojna policajtov, čo je dnes veľmi aktuálna téma.

V jeseni budem točiť nový film s pánom režisérom Bohdanom Slámom, o ktorom ešte veľa nemôžem povedať, iba to, že tam hrám veľkú sviňu. A na to sa veľmi teším a pripravujem sa a učím sa česky.

Na čo sa môžu tvoji fanúšikovia tešiť v divadle?

Od januára začínam skúšať v Astorke novú hru. Taktiež Eva Borušičová pre mňa niečo píše. Ivanka Chýlková ma chce do Prahy. Takže ponúk je veľa, asi sa musím, vyklonovať. (smiech)

V ostatných rokoch sa na Slovensku rozbehlo aj natáčanie veľkých filmov. Má Slovensko ešte kapacity natáčať viac filmov?

Veľmi sa zlepšila slovenská kinematografia. Získavame ceny v Európe, vo svete. Som veľmi rád, že sa presadzujú vďaka filmov slovenskí mladí ľudia. Videl som všetky ocenené filmy a som na ne veľmi veľmi pyšný. Dokonca som rád, že sa podarila aj dobrá slovenská komédia Invalid.

Čo hovoríš na to, že českí režiséri na slovenských hercov a herečky stále nezabudli a sú často obsadzovaní do českých filmoch a seriáloch?

Nie je to tým, že slovenskí alebo českí herci sú lepší alebo horší. Niekedy je to aj nutnosť obsadzovať hercov z jednej aj druhej krajiny, keďže veľa filmov sa natáča v slovensko-českej koprodukcii. Kto dá koľko peňazí, toľko hercov z danej krajiny tam hrá. Je to takto spravodlivé. My potrebujeme český trh a český trh ten náš. Myslím si, že kvalitných hercov je dostatok aj na Slovensku aj v Čechách.

Prosím voľte tých, ktorí majú vo volebnom programe, že zostaneme v EÚ, že zostaneme v NATO. Lebo ostatní potrebujú vládnuť len preto, aby nešli do basy. Dnes nerozhodnú tí voliči, ktorí pôjdu voliť, ale tí, ktorí voliť nepôjdu.

Ktorý film alebo divadelné prestavenie by si smelo odporučil divákom?

Teraz budem egoistický, pretože hrám v tom predstavení ja (smiech). Je to divadelné predstavenie, ktoré hrám s Lukášom Latinákom a Robom Jakabom. Je to výborná francúzska komédia, nie je to hlúpe. Ide o sondu do hláv troch chlapov. Vlastne ide o to, ako si títo chlapi myslia, že všetko v živote dokážu, ale sú bezradní a nevedia ho vôbec žiť a preto sú smiešni, lebo to myslia vážne. Takže, keď si chcú diváci pozrieť v divadle dobrú komédiu, tak si nech si pozrú Účet.

Blížia sa parlamentné voľby. Čo ty a politika? Pôjdeš voliť? Čo by si chcel odkázať nielen svojim fanúšikom, ale všetkým Slovákom a Slovenkám predtým, ako hodia svoj hlas do urny?

Aby nezabudli, že demokracia je veľmi krehká. Že sa dá zneužívať, že ju zneužívajú mocní ľudia, a tí ktorí majú maslo na hlave. Prosím voľte tých, ktorí majú vo volebnom programe, že zostaneme v EÚ, že zostaneme v NATO. Lebo ostatní potrebujú vládnuť len preto, aby nešli do basy. Dnes nerozhodnú tí voliči, ktorí pôjdu voliť, ale tí, ktorí voliť nepôjdu.

Čo by si chcel ešte dokázať počas ďalších 60 rokov svojho života?

Ja nechcem už dokázať nič. Ja žijem so svojou rodinou, so svojim deťmi a s tou istou manželkou, ktorých nesmierne milujem. Moje osobné šťastie je veľké. Ale priznám sa, že v súčasnosti viac mi záleží na tom, kam táto republika smeruje. Je to veľmi veľmi nebezpečné, čo robia niektorí ľudia, aby sa nedostali do basy.

Takže to má trápi viac, ako nejaké moje priania. Prajem si, aby mladí ľudia nevolili fašistov a rozhodovali sa samy. Napríklad mladí ľudia dnes môžu študovať či pracovať v zahraničí. Môžu si vlastne robiť čo chcú. Nech na to nezabudnú, kto im toto umožnil. Lebo veľmi rýchlo sa môže stať, že sa nám zavrú hranice.

Adynko ďakujem za rozhovor a do ďalších rokoch tebe, celej rodinke a tvojim priateľom prajeme z redakcie hlavne veľa zdravia, úspechov v práci aj v súkromí a radostí zo života.