Po návšteve ANA Campu sa vraciame s veliteľom OMLT do Camp Holland za našimi ostatnými chlapmi zo strážnej jednotky a provinčného rekonštrukčného tímu. Všetci bývajú pohromade na jednom mieste, po dvaja až štyria v jednom ubytovacom korimeku. Chlapi nás už vítajú, ponúkajú vodu a ja sa ich pýtam, aký je to pocit mať pred sebou už iba dvojciferné číslo počtu dní do návratu domov. Odpovedajú mi, že to číslo začína stále deviatkou, takže návrat je ešte v nedohľadne. Zložím zo seba nepriestrelnú vestu, vyzliekam blúzu a spod nej aj úplne prepotené tričko. Vešiam ho cez drevený vešiak, ktorý upevňujem na trám nad našimi hlavami. „O desať minút ho máte suché,“ povie jeden z vojakov a pripaľuje si cigaretu. Vyťahujem si čisté tričko z ruksaku a prisadnem si k vojakom, ktorí sú po službe a rozprávame sa o Afganistane, o tunajších ľuďoch a kultúrnych rozdieloch.
Veliteľ OMLT ma pozýva na obed a tak sa na chvíľu rozlúčim s našimi strážákmi a prechádzame k jedálni. Povinná hygiena rúk a berieme si papierové taniere na plastových táckach. O chvíľu si už pochutnávame na jahňacine a miešanom šaláte zo zeleninového baru. Popoludní mám naplánované stretnutie s našimi príslušníkmi PRT – provinčného rekonštrukčného tímu. Keď som naposledy navštívil Tarin Kowt v roku 2009, príslušníkom PRT bol vtedy súčasný veliteľ OMLT, ktorý sa sem opäť vrátil naberať nové skúsenosti. Základňu v Tarin Kowt teda dôverne pozná. Po výdatnom obede si vychutnávame kávu, keď prichádza usmievavý slovenský kapitán, pôsobiaci v PRT v oblasti CIMIC (Civil – Military Cooperation). Zvítame sa srdečne, pretože začiatok nášho priateľstva sa datuje od roku 1993, keď sme spoločne študovali vo Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši. Oboznamuje ma teda s programom na popoludnie. Pripravil ho excelentne.
Opúšťame veliteľa OMLT, ktorý má tiež svoje povinnosti, a terénnym autom sa presúvame do Trade Training School uprostred základne. Škola je projektom provinčného rekonštrukčného tímu pod austrálskym vedením. Pred vchodom do budovy ma prekvapuje prítomnosť kŕdľa afganských detí, ktoré sa usmievajú a popíjajú vodu z plastových fliaš. Náš kapitán mi vysvetľuje, že sa tu na základni učia stolárskemu remeslu. Nejako mi to nejde dohromady – stolárčina na vojenskej základni. Do obrazu ma uvedie austrálsky kolega môjho priateľa, ktorý ma vovedie do vnútra budovy. Vnútri je detí ešte viac. Ich vek odhadujem na 12 až 15 rokov. Ide o chlapcov, ktorí využili ponuku PRT naučiť sa nejakým zručnostiam. V budúcnosti to možno bude ich zdrojom obživy. Na stolárskom „pongu“ práve jeden z chlapcov hobľuje dosku. Ďalší obďaleč vŕta diery do akejsi debničky. Starší Afganec vysvetľuje bezpečnosť pri práci s rotačnou pílkou.
Deti sú na celom svete veľmi podobné. Radujú sa z maličkostí a opätujú úsmev. Keď vyťahujem fotoaparát, zbystria trochu a vzápätí hanblivo klopia zrak. Keď ukazujem displej zrkadlovky jednému z nich usmeje sa a pribiehajú ostatní chlapci, ktorí si z neho v jazyku „pashtu“ uťahujú. Fotím aj ostatných, ktorí sa tiež chcú vidieť, ako na fotkách vyzerajú. Americký dôstojník vysvetľuje, prečo im, ako PRT, záleží hlavne na výchove a vzdelávaní detí. „Deti majú teraz na výber – buď trieť biedu, alebo dostať šancu vyučiť sa remeslu,“ dodáva. Okrem stolárskej dielne ma zaujala aj nástrojovňa, kde vidím všetky možné druhy nástrojov na opracovanie dreva, plastu, či kovu. Opúšťame budovu, vedľa ktorej je niečo ako veľké pieskovisko. Namiesto piesku je však v ohradení sypká mokrá hlina. V regáloch stojacich pri „pieskovisku“ sú podľa tvaru poukladané plastové rúry, potrubné kĺby, kolená a spojky. Projekt výučby remeslám sa totiž zameriava aj na stavbu vodovodu, zavlažovacích systémov, či kanalizácie. Žiaci sa učia spájať jednotlivé diely potrubia, ktoré potom ukladajú do rigolov vlastnoručne vykopaných do sypkej mokrej zeminy. Vodovod, či kanalizácia, nie je v mnohých dedinách a osadách v Afganistane ešte stále samozrejmosťou. Ďalšia praktická ukážka realizácie filozofie PRT – pomáhať a radiť domácemu obyvateľstvu pri realizácii vlastných projektov.
Kým však dôjde k realizácii samotného projektu, predchádza jej niekoľko etáp činnosti príslušníkov PRT. Tou prvou je zistiť potreby obyvateľstva v obciach a osadách. Centrálna vláda rozdeľuje rozpočet na provincie a tie ďalej na dištrikty. Úlohou PRT je pomôcť pripraviť projekty a poradiť, ako efektívne použiť financie na ich realizáciu. Stratégiou provinčných rekonštrukčných tímov už nie je dotovať celé projekty, ako to bolo kedysi. Je to pomoc a poradenstvo afganskému obyvateľstvu pri riešení vlastných projektov financovaných afganskou vládou.
Stretnutia so starostami obcí sú dopredu dohodnuté telefonicky a ich miesta dohodnú príslušníci PRT buď priamo na základni v PRT House, alebo pripravia výjazd do obce. Podľa môjho slovenského kolegu, ísť na osobné stretnutie do obce nie je vôbec jednoduché. Niektoré sú od základne vzdialené aj niekoľko desiatok kilometrov. Všade naokolo hrozia útoky povstalcov, aj preto je výjazdový tím chránený ďalšími vojakmi, ktorí ich pohyb monitorujú z diaľky aj zblízka. V prípade problémov sú pripravení okamžite zasiahnuť. Stretnutia sa konajú za pomoci tlmočníkov, ktorí musia byť dopredu dobre pripravení na oblasť, ktorej sa projekt bude týkať. Získané informácie zo stretnutia musia PRT-čkari spracovať a rozhodnúť, o akú formu pomoci pôjde. Vízia do ďalšieho obdobia je, že Afganci si dokážu pripraviť a realizovať vlastné projekty svojimi silami a rovnako sami si ich budú aj financovať.
Počas návštevy PRT mi nedá, aby som nenavštívil hlavného šéfa tímu, sympatického Austrálčana. Na otázku ako je spokojný s našimi dvoma chlapmi, ktorých má v tíme, odpovedá, že sú veľkým prínosom práve kvôli ich výnimočným schopnostiam. V tíme podľa neho majú nezastupiteľné miesto a prízvukoval, že Slovensko môže byť na nich hrdé. Podobne sa na adresu našich PRT-čkarov vyjadril aj najvyšší vojenský veliteľ amerického PRT. Je potešený mojou návštevou a na slovenských chlapcov rovnako nedá dopustiť. Lúčim sa teda s chlapmi z PRT s prísľubom, že ich ešte prídem v priebehu polroka určite navštíviť.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Odchádzam s dobrým pocitom zástupcu veliteľa kontingentu, ktorého chlapov pochválili ich priami nadriadení. Navyše Slovensko má oproti ostatným zúčastneným krajinám v PRT skutočne symbolický príspevok, a napriek tomu si obaja šéfovia – civilný aj vojenský – pamätali ich krstné mená z takmer stočlenného tímu. Sme malá krajina rozlohou, ale veľká šikovnosťou našich ľudí, čo sa potvrdilo aj pri takej významnej veci, akou je zlepšovanie životných podmienok afganského obyvateľstva. Provinčný rekonštrukčný tím v provincii Uruzgan má pred sebou ešte dlhú cestu, kým bude domáce obyvateľstvo úplne samostatné v realizácii veľkých projektov. Pri srdci hreje dobrý pocit, že k tomto významnému procesu výdatnou mierou prispievajú aj slovenskí vojaci.