Posádka obrneného MRAP-u už sedí v kabíne, okrem šéfa tímu, ktorý ešte dohovára posledné detaily presunu s veliteľom ochrannej jednotky. Tá bude „kryť chrbát“ našim špecialistom počas presunu na miesto incidentu a tiež počas zneškodňovania výbušniny, ak sa na mieste nejaká nájde. Všetky systémy automobilu sú preverené, nijaká komplikácia by nemala nastať. Trhaviny, rozbušky, bleskovice, zápalnice a ďalší potrebný materiál, je bezpečne uložený a upevnený v MRAP-e. Kolóna vozidiel sa pomaly pohýna smerom k východu zo základne. Slovenský dôstojník z veliteľstva CTF Paladin-South (CTF Combined Task Force – Účelové zoskupenie síl), pod ktorého velenie patrí aj náš slovenský tím EOD, jej pri bráne máva a vztýčeným palcom pravice želá veľa šťastia pri zásahu.
Ulice Kandaháru ešte nie sú také plné ako bývajú okolo poludnia. Kolóna pomaly prechádza ulicami a víri okolo seba prach. Nikto sa nad všadeprítomným prachom už nepozastavuje. Domáci si len šatku uviazanú okolo hrdla natiahnu na nos a pokračujú pokojne v pohybe popri ceste. Cesty sú síce asfaltové, ale bez pevnej krajnice. Tá plynulo splýva s odtokovým rigolom vinúcim sa pozdĺž cesty. Obrnené vozidlo vedúce kolónu začína spomaľovať. Hlas vo vysielačke dáva pokyny na rozmiestnenie vozidiel tak, aby zabraňovali prejazdu ostatných vozidiel z jednej aj druhej strany. Vozidlo tímu EOD zastavuje v bezpečnej vzdialenosti od miesta určeného súradnicami. Je už krátko po ôsmej hodine a premávka po hlavnej ceste začína hustnúť. Nečudo, veď cesta vedie z letiska do centra provinčnej metropoly Kandaháru. Autá z obidvoch strán cesty zastavujú pred bariérami z vojenských vozidiel. Z veží obrnených transportérov ochrannej jednotky pozerajú sústredení chlapi s prstom na spúšti guľometu, či granátometu. Očakáva sa, že premávka bude ešte hustejšia aj v súvislosti s veľkou konferenciou, ktorá sa koná v Kandaháre v týchto dňoch. Účastníci z celého sveta budú určite smerovať po skončení rokovaní po tejto ceste smerom na letisko. Frekventovaná cesta alebo ulica sú najčastejšie využívaným priestorom na uloženie výbušnej nástrahy. Tak je to aj v dnešnom prípade. Z hlásenia šéf tímu vyčítal, že pôjde o podozrivé bandasky uložené v priepusti pod odbočovacou cestou vedúcou z hlavnej „dvojprúdovky“ do polí. Z MRAP-u nášho tímu sa začína na dlhom teleskope vysúvať kamera, ktorá približuje vstup do priepuste. Pred asi 20 metrov vzdialenými domami sa pohybujú domáci obyvatelia. Príslušníci prítomnej jednotky Afganskej uniformovanej polície (AUP) ich pokrikmi a gestami zaháňajú späť do ich obydlí. Na mieste sú ešte stále aj dve čaty amerických vojakov, ktoré boli na mieste nahlásenej výbušniny ako prví, potvrdili prítomnosť podozrivých bandasiek, zaistili priestor a do operačného centra poslali už spomínané desaťriadkové hlásenie.
Obraz prenášaný z kamery na stožiari vozidla na displej vnútri šéfa tímu neuspokojuje. Vstup do priepustu je totiž sčasti privalený betónovým kvádrom. Spolu s posádkou sedia vnútri auta vedľa seba aj dvaja mlčanliví kolegovia – neoceniteľní pomocníci tímu EOD. Každý z nich má len jedno rameno a miesto nôh gumové pásy. Stačí im dať iba pokyn cez diaľkové ovládanie a odhodlane sa vydávajú zistiť situáciu v podozrivom priestore a urobiť nebezpečnú prácu. Aj tentoraz bude prvotný prieskum na jednom z nich. Jeden z členov tímu už odväzuje robota, opatrne ho vyberá z vozidla a upevňuje prijímače a vysielače rádiového signálu na jeho kovové telo. Operátor vnútri už má na kolenách otvorený „kufor“, v ktorom je vstavaný displej a ovládacia jednotka robota. Presné ruky operátora pohybujú pákami a robot sa vydáva na prieskum priepustu. Priepust je od hlavnej cesty vzdialený päť až desať metrov, to znamená, že explózia výbušniny ukrytej v ňom by určite ohrozila napríklad autobus idúci po hlavnej ceste. Úlohou robota je teda nazrieť do otvoru pod cestou, aby sa šéf tímu mohol rozhodnúť, akým spôsobom hrozbu eliminovať.
Robot je už na mieste, ale zo získaného obrazu z jeho kamier vôbec nie je jasné, čo je pod cestou uložené. Zrejme si niekto dal tú námahu, aby bandasky zatlačil čo najhlbšie do otvoru. Prístup robota bližšie k otvoru nie je možný, a preto ho operátor bezpečne vedie naspäť za vozidlo. Jediným východiskom z tejto situácie je preskúmať priepust osobne. Šéf tímu vystupuje z obrneného auta, prechádza k zadným dverám, aby si obliekol takmer 50-kilogramov ťažký oblek. Ten by mal zmierniť účinky črepín pri možnej explózii. Tlakovú vlnu však nijako nezastaví. Voči takýmto úvahám sú však naši špecialisti už imúnni a preto šéf tímu po niekoľkých minútach istým krokom vykračuje oblečený v „skafandri“ k priepustu. V ruke taška so zapnutou rušičkou rádiového signálu a so základnými pyrotechnickými nástrojmi a pomôckami. Cez hrubé plexisklo veľkej helmy prezerá okolie, či sa v blízkosti určeného bodu nenachádzajú stopy sekundárnych náloží. Nebolo by to prvý raz, že jedna nástraha je „poistená“ aj druhou. Spôsoby ukladania improvizovaných výbušných prostriedkov sú v Afganistane čoraz rafinovanejšie a sofistikovanejšie.
Šéf tímu prichádza pred priepust a zisťuje, že betónový blok je príliš ťažký nato, aby ho spred otvoru odvalil vlastnými rukami. Z tašky s náradím vyberá lano, obkrúca ho okolo kvádra, pevne zviaže a vracia sa k autu. Druhý koniec lana upevňuje o oko na vonkajšej strane auta a kráča do bezpečia za vozidlo. Pod kvádrom totiž môže byť spúšťač rozbušky, ktorý zmenou polohy aktivuje rozbušku, a tá roznieti smrtiacu výbušninu. Spoza transportéra dáva pokyn vodičovi, aby pohybom MRAP-u vzad odtiahol prekážku od vchodu do priepustu. Podarilo sa. Šéf tímu sa vracia ku priepustu a zisťuje, že bandaska je skutočne zasunutá ďaleko od vstupu. Navyše musí povyberať kamene a zapáchajúce odpadky naplavené v otvore. Vstup má však rozmery približne 40×60 centimetrov a ťažký objemný oblek ho aj po vyčistení vchodu do diery obmedzuje v pohybe. Preto sa rozhodne, že sa k výbušnine musí dostať bez ochranného odevu. Za vozidlom si teda ťažký oblek vymieňa za klasickú nepriestrelnú vestu a veľkú helmu za vojenskú kevlarovú prilbu. Líha si pred otvor priepustu a z vesty ešte odoberá zásobníky samopalu, ktoré sú poslednou prekážkou pri vstupe dovnútra tesného priestoru. Pomaly sa s lanom v ruke plazí úzkym otvorom bližšie a bližšie k bandaske. Kolegovia napäto sledujú obraz na monitore v aute. Ich šéfovi z priepustu trčia už iba podrážky topánok.
V tmavej diere šéf tímu rozoznáva bandasku, z nej vedúce vodiče, ktoré končia v malej škatuľke prilepenej lepiacou páskou k plastovej nádobe. Je to prijímač signálu diaľkového ovládania. Ak niekto v okruhu sto metrov v tomto okamihu stisne tlačidlo ovládača, spôsobí explóziu, ktorá v zlomku sekundy „vystrelí“ črepiny, kamene a kusy betónu do okolia, nehovoriac o smrtiacom účinku na všetko živé v dosahu. Rušička signálu však spoľahlivo ruší tento scenár. Šéf tímu ležiaci s natiahnutými rukami vpred dobre vie, že s ničím nesmie ani o vlások pohnúť. Výbušnina môže byť, okrem diaľkového ovládania, zaistená aj proti pohybu. Preto maximálne opatrne vešia kovový hák upevnený na konci lana o káble spájajúce prijímač ovládania s bandaskou. Teraz už zostáva iba dostať sa späť z diery a nepohnúť pri tom lanom. Trvá to niekoľko minút, kým sa celý zablatený dostáva von na čerstvý vzduch. Prichádza k MRAP-u a spoza neho opatrne poťahuje za napnuté lano, až kým tlak nepovolí. Ovládač by mal byť v tejto chvíli bezpečne oddelený od rozbušky ukrytej v bandaske plnej podomácky vyrobenej výbušniny. Oddelené časti však z otvoru treba vybrať. Šéf sa teda musí opäť s lanom vplaziť do úzkeho priepustu, opatrne vybrať odpojené diaľkové ovládanie, jeho zdroj zložený z niekoľkých batérií, a kovový hák musí tentoraz upevniť o rukoväť bandasky. V matnom svetle rozoznáva ďalšie poistenie odpálenia výbušniny – mobilný telefón. Obyčajné zavolanie na číslo karty vloženej v tomto telefóne by tiež aktivovalo rozbušku. Najnebezpečnejšie na tomto druhu aktivovania nálože je, že hlavný aktér môže byť od miesta činu vzdialený stovky, ba aj tisícky kilometrov. Výrobca tohto nástražného systému bol teda pokročilý a chcel ho poistiť. Ten, čo výbušninu do priepustu ukladal, však až taký precízny nebol. Telefón zabudol zapnúť. Našťastie! „Ukladači“ náloží sú zväčša jednoduchí dedinčania, ktorí za skromnú odmenu umiestnia pripravený balíček, a možno ani nevedia, čo to tam vlastne položili.
Každá jedna časť improvizovaného výbušného prostriedku môže byť samostatne zabezpečená proti pohybu, a preto šéf tímu počas asi dvojhodinového zásahu až po členky vlieza, vylieza, spoza auta ťahá lano a opäť sa vracia späť spolu šesťkrát. Po tejto tortúre sú už jednotlivé časti výbušného systému bezpečne od seba oddelené a poukladané pred priepustom. Nasleduje dôkladné preverenie okolia, či sa tam predsa nenachádzajú ďalšie nastražené výbušniny. V okolí sa stále pohybuje množstvo ľudí, ktorí môžu byť potenciálnymi útočníkmi. Ochranná jednotka uvoľňuje dopravu po hlavnej ceste. Členovia nášho tímu vo vestách a prilbách so zbraňami opúšťajú obrnené vozidlo a precízne odoberajú jednotlivé vzorky výbušniny do špeciálnych nádob. Zvyšky balia do pripravených obalov a ukladajú do MRAP-u. Jedným okom však stále pozorujú pohyb domácich v okolí. Pre istotu!
Náhle zhustená premávka na hlavnej ceste spomaľuje odjazd našej vojenskej kolóny z miesta incidentu na rýchlosť asi 100 metrov za 15 minút. Tentoraz smeruje nebezpečnými ulicami za mesto, kde v neobývanej oblasti naši špecialisti EOD riadeným odpalom zlikvidujú privezené bandasky plné podomácky vyrobenej výbušniny z priepustu. Na mieste ohňom zlikvidujú aj odpaľovacie drôty. Je krátko pred desiatou predpoludním. Členovia tímu spokojne odchádzajú späť na základňu. Čaká ich ešte rozbor vzoriek, analýza odpaľovacieho zariadenia a prijímača – mobilného telefónu a ich odvoz do špecializovaného laboratória EOD.
Úplne znečistené poľné uniformy, odratá a špinavá nepriestrelná vesta a úplne prepotené všetky časti odevu sú jasným znakom toho, že takúto prácu nemôže robiť hocikto. Môže to robiť iba na všetko odhodlaný človek, ktorý nepozerá na svoje pohodlie, zdravie, život, ale v prvom rade na úlohu, pretože jej úspešné splnenie zachraňuje desiatky iných životov. Už som sa neraz zamýšľal nad tým, akým spôsobom vôbec možno odmeniť prácu ľudí, ako sú tí naši v tíme EOD. Peniazmi určite nie! Tak potom čím? Odpoveď je až neuveriteľne jednoduchá. Pracovitým ľuďom stačí odmena v podobe uznania, verejného poďakovania, zabezpečenia možnosti aktívne pracovať vo svojej oblasti a pri tom odovzdávať skúsenosti mladším. Hrdinstvo, ktoré preukazujú naši profesionáli pri zásahoch je veľmi ťažko prirovnať k niečomu inému.
Americkí špecialisti EOD majú jednu veľmi špecifickú formu uznania a ocenenia tímov EOD za splnenie extrémne nebezpečných úloh. Je ním udelenie titulu „Hrdina bojiska“ (orig. z angl. Hero of the Battle Space). Pre celé slovenské ozbrojené sily je veľkou cťou, že tento americký titul získal tím slovenských špecialistov na zneškodňovanie výbušnín v misii ISAF v Afganistane, o ktorom píšem. Trojici našich vojakov ho udelil veliteľ amerického Účelového zoskupenia síl CTF Paladin-Juh podplukovník Charles G. Phillips. Slovenský tím EOD (Explosive Ordnance Disposal – zneškodňovanie výbušných prostriedkov) podľa veliteľa CTF Paladin-Juh preukazoval výnimočnú zručnosť, odhodlanie a obetavosť od júna 2011, kedy prišli do Afganistanu.
Počas svojho pôsobenia absolvovali náročný výcvikový program, naučili sa používať a opravovať vybavenie EOD, s ktorým dovtedy neprišli do styku. S odhodlaním sa zdokonaľovali nielen po technickej ale aj po vojenskej stránke. Od 15. júla, kedy slovenský tím začal samostatne zasahovať v operačnom priestore, úspešne viedol desiatky EOD-zásahov. Počas nich slovenský tím zneškodňoval nástražné výbušné prostriedky, vyšetroval a zbieral dôkazy po výbuchoch mnohokrát v priestore posiateho mŕtvymi telami samovražedných útočníkov a ich obetí, ničil vystrelenú nevybuchnutú muníciu, pozostatky uloženej munície z vojny, zaisťoval a „čistil“ náleziská munície a podomácky vyrobených výbušnín, zúčastňoval sa špeciálnych akcií prehľadávania podozrivých budov a iných obydlí a napomáhal pri zatýkaní osôb podozrivých z prechovávania prekurzorov na domácu výrobu výbušnín. Slovenský tím tiež dodal množstvo zozbieraných biometrických stôp výrobcov a dodávateľov smrtiacich výbušnín z povýbuchových vyšetrovaní na miestach posiatych zranenými i mŕtvymi. Pre ďalšie zdokonaľovanie postupov EOD sú vzorky trhavín, podomácky vyrobených výbušnín, rozbušiek, ďalších komponentov a spôsob ich výroby nesmierne dôležité rovnako, ako odtlačky prstov živých i mŕtvych osôb pre identifikáciu a mapovanie pohybu ich výrobcov.
Americké jednotky, s ktorými naši špecialisti úzko spolupracujú, a ktoré navrhli náš tím na udelenie titulu Hero of the Battle Space – Hrdina bojiska, vyzdvihli najmä jeho profesionalitu, odhodlanie a vysokú efektivitu. Napriek tomu, že slovenskí špecialisti používajú novú, dovtedy nimi nepoužívanú, techniku a viedli všetky zásahy v anglickom jazyku, ukázali sa ako rovnocenní partneri s najlepšími americkými EOD tímami. Slovenský zásahový tím EOD, ako jeden zo samostatných tímov 749 U.S. EOD jednotky, je zaradený do 24-hodinovej EOD pohotovosti na predsunutej základni v Kandaháre. Tím vykonáva samostatné zásahy v priestore ich zodpovednosti, ktorým je centrum mesta Kandahár v jednej z najnebezpečnejších provincií Afganistanu. Slovensko má zastúpenie aj v ich nadriadenom americkom veliteľstve jedným dôstojníkom, ktorý pôsobí s nimi na základni ako styčný dôstojník.
Veliteľ americkej jednotky navrhol nadriadenému veliteľstvu slovenský tím ako kandidáta na zisk najvyššej úrovne tohto titulu, čím by sa Slováci stali najlepším tímom EOD v celej operácii ISAF. Niet pochýb o tom, že si to plným právom zaslúžia.
