Už v poradí druhá moja návšteva mnohonárodnej základne Tarin Kowt počas nasadenia v Afganistane naznačuje, že čas letí a čochvíľa bude za nami prvá tretina času stráveného v operácii ISAF. Je to až neuveriteľné, že sme tu už takmer dva mesiace. Jednou z povinností vyplývajúcich mi z funkcie zástupcu veliteľa kontingentu je kontrola všetkých našich vojakov vo všetkých miestach, kde sú nasadení. Preto sa zavčasu ráno vydávam spolu s dopravným dôstojníkom na check-in do austrálskeho campu, kde už čaká asi tridsať ľudí, ktorí chcú dnes letieť zo základne KAF v Kandaháre na niektorú zo základní s využitím lietadiel austrálskej armády. Kontrola batožiny prebehla rýchlo ale dôsledne a už je naložená na drevenej palete, ktorá poputuje do nákladného priestoru lietadla. Mám teda ešte niečo vyše hodiny času na raňajky a po nich už v nepriestrelnej veste s kevlarovou prilbou, samopalom a pištoľou kráčam k veľkému sivému lietadlu C-130 Hercules. Vychádzame postupne na odklopenú zadnú rampu vyše 70-tonového obra a o malú chvíľu už pripútaní na sieťových sedadlách za revu štyroch turbovrtuľových motorov opúšťame základňu smerom na provinciu Uruzgan.
Sotva hodinový let v útrobách lietadla bez okien v časti pre prepravu osôb bol trochu nudný a každý ho strávil po svojom. Ja som si teda zdriemol, veď v „TK“ budem mať čo robiť, aby som stihol všetko, čo mám v pláne. Cieľ mám jasný – počas troch dní postupne navštíviť (neznášam slovo kontrola) našich chalanov v strážnej jednotke (SJ TK), provinčnom rekonštrukčnom tíme (PRT) a operačnom výcvikovom a styčnom tíme (OMLT). Plány sú však na to, aby sa menili, a tak to bolo aj v mojom prípade. Veliteľ strážnej jednotky ma privítal na letisku a vezie ma terénnym autom do ubytovacieho priestoru slovenských „strážákov.“ Cestou prechádzame cez BACK GATE – zadnú bránu do Campu Holland, ktorý je sídlom aj našej strážnej jednotky. Jednoduchý zamaskovaný prístrešok poskytuje tieň dvom službukonajúcim vojakom. Plochý otvor poskytuje výhľad na celú príjazdovú cestu, a tak vojak vstupuje do našej dráhy, aby sa presvedčil, či je posádka blížiaceho sa vozidla oprávnená vstúpiť na pôdu campu. Zamávam cez bočné okienko vojakom v službe a o pár metrov si konečne môžem vyzliecť ťažkú vestu s muníciou a oprieť samopal k stolu na „verande“ opevneného ubytovacieho priestoru. „Všetci sú v službách, okrem tých, ktorí spia po ich ukončení,“ vysvetľuje nadporučík prázdne lavice za dvomi stolmi v polootvorenej miestnosti s televízorom na jednom zo stolov. Kým sa zobudia chalani pred popoludňajšou patrolou, stíham sa naobedovať a osprchovať. Úplne mokré tričko a blúza zatiaľ schnú na slnku prevesené cez lavicu a my si s veliteľom dohadujeme môj program. Počas mojej ostatnej návštevy Tarin Kowtu som síce navštívil všetky strážne stanovištia, ale čas som si musel vyčleniť aj na OMLT a PRT. S veliteľom teda preberieme najskôr teóriu.
Mnohonárodná základňa (Multinational Base – MNB) Tarin Kowt vznikla spojením niekoľkých menších „campov“ a predsunutých operačných základní. Pôvodne Slováci zodpovedali iba za bezpečnosť campu Holland, ale po zlúčení sa ich priestor zodpovednosti rozšíril na celú MNB. V prieskumoch spred niekoľkých mesiacov figurovala MNB Tarin Kowt v rebríčku základní, ktoré sú najčastejšie terčmi raketových útokov na treťom mieste. Ženám a mužom v uniformách, ktorí tu slúžia, teda naozaj niet čo závidieť. Vedúcu krajinu v tejto oblasti – Holandsko – nahradili Američania a Austrálčania, s ktorými naši vojaci spolupracujú najužšie. Strážna jednotka má 50 vojakov, ktorí sa striedajú v službách na jednej z dvoch hlavných brán do MNB. Cez túto bránu vstupuje prakticky väčšina všetkých vozidiel, či už Afganskej národnej armády, koaličných síl, alebo civilné afganské. Vozidlá a osoby už pred priechodom cez túto bránu skontrolovala afganská súkromná bezpečnostná služba a psovodi so psami z americkej bezpečnostnej firmy K9. Opatrnosti však nie je nikdy dosť, a preto práve Slováci zabezpečujú bezpečnosť pracovníkom K9 pri ich činnosti na bráne. Navyše majú naši vojaci na starosti aj organizáciu dopravy a asistujú pri prehliadke zranených.
Ďalším a asi najzložitejším strážnym stanovišťom je MAIN GATE CAMP HOLLAND, kde slúži najviac slovenských vojakov. Chlapi pozorujú pohyb osôb a vozidiel zo strážnej veže a ďalší kolegovia pri vstupnej rampe. Prechádzajúci ukazujú doklady automaticky bez vyzvania. Kým vojaci skontrolujú vozidlo, vodič s posádkou, prípadne osoba prichádzajúca pešo, vstupujú do miestnosti na osobnú prehliadku. Tu ich už čakajú ďalší naši vojaci, ktorí detailne prehmatajú každý milimeter batožiny a odevu vchádzajúcich osôb. Dávajú si skutočne záležať, pretože v poslednom období už samovražední útočníci ukrývajú výbušné systémy aj vo svojich turbanoch. Týmto spôsobom prišiel tento týždeň o život aj starosta Kandaháru, ktorého poslal na večnosť útočník z davu pri verejnom prejave. Na celý proces kontroly cez hrubé sklo dohliada veliteľ zmeny so zástupcom z miestnosti vybavenej prostriedkami spojenia na nadriadený stupeň a podriadených. K dispozícii majú aj ovládacie panely osobného a batožinového skenera, prenášaný obraz z bezpečnostných kamier a ďalšie zariadenia nevyhnutné pre výkon služby.
Možné nedorozumenia pomáha riešiť najatý lokálny tlmočník. Spolu s už spomínanou zadnou bránou predstavujú tieto tri stanovištia „statickú“ časť služieb našich neúnavných strážákov. Tou dynamickou časťou služieb je motorizovaná bezpečnostná patrola, ktorá nepretržite 24 hodín prečesáva všetky cesty na základni a pozoruje jej vonkajší perimeter. Tou najdynamickejšou a najnebezpečnejšou je však služba v tíme rýchlej reakcie (Quick Reaction Team – QRT). Ide o tím odvážnych ľudí, ktorý je v pohotovosti a pri akomkoľvek bezpečnostnom incidente okamžite vyráža na inkriminované miesto a to aj v prípade dopadu rakety, či mínometného granátu. Úlohou QRT je uzavrieť všetky prístupové cesty a lokalizovať hrozbu, či miesto výbuchu až do príchodu špecialistov, ktorí incident vyšetria. V prípade zranení na mieste incidentu poskytuje prvú pomoc. Je to však iba časť celého zoznamu úloh, ktoré QRT vykonáva v prospech bezpečnosti základne. QRT-tím čerpá informácie z operačného centra základne, kde majú Slováci zastúpenie tromi dôstojníkmi.
Kým mi veliteľ objasňuje jednotlivé pozície vojakov v službách, zazvoní mi telefón. Dostávam ponuku zúčastniť sa na stretnutí zástupcov PRT so zástupcami jednej z uruzganských obcí, ktorí prišli žiadať príspevok od vojakov ISAF na stavbu mešity. Odchádzam teda do PRT-house a po asi 40-minútovom stretnutí sa opäť vraciam ku strážnej jednotke. Konečne si vybaľujem osobné veci v pridelenom zodolnenom kontajneri, v akých bývajú aj naši vojaci. S veliteľom odchádzame na večeru, kde sa stretnem aj šéfa slovensko- austrálskeho OMLT. Návštevu jeho tímu si dohodneme až na stredu, teda v deň odletu. Utorok môžem celý venovať strážnej jednotke, ktorú som nestihol prehliadnuť detailne pred mesiacom. Moje plány však razom zmení ďalší z dvoch príslušníkov PRT. Prichádza s návrhom, ktorý sa jednoducho nedá odmietnuť. V utorok ráno odchádza zo základne konvoj s civilným šéfom a vojenským veliteľom PRT Uruzgan na obhliadku projektov, k realizácii ktorých významne prispel ich rekonštrukčný tím, a čo je najdôležitejšie, rezervovali pre mňa miesto v obrnenom Bushmasteri. Moje plány sú razom fuč a návštevu SJ TK musím odložiť až na utorok popoludní. Utorok priniesol podľa očakávania jeden z najzaujímavejších zážitkov z môjho doterajšieho pôsobenia v Afganistane. Jeho opisu určite vyčlením samostatnú kapitolu Afganského zápisníka. Pol dňa stráveného vo veste, prilbe so samopalom na krku a s fotoaparátom v ruke stál za to! Keď pri návrate na základňu prechádzame popod strážnu vežu a vidím našich vojakov ako pozorne sledujú priestor, viem, že už sme v bezpečí.
Po šťastnom návrate na základňu je ledva čas na sprchu, pretože veliteľ SJ TK mi už dohodol stretnutie s veliteľkou MNB austrálskou podplukovníčkou. Stretnutie s ňou môžem smelo zaradiť medzi najpríjemnejšie chvíle dňa. Dôvodom boli jej slová chvály na adresu našej strážnej jednotky. „S takou profesionalitou a húževnatosťou som sa počas celej svojej vojenskej kariéry ešte nestretla,“ povedala mi počas stretnutia. Podľa jej slov je na nich maximálne spoľahnutie, čo vnímajú vojaci všetkých národností na základni ako záruku bezpečnosti. Prebrali sme spolu aj tému dodania amerických obrnených vozidiel našej jednotke, aby naši chalani mohli patrolovať ešte bezpečnejšie. Podplukovníčka naznačila aj možnosť rozšíriť pôsobnosť slovenskej strážnej jednotky, pretože im dôveruje ako žiadnej inej na základni. Zhodli sme sa však na tom, že v takom prípade by muselo dôjsť k úprave mandátu a tá je podmienená uznesením Národnej rady SR. Na záver sme sa dohodli, že o tomto návrhu budem informovať veliteľa kontingentu a veliteľka sa pokúsi urýchliť proces dodania obrnených vozidiel pre SJ TK.
Po návšteve u podplukovníčky nám s veliteľom SJ TK už nič nebráni návšteve našich chlapcov na MAIN GATE CAMP HOLLAND. Je popoludnie a „dopravnú špičku“ majú „strážáci“ už za sebou. Pozdravím chlapov pri rampe, ktorí o pár minút odovzdajú službu svojim nástupcom. Dnes bola služba bez komplikácií. Prejdem teda do miestnosti na osobné prehliadky, kde čaká na kontrolu ešte asi desať Afgancov. Procedúry prebiehajú pokojne a veliteľ ma vedie do miestnosti veliteľa zmeny, odkiaľ spoza skla môžeme pozorovať činnosť našich vojakov pri prehliadke. Na mape si ešte raz ujasňujem presné rozmiestnenie jednotlivých strážnych stanovíšť, kde slúžia naši príslušníci. Chlapi sa usmievajú a žartujú s tlmočníkom, ktorý od zajtra začína čerpať zaslúžené voľno. Ich čaká 24 hodín voľna tiež. Po nočnej dvanásťhodinovej zmene, z ktorej plynulo prešli do „dvadsaťštvorky“ pohotovosti QRT a z nej zasa bez prestávky do dennej dvanásťhodinovej zmeny si určite zaslúžia poriadny oddych. Väčšinou však ide o pasívny oddych, pretože na základni nie je okrem jednej posilňovne žiadne zariadenie, kde by aktívne zrelaxovali.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Atmosféra na strážnom stanovišti je taká pohodová, akoby nebezpečenstvo dopadu rakiet a pozemných útokov ani neexistovalo. Ale tento pocit je iba zdanlivý. Každý z vojakov si dobre uvedomuje, kde slúži, a že prostredie Tarin Kowtu nemožno za bezpečné vôbec považovať. Sú to profesionáli, ktorí sa pred rodinami a známymi nepotrebujú vystatovať, že sú v extrémne nebezpečnej operácii. Každá manželka alebo priateľka verí a dúfa, že jej manžela alebo priateľa bude nebezpečenstvo obchádzať a po polroku sa šťastne vráti domov. Práve skromnosť vojakov niekedy vyvoláva pocit u ľudí doma na Slovensku, že misia v Afganistane nie je až taká nebezpečná. Je to aj tým, že v médiách sú prezentované iné lokality, ako napríklad Kábul alebo Kandahár, kam sa slovenské médiá občas dostanú počas oficiálnych návštev našich politických či vojenských predstaviteľov. Tarin Kowt v provincii Uruzgan je predsa len špecifické miesto, kam sa nedá niekedy vôbec dostať kvôli bezpečnostnej alebo poveternostnej situácii, preto informácie o činnosti našich vojakov na tunajšej MNB len ťažko prenikajú do slovenskej verejnosti. Všetci naši vojaci, ktorí tu doteraz slúžili a slúžia, si zaslúžia obrovské uznanie a rešpekt za prácu, ktorú tu odviedli a odvádzajú. Je to drina v tom najnebezpečnejšom prostredí, ktorá je mnohokrát verejnosťou nedocenená. Ja, ako zástupca veliteľa kontingentu, som hrdý na každého jedného z nich, pretože svoju prácu robia precízne a perfektne. Nikoho, ani svojich blízkych, nezaťažujú detailmi svojej ťažkej služby, pretože sa sami seba nechcú stavať do roly hrdinov. Ja však túto službu za nich rád urobím.
