Afganský zápisník: Od úžasu k tragédii za 48 hodín

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Afganský zápisník XVIII
Vojaci pohľadom kontrolujú podozrivé správanie okoloidúcich Foto: Milan Vanga

V rámci výjazdu provinčného rekonštrukčného tímu (PRT) na obhliadku už realizovaných ale aj prebiehajúcich projektov prechádzame mestom Tarin Kowt. Niektoré z plánovaných zastávok sme museli pre zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu z nášho programu „za pochodu“ vypustiť. Nebezpečenstvo nástražných výbušných systémov a samovražedných útočníkov vo vozidlách však stále hrozí aj na ostatných trasách nášho pohybu.

Opúšťame Masalaya School a vychádzame na vojakmi uzavretú ulicu. Každý sa pozorne obzerá okolo seba, zbrane máme v rukách pripravené na okamžitú reakciu. Po jednom čo najrýchlejšie nastupujeme do obrnených transportérov Bushmaster.
Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Veliteľ a zároveň operátor obrneného vozidla preverí spojenie so všetkými vozidlami v konvoji, patrolujúci vojaci sa sťahujú do vozidiel a kolóna sa pohýna. Prejdeme niekoľko ulíc, kým čelné vozidlo zastaví. Vojaci zabezpečujúci našu ochranu zosadajú opatrne ako prví, preveria priestor v najbližšom okolí vozidiel a postupne uzatvárajú celú ulicu. V najbližších minútach bude ulica pre motorové vozidlá zablokovaná. Priechod cez ňu majú iba chodci, ktorých vojaci skontrolujú pohľadom, či nemajú na sebe niečo podozrivé, pripomínajúce ukrytú zbraň alebo smrtonosnú výbušnú vestu.

Sme pred úradom ministra pre elektrifikáciu provincie Uruzgan. Budova je zvonka aj zvnútra strážená príslušníkmi Afganskej národnej polície. Policajtov je tu toľko, že si pripadám ako na policajnej stanici. Naša Force protection (ochrana síl) sa rozmiestňuje na všetkých stranách navštívenej budovy. V rozpálených obrnených Bushmastroch sa teplota blíži k päťdesiatim stupňom, preto hneď po vystúpení cítim úľavu a osvieženie vďaka jemnému vánku a štyridsiatim dvom stupňom Celzia, ktoré ukazuje displej mojich taktických hodiniek. Rýchlo sa však presúvame s celou skupinou do budovy, aby sme skrátili reakčný čas možných útočníkov na našu prítomnosť na ulici. Budova ministerstva je značne ošarpaná a aj pred ňou je policajná stráž. Na stenách chodieb visia zarámované plagáty s arabskými heslami. Podľa fotografií na plagátoch ide o výzvy obyvateľom Afganistanu, aby neprodukovali ópium, ale venovali sa pestovaniu zeleniny a iných plodín. V miestnosti, kde sa má stretnúť americký šéf PRT s ministrom je už pripravená veľká misa sušeného ovocia a termosky s čajom. Prichádza minister pre elektrifikáciu inžinier Sami, pozdraví sa s celou našou delegáciou, prehodí pár zdvorilostných viet a prechádza rovno k hlavnej téme budovania elektrických sietí v provincii Uruzgan so zameraním sa na mesto Tarin Kowt. Prísľub ďalšej spolupráce PRT pri budovaní infraštruktúry šéf tímu potvrdzuje a debata pokračuje v odbornom duchu ďalších asi 30 minút.

Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Opúšťam miestnosť, aby som si prezrel okolie úradu. Pred vchodom je asi desať afganských policajtov, ktorí sa na mňa usmievajú, ukazujú na moju nepriestrelnú vestu, zbraň a útočný nôž v puzdre a vášnivo diskutujú. Nerozumiem im ani slovo, tak iba opätujem úsmev a vydám sa aj s naším slovenským nadporučíkom z PRT na prehliadku okolia. Na malom pozemku okolo budovy je odstavených niekoľko policajných i civilných automobilov a motocyklov. Prechádzame popri nich dozadu za budovu, kde je malé políčko s nasadenou kukuricou, paradajkami a slnečnicami, a zrazu prekvapenie! Neverím vlastným očiam. Áno, aj minister pre elektrifikáciu provincie Uruzgan čerpá elektrickú energiu potrebnú na chod úradu z dieslovej elektrocentrály! Odkiaľsi pribehne prítulný hnedý psík a zrazu sa stáva centrom pozornosti vojakov. Najprv ho odháňajú, ale keď vidia ako radostne vrtí chvostom, rezignujú a hladia ho. Pred budovou úradu si austrálski a americkí vojaci podelia stráženie a tí vyčerpanejší si posadajú na nízky múrik. Niektorí využijú mäkkosť trávy a sadajú si tiež. Zbrane však máme všetci nabité a zaistené. Čo keby…?

Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Stretnutie končí, opúšťame pozemok ministerského úradu a pešo sa presúvame do rezidencie guvernéra Uruzganu. Je to iba asi 50 metrov, ale pripadá mi to ako päť kilometrov. Na balkónoch okolitých budov sú ľudia. Pohľadom skúmame, či nemajú v rukách niečo, čo pripomína zbrane. Tie naše máme pažbami pevne zaseknuté v ramene a „prst na spúšti“. Rýchlou chôdzou prechádzame posledné metre a mizneme v bráne komplexu niekoľkých budov. Bránu zo strany ulice uzatvoria vojaci s obrnenými Bushmastrami. Vo vnútri komplexu je množstvo po zuby ozbrojených afganských policajtov. Nachádzame sa v najstráženejšom objekte celej provincie. Už o čosi pokojnejšie a pomalšie prechádzame popri budove úradu zástupcu guvernéra, ktorá je zvonku zanedbaná a ako som sa neskôr presvedčil, zvnútra nevyzerá o nič lepšie. Kým mi náš nadporučík z PRT vysvetľuje účel jednotlivých budov, prechádzame úzkym chodníkom popri Hummeri afganskej polície, ktorý blokuje cestu do hlavnej budovy, kde sídli sám guvernér. Odkladám zbrane a odovzdávam ich do starostlivosti Austrálčana, ktorý zostáva strážiť vchod do rezidencie.

Vnútro sídla guvernéra vyzerá na tunajšie pomery veľmi dobre. Prechádzame po hrubých kobercoch popri obrazoch zavesených na stenách úzkych chodieb a vychádzame na prvé poschodie. V budove sa to len tak hemží personálom v čistých dlhých bielych košeliach, cez pootvorené dvere vidím do niekoľkých kancelárií, kde nechýbajú masívne stoly s počítačmi. Do miestnosti pre oficiálne návštevy nás vovedie asistent guvernéra. Bohato vyšívané čalúnenie pohodlných sedacích súprav spolu so stolíkmi z vykladaného dreva navodzujú trochu pochmúrnu atmosféru. Tento pocit umocňujú ťažké závesy a hrubé záclony, ktoré takmer bránia slnečným lúčom vniknúť do miestnosti. Na malých stolíkoch sú už pripravené porcelánové šálky a termosky s čajom. Prichádza guvernér Shirzad, ktorý sa hneď pri príchode ospravedlňuje, že sme naňho museli chvíľu čakať. Je to pokojný rozvážny muž s protézou namiesto ľavej ruky. Usádzame sa a guvernér nás po uvítaní pomaly zoznamuje so situáciou v provincii. Po týchto informáciách plynulo prejde k plánom, ktoré by chcel vo svojom volebnom období stihnúť naplniť.

Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Sedím od guvernéra asi päť –šesť metrov a vyťahujem si zápisník na poznámky. V tej chvíli vstáva jeden z jeho asistentov a zapnutím klimatizácie v mojej tesnej blízkosti mi nechtiac znemožní začuť čo i len slovíčko z guvernérových úst. Rezignovane dopíjam horúci ale osviežujúci čaj a taktne sa vytratím von z budovy. Náš nadporučík ma už čaká vonku, podáva mi pištoľ aj samopal. Nasadzujem si opäť vestu a spolu sa vyberáme na obhliadku „governor compound“. Vidím ešte rozostavanú budovu budúceho úradu guvernéra, pred ktorou je voľné priestranstvo veľkosti futbalového ihriska. Nadporučík spomína, že pred niekoľkými mesiacmi bolo toto miesto plné plátenných stanov, konalo sa tu totiž veľké zasadnutie kmeňových vodcov z celej provincie. Za staveniskom sa nám naskytol doteraz nevídaný výhľad na zelené pláne polí a stromov asi prvýkrát, čo som v Afganistane. Kolega z PRT mi hovorí, že bude mať pre mňa ešte krajší výhľad. Nechám sa teda prekvapiť. Vraciame sa k budove, popri ktorej sme prechádzali komplexom ako prvej. Naše transportéry medzitým vojaci zaparkovali priamo pred budovou zástupcu guvernéra Khoday Rahim Khana, ktorý teraz sedí na stretnutí so šéfom PRT v rezidencii guvernéra.

Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Kolega ukazuje na strechu dvojposchodovej budovy a ja sa pýtam, či úradníci budú súhlasiť a dostávame kladnú odpoveď. Predierame sa teda až na strechu asi meter širokým schodišťom. Čistota a poriadok sa nedajú so sídlom guvernéra vôbec porovnať. Steny sú zažltnuté a obité. Vychádzame na strechu, odkiaľ máme výhľad až na niekoľko kilometrov. Vidieť dokonca aj strážne veže Mnohonárodnej základne Tarin Kowt. Na streche stojí v strážnej búdke sotva osemnásťročný vojak. Pýtam sa ho zdvorilo po anglicky, či si ho môžem odfotiť. Nerozumie mi, ale na gesto s fotoaparátom prikývne, vypne hruď a „nahodí“ ľahký úsmev. Poďakujem, podám mu pravicu a rýchlo si odfotografujem výhľady zo strechy na všetky strany, zo strechy totiž vidím, že naša delegácia sa už vracia z prijatia u guvernéra. Ponáhľame sa teda opäť úzkym točitým schodišťom pred budovu k vozidlám. Nasadáme a kolóna po preverení fungovania spojenia vyráža opäť do ulíc. Ešte než opustíme bránu, dostávam ponuku fotografovať počas cesty z jednej zo streleckých veží na streche obrneného Bushmastra. Neváham ani sekundu a striedam austrálskeho strelca vo veži. Je to zvláštna situácia – v jednej ruke nabitý samopal a v druhej digitálna zrkadlovka. Priorita je však jednoznačná, treba si chrániť život, preto sledujem so zbraňou pripravenou v pravej ruke okolie a ľavou opäť naslepo cvakám fotoaparátom po uliciach Tarin Kowtu počas celej cesty späť na základňu. Vo vysokej rýchlosti stíham sledovať mávajúce deti, polorozpadnuté chatrče, otáčajúcich sa mužov. Jeden z malých chlapcov sa zohol na zem po kameň a hádže ho po obrnenom vozidle. Aj to je spôsob, ako vyjadriť postoj k našej – prach víriacej – prítomnosti v „jeho“ meste. Konečne prechádzame vstupnou bránu na základňu. S úľavou si vydýchnem.

Afganský zápisník XVIII
Budova musí byť zaistená zvonka i zvnútra Foto: Milan Vanga

Foto: Milan Vanga

Afganský zápisník XVIII
Dočasne zdvojená ochrana ministerstva - polícia a armáda Foto: Milan Vanga

Foto: Milan Vanga

Afganský zápisník XVIII
Krátky oddych po vystriedaní stráží Foto: Milan Vanga

Foto: Milan Vanga

Afganský zápisník XVIII
Krásny výhľad na zeleň za staveniskom Foto: Milan Vanga

Foto: Milan Vanga

Afganský zápisník XVIII
Zasadnutie kmeňových vodcov sa konalo na priestranstve pred staveniskom Foto: Milan Vanga

Foto: Milan Vanga

Po vybití zbraní zamávam slovenskému strážnemu slúžiacemu na veži pri bráne. Výjazd končí zaparkovaním obrnených transportérov pred veliteľstvom PRT a všetci úplne spotení pod ťažkými nepriestrelnými vestami sa rozchádzame umyť sa a prezliecť do suchých vecí. Obdiv patrí všetkým príslušníkom provinčných rekonštrukčných tímov, ktorí takéto nebezpečné cesty absolvujú pravidelne v snahe poradiť a pomôcť afganským obyvateľom postaviť ich krajinu na vlastné nohy. To, že pri tom nepretržite riskujú vlastné životy, ich zaraďuje k najväčším hrdinom, ktorí si zaslúžia všeobecnú úctu a rešpekt.

Afganský zápisník XVIII
Foto: Milan Vanga

Dva dni po výjazde do Tarin Kowtu som sediac vo svojej kancelárii v Kandaháre preberal hlásenia od veliteľov odlúčených jednotiek, keď prišla informácia o zvýšenom bezpečnostnom stupni na MNB Tarin Kowt. Dôvodom bola eskalácia ozbrojeného násilia v neďalekom meste. Povstalci uskutočnili ozbrojené a bombové útoky v centre mesta Tarin Kowt, pri ktorých zomrelo najmenej 22 ľudí a 40 osôb bolo zranených. Správu v ten večer priniesol ako prvý spravodajský server britskej BBC (https://www.bbc.co.uk/news/world-south-asia-14325486).

Podrobnejšie informácie s fotodokumentáciou som získal z veliteľstva až druhý deň po incidentoch. Jedna z bômb vybuchla v tesnej blízkosti budovy úradu zástupcu guvernéra, zo strechy ktorej som sa kochal zelenou krajinou. Následne bola budova napadnutá ozbrojencami, ktorí dokončili to, čo z väčšej časti už vykonala bomba. Na fotografii po útoku bola aj „moja“ strecha, kde som pred dvoma dňami zvečnil mladého službukonajúceho afganského vojaka. Na mieste stojaceho vojaka s ľahkým úsmevom však bola iba kaluž krvi a prevrátená stolička.

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať