Výhľad cez malé okno obrneného vozidla MRAP-u je sfarbený mierne dozelena. Je to tým, že jeho výplň je z viacerých sklených tabiel kvôli zvýšeniu balistickej ochrany. Za oknom je ulica Kandaháru, plná detí i dospelých. Pohľadom sledujú pohyb našej kolóny. Tá je zložená z niekoľkých obrnených vozidiel „Force Protection“ – ochrany živej sily – a jedného MRAP-u špecialistov na odstraňovanie výbušných prostriedkov, ukrytých za skratkou EOD (Explosive Ordnance Disposal).
Dnešnou úlohou slovenského tímu EOD je identifikovať a zneškodniť spozorovaný podozrivý predmet, ktorý by mohol byť podľa hlásenia improvizovaným výbušným prostriedkom (IED – improvised explosive device). Spolu s naším trojčlenným tímom smerujeme do ulice v centre Kandaháru podľa „gridu“ určujúceho presnú polohu nebezpečného predmetu. Sedíme teda v nepriestrelných vestách a prilbách s nabitými zbraňami vo vozidle a sledujeme situáciu za oknami. Na uliciach je živo, všetci zvedavo pozerajú na naše vozidlá, niektoré deti gestami žiadajú pitnú vodu. Zastavenie vozidla by však mohlo mať fatálne následky pre celú posádku, preto pomaly postupujeme mestom, až kým obrnené vozidlo pred nami nezastaví. Sme na začiatku určenej ulice. Zabočíme na ňu a priestor za nami uzatvára obrnený MRAP s americkými vojakmi. Pri obojstrannom uzatvorení ulice asistujú aj príslušníci Afganskej národnej polície.
Vedúci tímu – tím-líder – dostáva spresňujúce informácie o polohe podozrivého predmetu. Ide o kanalizačný priepust pred jedným z domov. Budova vyzerá už na prvý pohľad o niečo lepšie ako ostatné domy. Usudzujem, že ide o sídlo niekoho významnejšieho, ktorý sa dostal na čiernu listinu Talibanu. Zastavujeme naše vozidlo a šéf tímu vydáva pokyny. Keďže sa voľným okom nedá identifikovať, o akú hrozbu ide, špecialisti pripravia diaľkovo ovládaného robota, ktorý preskúma priepust a dodá tímu obraz dutiny pod mostíkom smerujúcim do domu. Robota však treba pripraviť vonku, to znamená, že jeden z vojakov musí opustiť vozidlo a vyjsť na ulicu, ktorá nie je evakuovaná. Možný strojca nástražného systému môže diaľkovým ovládaním spoza okna kedykoľvek iniciovať rozbušku pri náloži ukrytej v kanalizácii.
Spoliehame sa na zariadenie vo vozidle, ktoré by malo rušiť akýkoľvek elektronický signál. Kým operátor pripravuje robota za vozidlom, ja sa presúvam do streleckej veže MRAP-u ku guľometu a sledujem okolie. Miest, odkiaľ by mohla prísť streľba, je toľko, že nie je žiadna šanca sledovať všetky. Zameriam sa radšej na robota, ktorý sa ovládaný operátorom vo vozidle pomaly sunie ku priepustu. Prostredníctvom kamery upevnenej na ramene robota má šéf tímu o malú chvíľu obraz podozrivého miesta na svojom displeji. Predmet zabalený v akejsi handre vyzerá ako bandaska, ktorá je pri výbušných systémoch používaná veľmi často. Problémom však je, že robot nemá dostatočne dlhé rameno na to, aby dokázal predmet z betónového potrubia vytiahnuť. Navyše môže ísť aj o prostriedok, ktorý môže explodovať aj pri najmenšom pohybe. Rozhodnutie šéfa tímu je jednoznačné – na predmet treba pripevniť lanko a opatrne ho vytiahnuť z potrubia, aby sa dal identifikovať. Tenké pevné lanko na potenciálnu výbušninu však bude musieť upevniť človek.
Robot je stále v blízkosti nebezpečného priepustu, keď z protiľahlého domu vybehnú na ulicu dve asi osemročné deti. Z veže im ukazujem, aby sa vrátili a schovali sa v dome. Poslúchnu až keď pohnem vežou s lafetovaným guľometom. Medzitým už šéf tímu zhodil zo seba nepriestrelnú vestu a za asistencie jedného z členov tímu si oblieka EOD-oblek z kevlarových vláken. Vtiahnem sa nachvíľu do vozidla a cez pootvorené dvere vidím šéfa tímu, ktorý má bavlnené tričko mokré ešte predtým, ako si na seba navlieka vrchný diel takmer päťdesiatkilogramového „skafandra“. Vonku je 43°C a slnko prudko zarezáva lúče do očí. Ešte špeciálna prilba a tím-líder sa s lankom v ruke vydáva k výbušnine. K priepustu je to asi 50 metrov. Operátor z vozidla diaľkovo odsúva robota na stred cesty, aby mal tím-líder voľný priestor. Jediným spôsobom, ako upevniť lanko na bandasku, je ľahnúť si na okraj priepustu, nakloniť sa dolu hlavou a rukou opatrne zakvačiť oceľové háčiky do látky obaľujúcej bandasku. Najprv však treba na vzdialenejšom stĺpe upevniť malú kladku, aby bolo možné pomocou lanka ťahať bandasku smerom od vozidla. Účinok možnej explózie nálože neznámej hmotnosti by nás mohol ohroziť.
Na displeji vo vozidle si približujem celú situáciu a vidím, že chlap v skafandri pripevnil oceľové oko k stĺpu a líha si na okraji cesty. Vrchnú polovicu tela má už spustenú do priepustu. Po chrbte mi prebehne mráz, keď vidím, že rovnováhu v ťažkom obleku vyrovnáva zdvihnutou nohou. Háčiky sa mu však podarí pripevniť na obal bandasky. Vstáva a s druhým koncom lanka v ruke sa pomaly vracia za vozidlo. Operátor sťahuje robota do bezpečia a šéf tímu si za vozidlom sťahuje prilbu z úplne mokrej hlavy. Spoza vozidla opatrne poťahuje za lanko, až kým nie je bandaska vonku z potrubia. Stále je však v splaškoch a tam ju treba odbaliť a identifikovať rozbušku. Robot sa opäť vydáva na obhliadku a potvrdzuje prítomnosť „RC-čka“ – diaľkového ovládania (RC – remote control) pripojeného aj s rozbuškou k bandaske. V tomto prípade ide o HME – home made explosive (podomácky vyrobenú výbušninu).
Obsah bandasky však zatiaľ nie je známy, aj keď sa dá predpokladať, že je plná výbušnej práškovej zmesi na báze umelého hnojiva. Šéf tímu sa rozhodne pre oddelenie rozbušky od nálože pomocou „bottlera“ – malej vodnej nálože s rozbuškou, ktorá dokáže tlakom vody oddeliť nebezpečnú nálož od jej rozbušky bez toho, aby hlavná nálož explodovala. Výbuch „bottlera“ sledujem cez predné sklo MRAP-a. Tlak vody efektne vymrštil bandasku zo žľabu rovno na cestu aj s už oddelenou rozbuškou a diaľkovým ovládaním. Tlak narušil aj bandasku, z ktorej sa na cestu vysypal biely prášok. Najnebezpečnejšia časť je za nami. Predstavujem si Talibanca, ktorý spoza záclony v okne niektorého z blízkych domov márne stláča tlačidlo diaľkového ovládania, aby inicioval nálož s cieľom usmrtiť aspoň tím EOD, keď mu už prekazil útok na majiteľa domu. Tentoraz mu to nevyšlo. Naši chlapi boli lepší. Zásah však ešte neskončil. Tím EOD rýchlo odoberá vzorky pre laboratórium, aby bolo možné zistiť presné zloženie nálože a systému odpaľovania. Poznatky z analýz zasa využijú pri ďalších zásahoch.
Povinnou súčasťou zásahu je aj vyčistenie miesta od zvyškov po výbuchu. Času nie je nazvyš, strojca IED alebo niekto iný môžu zasiahnuť miesto aj iným spôsobom. Rukami v gumených rukaviciach chlapi ukladajú zvyšky IED do špeciálnych obalov a nádob. Vodou z fliaš zmyjeme stopy po výbušnom prášku a môžeme sa vrátiť na základňu, kde bude treba ešte urobiť rozbor získaných látok, vzorky výbušného prostriedku zabaliť a odoslať do špecializovaného laboratória na základni KAF v Kandaháre. Rozbor však bude musieť ešte pár hodín počkať, pretože ešte predpoludním, tesne pred odchodom na prvý zásah, náš tím dostal rozkaz zasiahnuť pri odstránení ďalšieho IED v husto zaľudnenom priestore Kandaháru. Konvoj vozidiel preto odchádza zabrániť ďalšej tragédii nič netušiacich nevinných ľudí.
Koľkokrát sme dnes boli na hranici života a smrti? Dá sa to vôbec spočítať? Vo vojenskej operácii niektorí vojaci zažijú moment, kedy je riziko extrémne vysoké a ide doslova o život. Zvyčajne sa takýto moment vryje hlboko do pamäti a v spomienkovom registri je zaradený medzi chvíle, kedy sa „druhýkrát narodili“. Sú však aj profesie, kde sa za podobných okolností za pár hodín narodia hneď niekoľkokrát. Naši špecialisti na odstraňovanie výbušných prostriedkov sú bezpochyby tými, ktorí v súčasnosti zo všetkých našich vojakov nasadených v Afganistane podstupujú najväčšie riziko ohrozenia života. Ich profesionalita, precíznosť, zručnosť, psychická odolnosť a fyzická zdatnosť toto riziko síce znižuje, ale v konečnom dôsledku pri ich práci zohráva veľkú úlohu šťastie, či osud. Dokáže vôbec niekto doma dostatočne oceniť ich prácu? Dá sa to vôbec? Zahraničný príplatok v operácii, sociálne výhody profesionálneho vojaka, či blyštiace sa medaily nikdy nevyvážia riziko, ktoré podstupujú počas polročného nasadenia denne. Slovenský zásahový tím EOD je zaradený ako jeden zo samostatných tímov americkej EOD jednotky do 24-hodinovej pohotovosti na plnenie operačných úloh v centre mesta Kandahár podľa potreby.
So sesterským americkým tímom sa striedajú pri zásahoch v nebezpečnom teréne, kde výbušné nálože, samovražední útočníci, explózie výbušninami naplnených automobilov, či „obyčajná“ streľba nie sú žiadnou vzácnosťou. Od júna tohto roka boli Slováci vyslaní na 25 výjazdov, počas ktorých zneškodnili osem uložených a funkčných improvizovaných výbušných prostriedkov, zničili viac ako 12 tisíc kilogramov rôznej munície a dva a pol tisíca kilogramov podomácky vyrobených výbušných prostriedkov, zachytených IED, ich komponentov a prostriedkov na ich výrobu.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Je nemožné spočítať, koľko ľudských životov svojou nebezpečnou prácou títo hrdinovia zachránili. Oni sami to však nevnímajú ako niečo výnimočné. Je to profesia, ktorú si vybrali dobrovoľne, nevyvyšujú sa nad iné vojenské odbornosti, ani si nepotrpia na mediálny ošiaľ. Jediné po čom túžia, je urobiť si svoju prácu a živí a zdraví sa vrátiť domov k svojim rodinám s pocitom, že Afganistan je aj vďaka nim o niečo bezpečnejší.
