Neinformovaný človek ľahko uverí skresleným mediálnym informáciám hovoriacim o našich ženistoch v Kandaháre, že sú schopní iba stavať betónové ploty, natiahnuť pletivo, prípadne zahrnúť jamy zeminou. Pravda je však úplne iná. Spektrum úloh, ktoré je naša multifunkčná ženijná rota (mfžr) schopná plniť, je také široké, že snáď nie je na základni KAF projekt výstavby, ktorý by sa jej netýkal. O ich schopnostiach hovorí nielen 1538 metrov štvorcových odmínovanej plochy iba počas aktuálnej rotácie, ale niekoľko zrekonštruovaných strážnych veží, postavených bunkrov, strážnych stanovíšť, opravených ciest, ochranných betónových bariér atď. Všetko v prospech zvýšenia bezpečnosti mnohonárodného koaličného zoskupenia síl v Kandaháre.
Viackrát som už mal možnosť sledovať našich ženistov pri práci na realizácii projektov. Najväčšia základňa NATO na svete vyrástla okolo staršieho medzinárodného letiska za niekoľko rokov do neuveriteľných rozmerov a jej výstavba stále pokračuje. Veď si len stačí predstaviť ubytovanie, stravovanie, pracovné priestory pre takmer 20 tisíc obyvateľov základne, k tomu parkovacie a opravárenské kapacity pre ďalšie tisícky rôznych druhov techniky. Základňa je obrovským živým organizmom, ktorý sa stále vyvíja, mení tvar a charakter. Tieto zmeny si vyžadujú sily a prostriedky, ktoré sú schopné rýchlo a kvalitne reagovať na požiadavky velenia, aby tento kolos fungoval ako hodinky. Najrýchlejšie a najkvalitnejšie reagujúcou silou je podľa veliteľa základne KAF amerického brigádneho generála Jeffreyho Kendalla jednoznačne Slovak Engineer Unit, teda slovenská ženijná jednotka. Velenie slovenského kontingentu v Kandaháre má okrem spoľahlivej strážnej jednotky slúžiacej na vchode ECP-5 ďalší tromf v rukáve, ktorým dokáže „hrať vyrovnanú hru“ s ostatnými krajinami, ktoré vyslali oveľa viac svojich mužov a žien v uniformách ako naša, do najnebezpečnejšej provincie Afganistanu – Kandaháru.
Popoludňajšie afganské slnko neúnavne rozpaľuje úplne všetko, o čo sa svojimi lúčmi oprie. Rozpálené je aj obrnené vozidlo Tatrapan, ktoré stojí v zoradenej kolóne uprostred parku techniky ženijnej roty a na najbližšie dve hodiny sa stane našou nedobytnou pevnosťou uprostred nebezpečného nechráneného priestoru mimo našej základne. Chystáme sa totiž na kontrolu postupu prác pri výstavbe cesty, v rámci ktorej sa budujú aj odvodňovacie kanály. Tie budú odvádzať vodu počas jesenných dažďov do vysušeného koryta rieky. V ostatných dvoch rokoch záplavy zničili veľkú časť oplotenia základne a vyschnutá zem nebola schopná absorbovať vodu počas niekoľko dní trvajúcich dažďov. Aj vtedy bola „povolaná“ najreakčnejšia“ jednotka a slovenskí ženisti dokázali doslova cez noc vrátiť kandahárskej základni jej nedobytnosť. V súčasnosti výstavbu systému odvodňovacích kanálov realizuje zahraničná súkromná firma, ktorá zamestnáva aj domácich Afgancov. Dnešná úloha príslušníkov slovenskej ženijnej roty je zabezpečiť ozbrojenú ochranu inšpekčného tímu veliteľstva základne zloženého z projektanta a zástupcov hlavného inžiniera základne.
Jednotný púštny digitálny vzor na nepriestrelných vestách vojakov pripravujúcich sa na výjazd narúša zelené a „lesné“ zafarbenie viest kolegov z USA, Veľkej Británie a Kanady, ktorí nastupujú do Tatrapanu spolu s veliteľom mfžr – skúseným kapitánom. Nastupujem ako posledný a obsadzujem sedadlo v zadnej časti transportéra. V zadnom priestore vozidla sú okrem nás ešte dvaja naši ženisti, tretí vrchnou polovicou tela vypĺňa priestor streleckej veže s lafetovaným guľometom. Konvoj sa pomaly pohol z parku techniky a cez základňu smeruje k výstupnému kontrolnému bodu, po prekročení ktorého si už bezpečnostná situácia vyžaduje zasunutie zásobníkov do zbraní a ich nabitie. Od tejto chvíle je už situácia skutočne nebezpečná.
Rozpálené obrnené vozidlo už po niekoľkých minútach pripomína suchú saunu. Bezpečnostná situácia si však vyžaduje mať nepretržite na sebe ťažkú a hrubú nepriestrelnú vestu a na hlave prilbu. Asi po dvadsiatich minútach trvajúcich večnosť konvoj zastavuje a vojak vo veži hlási „CLEAR“. Postupne vychádzame na denné svetlo. Rozostavaný odvodňovací kanál je od nás vzdialený približne 30 metrov. Jemne prikrčení a v rozstupe k nemu kráčame so zbraňami pripravenými na odvrátenie možného útoku. Družstvo ochrany posilnené o ozbrojených ženistov sa rozmiestňuje do kruhovej obrany okolo stojaceho konvoja. Počas pohybu sa snažíme pozorovať okolie a podozrivé indikátory možných hrozieb. Okrem nastraženého výbušného systému nás môže ohroziť aj vzdialený ostreľovač Talibanu, ktorý v minulosti na rovnakom mieste smrteľne zasiahol dvoch koaličných vojakov. Cesta ku kanálom je z jednej strany lemovaná rozťahanou skládkou odpadu s niekoľkými chatrčami obývanými lokálnymi „triedičmi“, ktorí nás zdanlivo bez záujmu pozorujú. Spoza jednej kopy odpadu vybehne kŕdeľ detí. Čomu treba venovať pozornosť? Bežiacim deťom, dospelým pri drevenej búde, alebo kôpke niečoho tmavého, čo v ostrom slnečnom svetle vyzerá ako silueta ležiaceho ostreľovača? V takýchto prípadoch je naozaj jediným východiskom spoľahnúť sa na nadrilovaný pohyb v zníženej siluete a využívanie ochrany terénnych prekážok.
Sme na mieste. Inžinier rozkladá veľký výkres s projektom, veliteľ mfžr diktuje súradnice GPS ústia jedného z kanálov kanadskému kolegovi, ktorý si ich značí do notesa. Vykopaný kanál má už pozdĺž zarovnaných stien pripravenú kovovú klietku čakajúcu na zaliatie betónom. „Od minulého týždňa sa tu nič nepohlo,“ hovorí veliteľ. „Produktivitu negatívne ovplyvňuje Ramadán,“ vysvetľuje mi rezignovane. „Dúfam, že táto časť už bude budúci týždeň dokončená,“ pridáva sa Kanaďan. „Už teraz sú v sklze,“ dodáva. „Tu sme skončili!“ – volá z diaľky inžinier a dáva pokyn na návrat do vozidiel. Čakajú nás ešte dve podobné zastávky, kým sa bezpečne vrátime na základňu
V obrnenom Tatrapane sa teplota šplhá k päťdesiatim stupňom. Šatka pod prilbou nestíha vsiaknuť všetko vlhko, a tak si už o chvíľu všetci pretierame oči plné štípajúceho potu zmiešaného s prachom. Doslova sa tešíme na najbližšiu zastávku, aby sme aspoň na chvíľu pocítili závan čerstvejšieho vzduchu, ktorý je síce iba o desať stupňov chladnejší, ale aj ten trochu osvieži. Jeden z vojakov otvorí prenosnú chladničku a podáva všetkým chladenú vodu. Obsah trojdecovej fľaše som vlial do rozhorúčeného tela na niekoľko dúškov rovnako, ako všetci vo vozidle. Napriek možným hrozbám s úľavou od tepla vystupujeme aj na ďalších zastávkach a opäť sa vraciame do „pancierovej sauny“. Pri pohľade na ženistov(!), ktorí zvládajú úlohy ochrany inšpekčného tímu bez akéhokoľvek zaváhania, si znova pomyslím na slovo ,multifunkčná´ v názve ženijnej jednotky, ktoré tam právom patrí a snáď ani neexistuje výstižnejší prívlastok na jej charakteristiku.
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Foto: Milan Vanga
Vo vojenskej operácii sa každý musí spoľahnúť na svoju zbraň a schopnosť narábať s ňou. Či je to ženista, vojenský kuchár alebo kaplán. Ochrana iných osôb je však už na vyššej úrovni zodpovednosti, ktorú príslušníci našej ženijnej roty bezpečne dosahujú. Ich spôsobilosť v žiadnom prípade nie je obmedzená, skôr sa zdá, že je takmer neobmedzená. Tromf v podobe ženijnej roty nie je teda iba v rukách velenia slovenského kontingentu, ale aj našich koaličných partnerov, ktorí ho kedykoľvek v „tímovej hre“ s dôverou použijú, pretože vedia, že slovenskí ženisti dokážu všetky úlohy splniť spoľahlivo s mínohľadačkou aj so zbraňou.