BRATISLAVA 4. júna (WebNoviny.sk) – Kráľovná anglickej detektívky nás v románe Tretie dievča z poslednej dekády svojej tvorby zavedie do Londýna v polovici 60. rokov minulého storočia, kde už nič nie je také ako v starom dobrom Anglicku…
Tri mladé ženy si spoločne prenajímajú londýnsky byt. Jedna z nich je ambiciózna sekretárka, druhá umelkyňa – a tá tretia vyhľadá Hercula Poirota a zdôverí sa mu, že asi spáchala vraždu. Po tomto šokujúcom priznaní však vystrašená dievčina bez ďalších slov odchádza.
Za výdatnej pomoci dávnej priateľky, známej autorky detektívok Ariadne Oliverovej, sa Poirot dozvedá viac o tomto záhadnom treťom dievčati, o jeho rodine a zmiznutí. Je Norma Restaricková naozaj nebezpečná vrahyňa alebo len pomätená mladá žena?
Pátranie po vražde, vrahovi i samotnej obeti dá slávnemu detektívovi poriadne zabrať, no jeho malé sivé bunky ho ani tentoraz nesklamú…
Tretie dievča je kniha z posledného obdobia tvorby Agathy Christie, ktoré už nebolo také silné, no aj tento príbeh s Herculom Poirotom stojí za to. Výborný je najmä nápad na pátranie po vrahovi, aj samotnej mŕtvole. Skvele zvolené aj prostredie a obdobie v 60.rokoch, čo je tiež významný rys príbehu.
„Hercule Poirot ma ani tento raz nesklamal,“ teší sa moderátorka Iveta Malachovská. „Ľahkosť, humor, správna dávka napätia i prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, ma vtiahli do tejto skvelej detektívky Agathy Christie od začiatku do konca. Pustite sa aj vy do čítania, stojí to za to.“
Detektívku Tretie dievča prináša
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Tretie dievča:
Hercule Poirot sedel za stolom a raňajkoval. Zo šálky sa parilo, k horúcej čokoláde si zajedal lúpačku. Skvelá kombinácia. Spokojne pokyvkával hlavou – odjakživa bol na sladké. Vyskúšal štyri obchody, kým našiel ten správny. Dánska pekáreň bola síce ďaleko, no zato oveľa lepšia než tá v susedstve. Vraj francúzska! Nehorázny podvod.
Uspokojený žalúdok pokojne trávil, mozog odpočíval. Možno až príliš. Nedávno dokončil magnum opus – analýzu slávnych diel detektívnej literatúry. Opovážil sa ironicky vyjadriť o Edgarovi Allanovi Poeovi, upozorniť na nemetodické postupy Wilkieho Collinsa, ktorý dával prednosť romantickým výlevom, do nebies vychválil dvoch prakticky neznámych amerických autorov, slovom, vzdal hold tam, kde to bolo na mieste, a zásadne odmietal chválu v prípadoch, keď ju pokladal za nezaslúženú. Úzkostlivo sledoval všetky štádiá vzniku knihy, a keď ju mal napokon pred sebou, konštatoval, že je celkom pekná – napriek poľutovaniahodnému množstvu tlačových chýb. Mal radosť zo svojho literárneho počinu, ktorému predchádzali tisícky a tisícky prečítaných strán. Niektoré dielka vnímal s pôžitkom, iné s opovržlivým odfrknutím odhadzoval na zem – nikdy však potom nezabudol vstať a starostlivo ich odniesť do odpadkového koša. Boli aj výnimočné chvíle, keď uznanlivo prikyvoval, a tie mu prinášali potešenie.
Lenže čo teraz? Užil si príjemné chvíle odpočinku, po veľkom duševnom vypätí ich naozaj potreboval. Nedá sa však oddychovať večne, človek sa musí niečím zaoberať – lenže do čoho sa pustiť? Do ďalšieho literárneho diela? To hádam nie. Riadil sa zásadou, že v najlepšom treba prestať. No pomaly sa začínal nudiť a navyše znervóznel – namáhavá duševná činnosť, do ktorej sa pred časom pohrúžil, v ňom prebudila staré zlozvyky…
Nepríjemné! Pokrútil hlavou a odpil si z čokolády.
Vtom sa otvorili dvere a vošiel spoľahlivý sluha George. Úctivo si odkašlal, chvíľu sa ošíval. „Je tu…“ Odmlčal sa, potom pokračoval: „Je tu nejaká… mladá dáma.“
Poirot naňho prekvapene, mierne znechutene pozrel.
„O takomto čase nikoho neprijímam,“ ohradil sa.
„Viem, pane.“
Dívali sa jeden na druhého. Pán a sluha. Chvíľami medzi nimi dorozumievanie viazlo. George niekedy tónom hlasu, narážkou alebo výberom slov naznačoval, že by mohol prezradiť viac, keby dostal správnu otázku. Poirot uvažoval, čo by sa mal v tomto prípade spýtať.
„Je pekná?“ skúsil.
„Nezdá sa mi, aj keď proti gustu, ako sa vraví…“
Poirot zvažoval význam jeho odpovede. Spomenul si, ako sa odmlčal, než vyslovil ,dáma´. George mal skvelú schopnosť postrehnúť mierne spoločenské nuansy. Nebol si celkom istý postavením návštevníčky, ale predsa len ju napokon zobral na milosť.
„Máte príčinu domnievať sa, že je to mladá dáma, nie obyčajná mladá žena?“
„Dnes to niekedy ťažko posúdiť, pane,“ odvetil George s úprimnou ľútosťou v hlase.
„Prezradila vám dôvod návštevy?“
„Povedala…“ George začal trochu zdráhavo, akoby sa vopred ospravedlňoval za to, čo bude nasledovať, „povedala, že sa s vami chce poradiť, lebo možno spáchala vraždu.“
Hercule Poirot zdúpnel. Zdvihol obočie. „Možno spáchala? Nevie to naisto?“
„Tak sa vyjadrila, pane.“
„Čudné, ale v každom prípade zaujímavé,“ poznamenal detektív.
„Čo ak… je to žart?“ pochybovačne podotkol sluha.
„Áno,“ pripustil Poirot. „Človek nikdy nevie.“ Zdvihol šálku. „O päť minút ju uveďte.“
„Ako si želáte, pane,“ povedal George a odišiel.
Detektív dopil čokoládu. Vstal od stola, prešiel ku kozubu, pred zrkadlom na rímse si starostlivo upravil fúzy. Potom si zas spokojne sadol a čakal. Vlastne nevedel, čo má čakať…
Najradšej by privítal stvorenie, ktoré by zodpovedalo jeho predstavám o ženskom pôvabe. Prišlo mu na um klišé ,kráska v ťažkostiach´, no keď George priviedol návštevu, Poirot bol sklamaný. V duchu si vzdychol. Naozaj to nebola krásavica a na prvý pohľad jej nehrozilo nebezpečenstvo. Skôr pôsobila vykoľajene, zmätene.
Pche, znechutene si v duchu odfrkol. Tie dnešné dievčatá! Vôbec sa o seba nestarajú. Keby sa aspoň trocha upravila, zašla ku kaderníčke, elegantnejšie sa obliekla, dalo by sa na ňu dívať. Ale takto?!
Žena mohla mať okolo dvadsať rokov. Dlhé strapaté vlasy neurčitej farby jej viseli po plecia. Veľké zelenomodré oči boli prázdne, bez výrazu. Mala na sebe to, v čom momentálne chodili mnohé jej rovesníčky – čierne kožené čižmy, sieťované pančuchy, ktoré kedysi boli možno biele, krátku sukňu, dlhý vyťahaný vlnený pulóver. Človek v Poirotovom veku mohol túžiť iba po jednom – vydrhnúť ju vo vani. Často mal také nutkanie, keď sa prechádzal po ulici. Stovky dievčat pôsobili presne takto. Pripadali mu špinavé. Možno v skutočnosti nie sú špinavé, len chcú vzbudzovať taký dojem Táto navyše vyzerala ako zmoknutá sliepka.
Vstal, zdvorilo jej podal ruku, ponúkol jej stoličku.
„Chceli ste so mnou hovoriť, mademoiselle? Prosím, sadnite si.“
„Och,“ vyhŕkla trochu zarazene a vyjavene naňho zízala.
„Eh bien?“ vyzval ju.
Zaváhala. „Asi… radšej ostaňme stáť,“ navrhla. Veľké oči naňho ďalej pochybovačne hľadeli.
Detektív čakal.
Mladá žena prešľapovala, chvíľu sa dívala do zeme, potom zas na Poirota.
„Vy… vy ste Hercule Poirot?“
„Osobne. Čím vám môžem poslúžiť?“
„Viete, je to zložité. Myslím…“
Detektív sa rozhodol, že ju trochu povzbudí. „Sluha mi tlmočil, že sa chcete porozprávať o vražde, ktorú ste možno spáchali. Je to tak?“
„Áno,“ prikývla.
„O takých veciach človek predsa nemôže mať pochybnosti. Sama musíte najlepšie vedieť, či ste niečo urobili alebo nie.“
„Neviem, ako by som to vyjadrila…“
„Poďte,“ vyzval ju Poirot láskavo, „predsa len si sadnite, uvoľnite sa a porozprávajte mi, o čo ide.“
„Och, myslím, že… Bože, ako sa mám…? Pochopte, je to komplikované. Prepáčte… rozmyslela som si to. Nechcem vás uraziť, ale asi už radšej pôjdem.“
„No tak, smelo hovorte.“
„Nie, nemôžem. Chcela som prísť za vami a… a poradiť sa, čo mám spraviť… lenže, ako vidíte, nedá sa. Všetko je celkom inak ako…“
„Ako čo?“
„Je mi hrozne ľúto, naozaj nechcem byť nezdvorilá, ale…“ Zhlboka vzdychla, pozrela na detektíva, odvrátila zrak a napokon vyhŕkla: „Už ste na to starý. To som nevedela. Prepáčte, máte svoje roky. Naozaj ma to nesmierne mrzí.“
Prudko sa zvrtla a vypotácala sa z miestnosti. Pripomínala zúfalého nočného motýľa, ktorý naráža krídlami do stolnej lampy.
Buchli vchodové dvere a Poirot ostal stáť s otvorenými ústami.
„Nom d´un nom d´un nom…“ vyhŕkol napokon. Naozaj doparoma.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia