Pojem „vyhorenie“ je v dnešnej dobe nadužívané – používame ho keď sme unavení, máme ťažký týždeň, štve nás šéf s milión požiadavkami a nestíhame ísť ani ku kaderníčke. Ráno sa budíme bez elánu a v nedeľu večer nám už z pondelňajšieho rána zviera žalúdok.
Ide však o skutočné vyhorenie alebo zažívame obdobie v živote, kedy sa snažíme naplniť požiadavky a predstavy všetkých naokolo len nie tie svoje?
Čo robiť, keď nás v živote nič nebaví? Ako zistiť, čo chceme robiť? Ako nájsť zmysel života? Na tieto a ďalšie otázky nám pomôže nájsť odpovede Dávid Hanc, transformačný kouč, autor knihy ON existuje! a tvorca jedného z najpočúvanejších slovenských podcastov Nastavenie mysle, ktorý má viac než 2 milióny stiahnutí.
Dávid pomáha úspešným ženám porozumieť svojim vnútorným vzorcom, zmeniť nastavenie mysle a pritiahnuť si vysnívaného partnera.
Čo sa deje, keď je človek vyčerpaný, bez energie a bez chuti do života a nevie presne určiť prečo? Aj keď má „všetko“, čo by mu malo prinášať šťastie – dobrú prácu, rodinu, zdravie – ten ťaživý pocit neodchádza. Čo je za tým?
Toto je stav, ktorý zažívajú mnohí ľudia – no len málokto ho vie pomenovať. Navonok všetko sedí: Máte stabilnú prácu, rodinu, zdravie, možno aj finančné istoty. Mali by ste byť šťastní, ale nie ste. Niečo vo vás je prázdne. Ráno sa zobudíte a neviete, prečo by ste mali vstať. Sú tam len povinnosti a nekonečný kolobeh. Nie ste len unavení, ste odpojení od seba a od svojho smeru. To nie je len únava zo života, to je tichý typ vyhorenia, ktorý sa nehlási krikom, ale tichom. Nie je o tom, že robíte priveľa. Je o tom, že dlho nerobíte to, čo vás vnútorne napĺňa, pretože ste sa roky učili, čo sa má a nie čo vám dáva zmysel.
Ako sa zbaviť sebakritiky a zlepšiť si vzťahy: Kouč radí sedem krokov, ktoré menia životy
Vyhorieť sa dá aj z dobre fungujúceho života, ak v ňom chýba vaše skutočné JA. Ak v ňom nie je vaša vášeň, vaše hranice, vaše pravdy. Ak len plníte roly – ale necítite dušu. A dobrá správa je, že nie ste len „rozbití“. Ste pripravení prestať žiť podľa scenára, ktorý vám už nepatrí. A možno to nie je koniec. Možno je to začiatok niečoho omnoho pravdivejšieho.
Dá sa podľa vás vyhorieť aj z vlastného života nielen z práce? Môže byť človek vyhorený aj vtedy, keď nežije pod tlakom, ale skôr v každodennej rutine, ktorá ho už vnútorne nenapĺňa?
Určite áno. A stáva sa to častejšie, než si myslíme. Ľudia si často myslia, že vyhorenie je dôsledok extrémneho tlaku – deadlinov, zodpovednosti, multitaskingu. Ale existuje aj iný typ vyhorenia – tichý, pomalý, neviditeľný. Nie je to výbuch. Je to vyhasnutie. Mnohí ľudia nevyhoria preto, že robia priveľa. Vyhoria preto, že dlhodobo robia niečo, čo ich vnútorne nenapĺňa. Sú síce funkční, zodpovední, „majú všetko pod kontrolou“, ale necítia zmysel.
Prečo si stále vyberáme nesprávnych partnerov? Tento vzorec vieme zmeniť, tvrdí vzťahový kouč- ROZHOVOR
Je obrovský rozdiel medzi tým žiť život, ktorý zvládam a žiť život, v ktorom sa cítim živý. A keď sa dlhodobo prispôsobujeme – práci, rodine, očakávaniam druhých – keď nie sme napojení na to, prečo ráno vstávame, keď naše dni nemajú „osobný dôvod“ – tak aj keď navonok všetko funguje, vnútri to začne pomaly umierať.
Nie je to len o preťažení. Je to o strate spojenia so svojím vnútrom. A keď ho stratíme, telo začne spomaľovať. Duša stíchne. A deň za dňom sa cíti ako len ďalšia stránka, ktorú treba prežiť – nie prežiť naplno.
Čo je podľa vás kľúčové na to, aby si človek opäť vybudoval vnútornú energiu a radosť zo života? Kde sa vôbec začína ten návrat k sebe, keď sa človek cíti vyčerpaný a stratený?
Kľúčom nie je nájsť si viac energie. Kľúčom je prestať ju strácať tam, kde sa necítime sami sebou. Mnohí ľudia si myslia, že potrebujú viac oddychu, lepší spánok alebo nový plánovač. Ale to, čo ich najviac vyčerpáva, nie je únava tela. Je to to, že už dlho nie sú v súlade so svojím vnútrom.
Každý z nás má v sebe niečo, čo nás vie viesť – tichý kompas, pocit smeru: „Toto je ono. Tu som doma. Toto má zmysel.“ Lenže počas života sme sa to odnaučili počúvať. A tak robíme veci, ktoré „dávajú zmysel“ navonok, ale vnútri nás to vysáva.
Cítite sa po stretnutí vyčerpaní? Možno vás vysáva emočný upír: Ako sa mu brániť?
Viem to, lebo som si tým prešiel. Tiež som vystriedal viacero prác. Hoci mi dávali zmysel na papieri, necítil som sa v nich naplno živý. Až keď som začal robiť to, čo robím dnes – pomáhať ľuďom vytvoriť si krajší, vedomejší život – zrazu to celé „kliklo“. Toto by som robil od rána do večera. Lebo to nie je len práca. Je to moje miesto.
A presne to dnes mnohým ľuďom chýba. Nie pokoj. Nie výplata. Ale ten vnútorný pocit: „Toto je ono. Toto má zmysel.“ A práve tam sa začína návrat energie. Nie pri kalendári, ale pri zladení so sebou. Keď sa človek začne znova rozhodovať podľa toho, čo s ním ladí – nie podľa toho, čo sa „má“ – zrazu sa objaví niečo, čo v sebe nosil celý čas: iskra.
Ako dôležitý je pocit zmyslu v živote a čo robiť, keď sa stratí? Dá sa znova nájsť ten vnútorný smer, keď už ani nevieme, čo by nás bavilo?
Zmysel nie je luxus. Je to palivo, ktoré nás drží v pohybe – aj v ťažkých dňoch. Keď sa stratí, život ide naoko ďalej, zvonku vyzerá všetko rovnako: chodí do práce, stará sa o deti, funguje. Ale vnútri sa niečo zlomí. Motor sa vypne a človek už len točí volantom. Cíti únavu, apatiu, stratu, ktorú nevie pomenovať.
Dôležité je uvedomiť si jednu vec: Zmysel sa nestratil – len je zahrabaný pod strachmi, povinnosťami a očakávaniami. Vytratila sa radosť, túžba, vnútorný hlas. Nájsť zmysel neznamená nájsť odpoveď na otázku „Aké je moje životné poslanie?“, ale robiť veci, pri ktorých sa cítime živí. Aj keby to bola jedna malá vec denne:
– Napísať si ráno do denníka myšlienku.
– Ísť sa prejsť bez cieľa.
– Pomôcť niekomu len tak.
– Vypnúť svet a zapnúť seba.
Keď sa človek začne znova pýtať: „Čo mi robí dobre?“ a prestane sa pýtať: „Čo by som mal?“ zmysel sa začne objavovať. Nie ako veľká odpoveď, ale ako vnútorný pocit návratu domov. Pretože životné poslanie nájdeme práve v procese jeho hľadania.
Dá sa podľa vás „na povel“ znova cítiť radosť a chuť do vecí, keď nás v tej chvíli nebaví absolútne nič? A ak áno, kde vôbec začať?
Nie, nedá sa na povel cítiť radosť. Ale dá sa na povel vytvoriť priestor, kde sa radosť môže znova objaviť. Pretože keď nás „nebaví nič“, väčšinou to nie je preto, že by sme stratili schopnosť radovať sa. Je to preto, že náš vnútorný svet je tak zahltený únavou, výčitkami a tlakom, že sa radosť nemá kam zmestiť. Radosť je vedľajší účinok zladenosti so sebou.
A keď človek dlho žije v nesúlade s tým, čo cíti, s tým, čo chce, s tým, čo potrebuje, radosť sa odpojí. Preto sa návrat nezačína tým, že si povieme: „Od zajtra sa budem tešiť.“ Začína sa tým, že prestaneme žiť proti sebe. Aj malá vec stačí:
– Neísť na stretnutie, na ktoré sa necítim.
– Neospravedlňovať sa za to, že potrebujem pauzu.
– Povedať pravdu, aj keď sa trasie hlas.
– Dovoliť si nerobiť nič a necítiť sa pritom vinný.
Keď sa tieto malé kroky začnú kopiť, niečo sa zlomí. Človek si zrazu všimne, že niečo v ňom sa opäť usmieva. Možno len na chvíľu. Ale to stačí, pretože to je signál, že sa vraciate domov, k sebe.
Aké prvé malé zmeny by ste odporučili ľuďom, ktorí majú pocit, že ich všetko vyčerpáva a nič ich nenapĺňa? Kde majú začať, keď nemajú silu ani na zmenu?
Keď je človek dlhodobo vyčerpaný, nemá chuť na veľké zmeny. A to je v poriadku. Zmena nemusí začať obrovským rozhodnutím. Môže začať malou úprimnosťou voči sebe.
Prvá vec, ktorú odporúčam urobiť, je sadnúť si v tichu a úprimne si napísať odpovede na dve otázky:
- Čo mi berie energiu – aj keď by to nemalo?
- Čo ma v minulosti tešilo – ale som na to zabudol, pretože „nemám čas“?
Tieto dve otázky vám neukážu cieľ, ale smer. A to je všetko, čo v tejto fáze potrebujete.
Potom je dobré spraviť jednu jedinú vedomú vec denne, ktorá ide s vaším vnútrom, nie proti nemu. To môže byť aj rozhodnutie neísť na stretnutie, ktoré cítite ako pretvárku. Alebo naopak, zavolať niekomu, kto vám „dobíja baterky“. Alebo sa na 20 minút odpojiť od sveta – bez viny, bez výčitiek. Človek sa nezačína meniť tým, že prevráti svoj život hore nohami. Niekedy stačí len dovoliť si tú najjednoduchšiu vetu: „Takto už žiť nechcem.“ A potom spraviť jeden malý krok, ktorý tú vetu potvrdí.
Dá sa z takétoho „životného vyhorenia“ dostať aj bez pomoci psychológa alebo je to vždy signál, že človek potrebuje odbornú pomoc?
Z vyhorenia sa dá dostať, no nestačí len oddychovať a čakať, kým to prejde. Skutočný posun nastáva, keď človek vedome preberie zodpovednosť za svoj život. Nie každý potrebuje psychológa, ale každý potrebuje vnútornú prácu. Ak ide o akútnu depresiu či stratu zmyslu, odborná pomoc je nevyhnutná.
No mnohí nevyhoreli preto, že by boli slabí, ale preto, že dlhodobo potláčali svoju pravdu, slúžili druhým a zabudli na seba. Vyhorenie nie je chyba na opravu, ale výzva na rekalibráciu. Lieky ani pauza nestačia. Potrebná je zmena cez uvedomenie, prepísanie vzorcov a návrat k vlastnému smeru. A niekedy stačí len rozhodnutie začať brať svoj život vážne.
