V týchto dňoch si pripomíname historické akty, ktoré pred 106 rokmi viedli ku konštituovaniu samostatnej Československej republiky – Vyhlásenie ČSR v Prahe 28. októbra 1918 a Deklaráciu slovenského národa z Turčianskeho sv. Martina 30. októbra 1918.
Cesta k vytvoreniu tohto prvého štátu Slovákov spoločne s českým národom, bola kľukatá. Historici sa zhodujú, že pred vypuknutím prvej svetovej vojny ani jeden slovenský politický prúd v Uhorsku nerátal s možnosťou rozbitia rakúsko-uhorskej monarchie a s vytvorením spoločného štátu s Čechmi.
Postupne však kvôli negatívnym dopadom tejto vojny a jej priebehu sa rozpadla lojalita Slovákov k rakúsko-uhorskej monarchii a panovníkovi ako jej symbolu. A rozbehli sa diskusie, ako sa môže slovenský národ vymaniť z útlaku v Uhorsku.
Od začiatku bolo zrejmé, že Slovensko nemalo šancu vyjsť z vojny ako samostatný štát. Preto sa uvažovalo o jeho začlenení do rôznych federatívnych útvarov, pričom sa preferovala slovanská federácia.
Myšlienka sa zrodila v českom politickom prostredí
Priebeh vojny však zničil vieru, že Slovákov a Čechov oslobodia ruské vojská. A tak sa slovenská politika ocitla pred dvomi možnosťami – vybojovať práva slovenského národ v Uhorsku alebo sa spojiť so silnejším národom a využiť vojnu na vznik nového štátu.
Silnejší hlas pre regióny - čas na zmenu volebného systému na Slovensku? (komentár)
Historickou pravdou je, že myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov sa zrodila v českom politickom prostredí a slovenská politika sa k nej iba postupne pridávala. Hlavnými dôvodmi tohto českého politického uvažovania neboli ani tradičné styky, ani ekonomické záujmy, ani pocit spolunáležitosti či súcit s mladším utláčaným bratom, čo ako táto argumentácia mala veľký význam pre vytváranie politickej klímy.
Rozhodujúca bola logika geografickej polohy a zvažovanie perspektívy nového samostatného štátu po vojne, po víťazstve štátov Dohody.
Národnooslobodzovacie pohyby národov monarchie
Po odchode do emigrácie dospel T. G. Masaryk presvedčeniu, že k tomuto víťazstvu mali prispieť národnooslobodzovacie pohyby národov monarchie, ku ktorému mali podľa predstavy T. G. Masaryka pri jeho odchode do emigrácie v r. 1915 prispieť národnooslobodzovacie pohyby národov monarchie.
Orbánovi tečie do topánok, no namiesto návštevy obuvníka kope okolo seba (komentár)
Spolu s E. Benešom dobre vedeli, že samostatný český štát s veľkou nemeckou menšinou v Českej kotline by bol veľmi slabý a nemusel získať akceptáciu víťazných veľmocí.
Pripojením Slovenska, ktoré sa potrebovalo vymaniť z maďarského útlaku podobne ako Česko z nemeckého, mal vzniknúť stredne veľký štát, ktorý by sa priblížil k Rusku ako protiváhe nemeckého vplyvu a zároveň bol dostatočnou protiváhou oslabenému Uhorsku.
Popredný historik 20. storočia Ľubomír Lipták konštatoval, že „v tej dobe nebolo predstaviteľné nijaké štátoprávne riešenie českej otázky mimo Rakúsko-Uhorska , ktoré by nezahrňovalo spojenie českých krajín a Slovenska. Vytvorenie samostatného českého štátu a jeho rozšírenie na východ o Slovensko sa osvedčilo ako najschodnejšie cesta pri riešení ,českej otázkyʽ za prvej svetovej vojny. Jej prijatie a osvojenie si aktívnejšími a najvplyvnejšími zložkami slovenskej politiky vychádzalo takisto z presvedčenia, že je to jediný spôsob, ako zabezpečiť ďalšiu národnú existenciu Slovákov. Rovnako ako u Čechov je prijatie koncepcie spoločného štátu, čo pre obe strany od začiatku prinášalo značné komplikácie, aj u Slovákov výrazom istej slabosti, nemožnosti presadiť sa proti utláčajúcej moci vlastnými silami. Je to však slabosť relatívna, meraná voči tretím silám a navzájom neporovnateľná… Česi potrebovali Slovákov, aby štát, ktorý si vydobyjú, mohli udržať ako solídnejšiu jednotku európskej politiky. Slováci potrebovali Čechov, aby sa vôbec vymanili zo zovretia Uhorska.“
Česko-slovenský zahraničný odboj
Prvoradou hybnou silou zápasu o národnú slobodu sa stal česko-slovenský zahraničný odboj reprezentovaný Česko-slovenskou národnou radou (ČSNR). V nej Slovákov dominantne reprezentoval Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa stal vplyvným francúzskym generálom.
Bol nenahraditeľný ako diplomat pri získavaní najvyšších predstaviteľov veľmocí pre česko-slovenskú vec, ktorý otváral dvere do salónov aj T. G. Masarykovi a E. Benešovi, i ako organizátor samostatného česko-slovenského vojska – čs. légií. Tie boli materiálnou silou, ktorá presvedčila mocnosti, že Česi a Slováci svoj štát nielen chcú, ale sú ochotní zaň aj prelievať krv.
Práve Štefánik zorganizoval prvé medzinárodné uznanie ČSNR ako politického reprezentanta štátu, ktorý mal ešte len vzniknúť, keď 21. apríla 1918 dosiahol zmluvu s talianskou vládou a 24. mája prebral v Ríme z rúk premiéra Orlanda bojovú zástavu česko-slovenskej vojenskej jednotky.
Ako reprezentanta česko-slovenského národa usilujúceho sa vytvoriť vlastný štát uznali ČSNR aj vďaka Štefánikovým diplomatickým aktivitám následne Francúzsko 29. júna, Veľká Británia 9. augusta a USA 2. septembra 1918.
Pittsburská dohoda
Druhým zásadným aktérom v boji za slovenskú národnú slobodu bola americko-slovenská komunita, ktorá z domu dobre poznala krutý národnostný útlak.
Jej organizácia – Slovenská liga – sa stala v USA silnou politickou reprezentáciou slovenského národa. Práve ona už 22. októbra 1915 v Clevelande uzatvorila dohodu s Českým národným združením o zásadách budúceho spoločného štátu.
Americkí Slováci okrem toho prispeli k bojom o národnú slobodu tromi tisíckami dobrovoľníkov do légie vo Francúzsku a viac ako 20 tisíc z nich sa stalo príslušníkmi americkej armády, ktorá sa zapojila do bojov v Európe a zvrátila pomer síl vo vojne v prospech štátov Dohody. Vlasteneckí krajania tiež pomáhali finančne a presadzovali záujmy ČSNR v americkej administratíve.
Aj za týmto cieľom došlo na sklonku vojny za účasti predsedu ČSNR T. G. Masaryka k Pittsburskej dohode. Zástupcovia slovenských a českých krajanov sa v nej 30. mája 1918 uzniesli: „Schvaľujeme politický program, usilujúc sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte Českých zemí a Slovenska… Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická… Podrobné ustanovenie o zriadení Československého štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“
Hoci Pittsburská dohoda ustúpila od záväzku federatívneho štátu, schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu, súdy a snem, širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote.
Touto dohodou so Slovenskou ligou v Amerike, ktorá predstavovala najväčšiu organizáciu slovenských emigrantov v Spojených štátoch – a tí vtedy predstavovali asi tretinu celkovej slovenskej populácie a boli všestranne národne uvedomelí – došlo k prihláseniu sa Slovákov k zahraničnému programu ČSNV vytvoriť po porážke Ústredných mocností spojeneckou Dohodou spoločný štát z českých krajín a Slovenska.
Dohoda významne rozšírila podporu medzinárodných záujmov ČSNV v USA. To bol dôležitý míľnik na ceste k naplneniu americkým prezidentom Wilsonom deklarovanému právu národov na sebaurčenie. T. G. Masaryk mohol na stretnutí s americkým ministrom zahraničných vecí štyri dni po podpise dohody argumentovať, že má v tomto smere jasný mandát aj od amerických Slovákov. O mesiac neskôr ho prijal prezident Wilson.
SNS a Slovenská sociálna demokracia
Po tretie, bola súčasťou zápasu za národné oslobodenie a nový začiatok pre Slovákov domáca politická reprezentácia, predovšetkým najsilnejšia zo vtedajších politických strán – Slovenská národná strana a Slovenská sociálna demokracia.
Vymaňovanie sa SNS so strategickej pasivity súviselo s diferenciačnými procesmi v slovenských politických silách, ale aj s rastúcimi aktivitami maďarských vládnych kruhov.
Tie si dobre všímali politický postup zahraničného česko-slovenského odboja a spoliehajúc sa na slabosť slovenskej politiky začali na začiatku roku 1918 rozbiehať vládnu podpisovú kampaň za integritu Uhorska proti navrhovanému česko-slovenskému štátnemu zjednoteniu.
Významným impulzom pre definitívne prekonanie uhorského komplexu slovenskej politiky a jej užšie prepojenie so zahraničným odbojom a domácou českou politikou, ktorá naliehavo žiadala prijať otvorený ohlas zo Slovenska za samourčovacie právo slovenského národa v prospech česko-slovenského štátneho zjednotenia, sa stalo prvomájové zhromaždenie robotníctva v Liptovskom Mikuláši organizované slovenskými sociálnymi demokratmi, na čele ktorých stál Emanuel Lehocký.
Hlavný rečník V. Šrobár urgoval aktivizáciu domácej politickej reprezentácie, žiadal pre slovenský národ právo na sebaurčenie a ako prvý sa verejne prihlásil k americkému prezidentovi Wilsonovi. Na tomto prvom verejnom masovom politickom vystúpení sa prijala rezolúcia s formuláciou: „… žiadame bezpodmienečné uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Uhorska, teda aj uhorskej vetvy československého kmeňa“.
Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo
Ohlas na mikulášsku rezolúciu prenikol do českých denníkov aj medzi slovenskú národne uvedomelú inteligenciu vo Viedni a Budapešti. Rezolúcia sa dostala aj do rúk predstaviteľov čs. zahraničného odboja a cez nich do najväčších časopisov v štátoch Dohody. Stala sa tak významným argumentom pre podporu zámerov ČSNR.
Reagovali aj maďarské úrady. Nepáčila sa im idea jednoty Čechov a Slovákov v spoločnom štáte, o ktorej informovali významné svetové noviny. Reagovali na jednej strane a perzekúciami a perzekúciami organizátorov zhromaždenia a jeho účastníkov, na druhej strane v propagande popierali, že v Liptovskom Mikuláši zaznela požiadavka sebaurčenia pre slovenský národ v zmysle česko-slovenského štátneho zjednotenia.
Politickým efektom mikulášskeho 1. mája bolo aj to, že predseda SNS Matúš Dula zvolal na 24. mája dôvernú poradu v Turčianskom Sv. Martine s cieľom rozhodnúť o otázke, či ísť ďalej s Maďarmi alebo Čechmi. Dôvernou cestou sa s jej výsledkom mali oboznámiť vedúci politickí predstavitelia v Čechách.
Ďalším cieľom porady bolo zvolať valné zhromaždenie SNS a pozvať naň aj zástupcov slovenských sociálnych demokratov, ktorých prestíž po Mikulášskej rezolúcii neobyčajne stúpla. Mikulášske zhromaždenie tiež prispelo k vytvoreniu SNR ako reprezentantky slovenského národa, jeho záujmov a požiadaviek.
Na dôvernej porade sa zúčastnilo 25 popredných predstaviteľov slovenského národného politického tábora, čím vyvrcholil proces aktivizácie a diferenciácie v jeho rámci. Katolícky kňaz Andrej Hlinka na tejto porade povedal: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“
Porada prijala uznesenie historického významu: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy A Sliezska.“
Išlo o najjadrnejšie a formulačne najprecíznejšie vyjadrené stanovisko slovenskej politiky v období prvej svetovej vojny k ústrednej otázke česko-slovenského štátneho zjednotenia v uznesení tak veľkej závažnosti a dosahu.
Zhromaždenie v Turčianskom Sv. Martine
Dôležitý bol aj vývoj v slovenskej sociálnej demokracii. Nielenže verejne vyzývala SNS, aby sa aktívne ujala vedenia národnooslobodzovacieho zápasu slovenského národa, ale aj sama začala prepracovávať svoj postoj k otázke, či robotnícka trieda, ktorá má toľko spoločných medzinárodných záujmov, môže mať vo svojom programe aj národné požiadavky.
Dospela k jednoznačne odmietavému stanovisku k zachovaniu integrity Uhorska a zneuznala moc uhorskej vlády i veľkopanskú nadradenosť Sociálnodemokratickej strany Uhorska a jej šovinistickú politiku. Dala najavo, že vedúci predstavitelia slovenskej sociálnej demokracie už očakávajú vytvorenie slovensko-českej štátnosti a definitívny rozchod s Uhorskom a že sa postavili za stanovisko vznikajúcej SNR, ktorú pokladali za jedine oprávnenú zastupovať slovenský národ voči uhorskej vláde.
Na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom Sv. Martine 30. októbra 1918 sa oficiálne konštituovala SNR. Takto sa zavŕšil proces vytvárania širokého politického bloku prívržencov česko-slovenskej myšlienky. Bola to správna odpoveď na všemožný nátlak maďarskej politiky na slovenský národnopolitický tábor, aby získala jeho súhlas s integritou Uhorska po vojne. Maďarské orgány v niektorých regiónoch začali organizovať vyhlásenia za zachovanie Uhorska a proti vytvoreniu česko-slovenského štátu.
V mene novovytvorenej SNR sa prijala Deklarácia slovenského národa známa ako Martinská deklarácia, ktorá vyhlásila, že „v mene československého národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať… Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania a zo spolku národov, ale u jemu bude dopriate aby sa dľa rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel k všeobecnému pokroku človečenstva.“
Deklarácia žiadala pre slovenský národ, ktorý je „čiastka rečovo i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“, neobmedzené právo na sebaurčenie až po úplnú nezávislosť.
Deklarácia tak podporila politickú koncepciu ČSNR a jasne vyjadrila vôľu spojiť budúcnosť slovenského národa s českým národom. Tým, že SNR vydala takéto vyhlásenie bez toho, aby jej členovia vedeli, že 28. októbra už bol v Prahe vyhlásený spoločný štát, nadobudla Martinská deklarácia charakter samostatného štátoprávneho dokumentu.
Tým skôr, že Vavro Šrobár, jediný zástupca Slovákov, ktorý 28. októbra 1918 podpísal vyhlásenie pražského Národného výboru o vzniku samostatného česko-slovenského štátu a jeho následné kodifikovanie zákonom, v tom čase ešte nemal oficiálne poverenie zastupovať Slovensko.
Treba tiež zdôrazniť, že vďaka jasnému stanovisku legitímnej slovenskej politickej reprezentácie k vzniku spoločného štátu s Čechmi uhorská vláda už na medzinárodnom poli nemohla spochybňovať vôľu Slovákov byť jeho súčasťou.
Martinská deklarácia, ktorá na základe dobrovoľného, slobodného aktu národného sebaurčenia jednoznačne vyviazala Slovensko zo zväzku s Uhorskom a utvárala a potvrdzovala nový zväzok s bratským českým národom, sa tak oprávnene stala jedným zo základných dokumentov zrodu a konštituovania samostatnej Československej republiky.