O osude Československej republiky bolo rozhodnuté v Mníchove 29. septembra 1938. Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko podpísali diktát, ktorý znamenal v zásade koniec dvadsaťročnej existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorého súčasťou bola aj Podkarpatská Rus.
Na základe tohto diktátu muselo Československo odstúpiť nacistickému Nemecku Sudety a po viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 boli južné oblasti Slovenska odstúpené Maďarsku. Takto oklieštená republika stratila akúkoľvek šancu brániť sa nemeckej agresii. V tejto situácii sa radikalizovala politika tak v Čechách ako aj na Slovensku.
Po rokovaniach v Žiline 6. októbra došlo k vytvoreniu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty, do ktorej boli včlenené politické strany na Slovensku okrem židovských, komunistov a sociálnych demokratov. Zanikli aj ich spolky, ktoré pohltila Hlinkova garda a Hlinkova mládež.
Vnútropolitické napätie
Následne 18. decembra 1938 prebehli voľby do Snemu Slovenskej krajiny. Ich regulárnosť bola samozrejme sporná, pretože sa volilo z jednotnej kandidátky.
Huliak ministrom: Posilnenie extrémistickej krajnej pravice vo vláde aj v koalícii - KOMENTÁR
Napriek tom, že Adolf Hitler v Mníchove deklaroval, že podmienky, ktoré dosiahol sú pre Nemecko dostatočné, veľmi skoro bolo jasné, že tomu tak nebude. Na rozdelenia Československa zvnútra využíval vnútropolitické napätie, ktoré nacisti podnecovali.
Napriek snahám ľudáckych radikálov, tak Karol Sidor, ako aj Jozef Tiso spočiatku vyhlásenie samostatného štátu odmietali. Bolo to aj z toho dôvodu, že ani Hlinkova slovenská ľudová strana samostatný štát nemala vo svojom programe – usilovala sa o autonómiu v rámci spoločného štátu.
Rodobrana a Hlinkova garda
Radikalizácia časti ľudákov však začala oveľa skôr a to vrátane fašizujúcich prvkov. Vojtech Tuka už v roku 1923 po vzore talianskych fašistov založil polovojenskú organizáciu Rodobrana, ktorá fungovala až do roku 1929 a následne v rokoch 1938 až 1940, keď jej úlohy prevzala Hlinkova garda.
Rodobrana bola na Slovensku prvá organizácia, ktorú môžeme jednoznačne nazvať fašistickou.
Radikálni ľudáci vzhliadali k Mussoliniho fasci di combattimento, polovojenských organizácií talianskych fašistov, ktoré vznikli v roku 1919 a v októbri 1922 pochodom na Rím prevzali v Taliansku moc. Adolf Hitler chcel začiatkom novembra 1923 tento skutok realizovať v Mníchove, ale tzv. pivný puč bol potlačený. Fascinácia Mussoliniho úspechom však viedla aj k založeniu Rodobrany.
K radikalizácii ľudáckej politiky došlo aj na piešťanskom zjazde v roku 1936. Mladé radikálne krídlo hlavne Sidor, Ďurčanský, Mach a Vašek odmietli „židoboľševickú materialistickú anarchiu.“
Ľudácki radikáli v zhromaždení
Zjazd tieto ich koncepcie odmietal, ale nakoniec, keď ich návrh prečítal Hlinka na Sidorovu žiadosť, tak ju schválili. Sám Hlinka bol uchvátený revolučnosťou mladých radikálov. Už v roku 1935 sa v rámci strany objavila kritika, že do Národného zhromaždenia sa dostali na miesta poslancov hlavne ľudácki radikáli a dávali to za vinu aj Hlinkovi.
Ako píše Roaman Holec: „Sidorov parlamentný návrh z marca 1937 vysťahovať Židov do Slovenska a Podkarpatskej Rusi do sovietskej židovskej autonómnej oblasti v Birobidžane bol jedným z vrcholov protižidovskej rétoriky HSĽS a temnou predzvesťou nasledujúcich udalostií.“
Koniec koncov v kritických chvíľach v roku 1938 Hlinka na ružomberskej fare vo februári prijal predstaviteľov Sudetonemeckej strany. To všetko spoločne s úspechmi nacistov v medzinárodnej politike prispelo k udalostiam z prvej polovice marca 1939. Tieto udalosti akoby naznačovali budúcu jasnú protižidovskú, protičeskú a protiľavicovú politiku ľudákov.
Hitlerov nátlak a vyhrážky
Začiatkom roku 1939 ľudácki radikáli za pomoci príslušníkov Hlinkovej gardy aj zahraničného vysielania z Viedne stupňovali agresivitu v slovenskom politickom priestore. Tieto tendencie samozrejme nacisti podporovali a zároveň vyjadrovali podporu pražskej vláde. To všetko stupňovalo napätie.
V Bratislave sa nacistický politik Arthur Seys – Inquart snažil 7. marca 1939 presvedčiť Sidora a Tisa aby vyhlásili samostatný štát. Táto iniciatíva neušla pozornosti centrálnej vlády, ktorá v dňoch 9. a 10.marca vyhlásila na Slovensku stanné právo a zosadila Jozefa Tisa zo stoličky predsedu vlády a poverila jej vedením Karola Sidora. Ten následne dosiahol odvolanie stanného práva.
Ani na naliehanie nacistických emisárov 12. marca Karol Sidor nesúhlasil s vyhlásením samostatnosti. Preto začali rokovať s Jozefom Tisom a ten 13. marca odcestoval do Nemecka na stretnutie s Hitlerom.
Hitler použil nátlak a vyhrážal sa, že ak sa tak nestane Slovensko bude okupované Maďarskom. Tiso dostal termín 14.marca do 12.00. Snem nakoniec túto nacistickú požiadavku splnil. Nasledujúci deň nacisti obsadili Čechy a Moravu a 16. marca zriadili Protektorát Čechy a Morava.
Katolícky klérus
V Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ktorá formovala vtedajšiu slovenskú politiku mal silné zastúpenie katolícky klérus. Napriek tomu sa politický režim na Slovensku postupne ešte viac radikalizoval a prijímali sa nedemokratické rozhodnutia, ktoré viedli až k rasistickým, hlavne protižidovským zákonom. Režim pod vplyvom nacistického Nemecka preberal prvky jeho politike.
Slovenský štát bol plne podriadený nemeckým politickým záujmom a to vo všetkých oblastiach života.
Napriek protestom priamo z Vatikánu, ktorý dúfal, že keď je v čele štátu katolícky kňaz, tak nebude možné realizovať deportácie slovenských Židov. Napriek tomu k ním došlo už v priebehu roku 1942, a potom už pod nacistickou taktovkou v rokoch 1944 až 1945.
Snem zvolený v roku 1938 mal ukončiť funkčné obdobie v roku 1943. S odôvodnením, že Slovensko je vo vojnovom stave bolo jeho funkčné obdobie predĺžené do roku 1946. Samostatnosť Slovenského štátu však skončila nacistickou okupáciou na jeseň 1944 a jeho definitívny koniec prišiel koncom 2. svetovej vojny.
Slovensko sa jasne dištancovalo od ľudáckej pronacistickej politiky vyhlásením Slovenského národného povstania 29. augusta 1944.