Čo sa učia vaše deti? Máte pocit, že to budú v živote potrebovať? Svet sa stále vyvíja a s ním by sa malo aj školstvo. Slovenské školy akoby sa z detí pokúšali urobiť chodiace Wikipédie a pripomínajú skôr skanzen než vzdelávacie zariadenia. Kedy a kto deti potom naučí fungovať v reálnom živote?
O negatívnych stránkach slovenského školstva sa už popísalo mnoho, no stále sa nič nezmenilo. Zamysleli sme sa teda nad tým, aký je vôbec cieľ vzdelávania? Potom sa možno bude dať posunúť ďalej. Porozprávali sme o tejto téme s Jurajom Hipšom, odborníkom na školstvo.
Čo je skutočne cieľom vzdelávania?
Rozvinuté kľúčové kompetencie, zmysluplné základné vedomosti a vypestovaný záujem o celoživotné učenie sa. Takto to dnes definuje štát pre školákov na druhom stupni. A keď si to čítate, tak sa s tým dá vlastne aj súhlasiť. Ale zároveň ten istý štát predpisuje, že 11-ročné deti musia ovládať ázijské rieky Chang-Jiang, Huang He, Ob, Mekong, Jenisej, Ganga, Brahmaputra, Eufrat a Tigris. Nikdy nepochopím, ako toto rozvinie nejakú kľúčovú kompetenciu. Mám aj veľkú pochybnosť o tom, či je to zmysluplná vedomosť, keď si to bez problémov nájdete dvomi klikmi na internete.
Kľúčové kompetencie, ktoré by sa mali deti učiť sú:
– interdisciplinárne zručnosti
– tímová spolupráca
– kreatívne a analytické zručnosti (schopnosť kriticky myslieť)
– podnikateľské zručnosti
– vodcovské schopnosti
– technické a digitálne zručnosti
– globálne povedomie a občianska náuka
Dosahujú školy na Slovensku cieľ vzdelávania?
V memorovaní encyklopedických vedomostí sme cieľ splnili. Od žiakov požadujeme, aby ovládali znelostnú asimiláciu, ale nedokážu pracovať v tímoch alebo kriticky myslieť. Bez znelostnej asimilácie podľa mňa ale v reálnom svete prežijú, ale bez životných zručností nie. Napriek tomu, že sám štát má ako jednu z priorít vzdelávania rozvoj kľúčových kompetencií, nedosahuje to v praxi a fatálne zlyhávame.
V čom sa slovenský školský systém odkláňa od dosiahnutia skutočného vzdelania?
Treba povedať, že nielen slovenské školstvo má problémy. Je to globálna záležitosť, kedy sa školské systémy ukazujú ako príliš neflexibilné. Inak povedané, svet sa mení závratnou rýchlosťou a školstvo sa mení slimačím tempom. Videli ste, ako vyzerala klasická trieda pred sto rokmi a ako dnes? Je šokujúce, že rozdiel je minimálny. Stále je vpredu tabuľa, katedra a rady lavíc, kde si žiaci pozerajú do chrbta a majú počúvať výklad učiteľa. Ako chceme od detí, aby diskutovali, keď im ani neumožníme pozerať sa navzájom do očí?
V PISA testoch sme na chvoste. Čo sa hodnotí v PISA testoch? Len vedomosti z predmetov alebo aj iné schopnosti?
Na jar som sa zúčastnil v Dubaji diskusie, kde bol aj Andreas Schleicher, ktorý ma na starosti PISA testy. A niekoľkokrát zdôraznil, že viac a viac sa sledujú rôzne zručnosti študentov. Už teraz sa v PISA meria napríklad schopnosť riešiť problémy v tímoch. V tomto sme totálne zlyhali. Ocitli sme sa na konci rebríčku. Na druhej strane to nie je až tak prekvapujúce, veď nikto deti k tomu na školách nevedie. My sa viac sústreďujeme na to, aby vedeli tie ázijské rieky alebo nervovú sústavu obrúčkavcov.
Nedávno sa hovorilo o fínskom modely vzdelávania, myslíte, že je to ten pravý model? (aj estónsky je vraj dobrý)
Neexistuje jeden pravý model, ktorý sa dá zobrať a zázračne sa potom všetko v slovenskom školstve zmení. Pri fínskom školstve sa zabudne povedať aj jedna podstatná vec. Výsledky zmien prišli až po rokoch. A neboli to dva ani tri roky. Oni začali s reformou školstva v 70-tych rokoch. Naštartovali zásadné reformy a stále neskončili. Lebo ako sa mení svet, tak by sa mala meniť aj škola. Škola nemá byť skanzen. U nás ale zatiaľ stále len pripravujeme koncepcie, ktoré skončia v šuflíkoch.
Bez ohľadu na fínsky model, ako by mala vyzerať ideálna hodina – ideálna škola?
Ideálna vyučovacia hodina je tá, kde je aktívny viac žiak ako učiteľ. Na hodinách je ale bežné, že drvivú väčšinu času rozpráva učiteľ a žiak si zapisuje poznámky. To je absolútne neefektívny spôsob učenia sa. Dieťa by malo skúmať, diskutovať, klásť otázky, robiť pokusy… Prospech z toho nemajú len žiaci, ale nakoniec aj učitelia. Je nesmierne vyčerpávajúce šesť hodín po sebe robiť výklad spred tabule. A pritom vidíte, že tie deti to vôbec nebaví.
Čo by mal vedieť stredoškolák po maturite?
Viete, čo od neho požadujeme teraz? V posledných maturitách sme študentov skúšali, či je veta „Budem chovať“ jednočlenná. Dali sme mu aj možnosti, či to nie je aj veta „Matička Kristova!“ alebo „Ty mňa?“ Toto má byť tá skúška dospelosti? Veď je to totálna „kravina“, čo požadujeme od mladých ľudí. Oni musia byť schopní kreatívne myslieť, ako aj byť aktívnymi občanmi. My ich ale testujeme z absolútnych zbytočností.
Je podľa vás bifľovanie sa rokov, mien či názvov diel dôležité? Deti to nenávidia.
Vôbec sa tým deťom nečudujem. Tiež som to nenávidel a považuje to z veľkej časti za zbytočné. Netvrdím, že si netreba nič pamätať, ale my sme posadnutý tlačiť do detí encyklopedické vedomosti. Ono to vyzerá skoro tak, že cieľom vzdelávania je pripraviť deti do televíznych kvízových súťaží. Tam by to možno využili, inak sú to holé fakty. Nemajú väčší význam, ak si ich nevieme dať do súvislostí.
Niektorí ľudia tvrdia, že to čo sa učili v škole je úplne odtrhnuté od reality a že vysoká škola im dala len titul bez použiteľných znalostí. Ako je možné, že škola s konkrétnym zameraním, človeku do praxe nič nedá?
Mnohé vysoké školy viac dbajú na to, koľko článkov publikovali ako na to, ako ich pedagógovia na škole vzdelávajú. Ak hovorím, že mnohí učitelia na základných školách učia zle a robia monologický výklad, tak na väčšine vysokých škôl je to ešte tragickejšie. Viac ako 80% vysokoškolských pedagógov volí pasívnu formu výučbu. Ukázal to napríklad posledný prieskum iniciatívy To dá rozum. Títo učitelia skutočne do bodky napĺňajú význam slova „poslucháreň“. Potom sa nemožno čudovať, že o vysokých školách hovoríme ako odtrhnutých od reality. Na druhej strane treba povedať, že ich k tomu núti aj súčasný systém. Ten sa dnes pozerá na to, koľko monografií a článkov ste napísali, ale už nikoho nezaujíma, ako učíte.
Poznám jedno dievča, ktoré malo na strednej škole samé 5-ky. Po škole odišla na rok do Nemecka, naučiť sa jazyk. Dnes má lepšie platenú prácu ako všetci z celej triedy. Je slovenská škola vôbec potrebná, keď 5-kárka dokáže vo firme vykonávať riadiacu pozíciu v podstate bez vzdelania iba vlastným talentom?
Nie som zástancom názoru, že škola má pripravovať ľudí na trh práce. Cieľ vzdelávania nie je tak úzky, aby bol spojený len s dobre platenou prácou. Vzdelávanie má aj silný kultúrny a spoločenský význam. Chápem, že tá dievčina a rovnako mnohí jej rovesníci nevidia veľký význam v súčasných školách. Ale práve preto je nutné, aby sme to školstvo pre deti a mladých ľudí spravili zmysluplnými. A mnohé príklady ukazujú, že to ide.
Každé dieťa má iné vlohy ale na základných a stredných školách je učivo väčšinou všeobecné a všetci musia všetko vedieť rovnako dobre. Je to podľa vás správne?
Stručná odpoveď znie – nie je. Mali by sme rozvíjať talenty dieťaťa a nie ho deptať tým, čo mu nejde. Tu ale veľkú rolu zohrávajú aj rodičia. Nemôžeme chcieť, aby sme mali doma geniálneho matematika, športovca aj lingvistu, ktorí zároveň skvele hrá na klavíri a popritom maľuje ako van Gogh. Niektorí rodičia kladú na deti príliš veľké nároky a je to vážna chyba.
Čo si myslíte o predmetoch ako estetika, etika? Stáva sa, že žiaci prepadnú z takýchto predmetov, aj keď iné známky majú dobré. Možno v takýchto prípadoch hovoriť o šikane zo strany učiteľa?
Sám som vyštudoval filozofiu a estetiku. Prepadnutie z akéhokoľvek predmetu považujem za problém. Je to zlyhanie školy. Ak dieťa prepadne, nenamýšľajme si, že vďaka tomu bude viac motivované v danom predmete pridať. A čo sa týka memorovania definícií, je jedno, či to vyžadujeme na etickej výchove alebo biológií. Je to nezmyselné tam aj tam.
Niektoré krajiny sa pripravujú na rozmach umelej inteligencie, aké zmeny môže školstvo potrebovať v tomto kontexte?
Nepripravujme deti na súťaž s robotmi alebo umelou inteligenciou. Rozvíjajme u nich práve tie zručnosti, ktoré roboty nemajú. V kvantách vedomostí s nimi nikdy nevyhráme. Ale je tu celá škála iných oblastí, kde žiakov rozvíjať môžeme. Otázkou zostáva, prečo sme to už dávno nezačali robiť.
Keď chcú rodičia ostať na Slovensku ale zároveň dieťaťu dopriať dobré vzdelanie, kam ho majú dať? Sú súkromné školy lepšie ako štátne? Alebo podľa, ktorých indícii by sa mali rozhodnúť?
Nie je možné povedať, že súkromné školy sú paušálne lepšie ako štátne. Aj medzi nimi nájdeme veľmi slabé školy a naopak máme aj štátne školy, ktoré sú výborné. V ideálnom svete by to malo fungovať tak že rodič nemusí krvopotne hľadať dobrú škol pre svojho potomka. Mala by to byť tá, ktorú ma najbližšie. Lebo čo povieme rodičovi, ktorý žije na dedine a má tam na výber len jednu školu? Je ale dobré, ak sa rodič o školu a jej výučbu zaujíma. Dáva tak najavo, že nepovažuje školu za úschovňu batožiny, ale priestor, kde sa má jeho dieťa dozvedieť veľa o sebe aj svete.