Dvojnásobná olympijská víťazka v biatlone Anastasia Kuzminová v súčasnosti chodí na športové podujatia v úlohe diváka, resp. vo funkcii čestného hosťa. Tridsaťročná rodáčka z ruského Ťumeňa a členka Vojenského športového centra (VŠC) Dukla Banská Bystrica si tak zvyká na novú pozíciu. Trojnásobná medailistka zo ZOH 2010 vo Vancouveri a 2014 v Soči totiž začiatkom roka oznámila, že do ich rodiny by v lete mal pribudnúť prírastok. Anastásia preto už niekoľko mesiacov na športoviskách ako aktívny aktér súbojov zákonite absentuje. Najúspešnejšia olympionička v histórii SR však nechýba na rôznych besedách, autogramiádach, prednáškach a seminároch.
V rozhovore pred 10. ročníkom ČSOB Bratislava Marathonu ste priznali, že v lete pred dvoma rokmi ste boli so silami tak na dne, že ste museli vyhľadať pomoc psychológa. Čo bolo tou poslednou povestnou kvapkou navyše v plnom pohári, že aj olympijská víťazka sa musela zveriť do rúk odborníka na psychiku človeka?
Bolo to pred dvoma rokmi. Emočne som bola tak totálne vyčerpaná, že sa už nedalo ďalej normálne fungovať. Uvedomila som si, že bez pomoci dobrého odborníka sa z toho nedostanem. Bola som totálne na dne! Úplne zničená. Demotivovaná (krátka odmlka). Nič ma nebavilo. Nedarilo sa mi predovšetkým v športe. Bola som poriadne frustrovaná najmä z toho, že som veci, ktoré som natrénovala, nedokázala dobre ´predať ´ na pretekoch. Nech som robila, čo som vedela, na pretekoch som končila ďaleko za desiatym miestom, ďaleko v poli porazených… To ma doslova zrážalo na kolená! Moje výsledky neboli adekvátnym obrazom mojej ťažkej práce v celom prípravnom období. Veď za tú všetku drinu som mala byť úspešnejšia… Začala som stagnovať, začala som sa trápiť. Nebola som vo svojej koži…
Odvtedy ste sa však druhýkrát v kariére stali olympijskou víťazkou, dokázali ste ako jediná žena v histórii tohto športu obhájiť po štyroch rokoch zlatú medailu v pretekoch na 7,5 km. Takže psychológ, ktorý s vami pracoval, ktorý vám pomáhal, odviedol kvalitnú prácu. Bol to známy športový psychológ Tomáš Gurský?
Nie, nebol to on (krátka odmlka). Bola to žena. Pani doktorka, ktorá sa vo svojej profesii fakt vyzná. Veľmi mi pomohla. Myslím si však, že by nebolo dobré riešiť jej meno takto cez médiá. Neviem, či si to vôbec želá. Podľa mňa asi ani nie… Dostala ma z najhoršieho, za čo som jej veľmi vďačná. Urobila so mnou doslova zázračnú robotu, vďaka čomu som sa opäť vrátila medzi medailistov z majstrovstiev sveta a olympijských hier. Opäť sa mi na pretekoch začalo dariť. Opäť som sa dostala do starej dobrej formy! Vrátila som sa do svojej ´kože´…. Moje výsledky sú dobrou vizitkou aj jej profesie. Urobila som veľmi dobre, že som k nej chodila. A keďže to už mám prežité, poradila by som ľuďom, ktorí si nevedia so svojimi starosťami sami rady, aby sa nehanbili hľadať pomoc aj u psychológa. Ak je dobrý vo svojej profesii, určite pomôže. Veľmi pomôže. Aspoň v mojom prípade to tak určite aj bolo.
Vy ste sa za to nehanbili?
Ale áno, hanbila. A veľmi. Veď takmer dva roky som to nespomenula, aby si ľudia nemysleli, že som chorá, že mám problémy s vlastnou psychikou (krátka odmlka). Až pri rozhovoroch s pani doktorkou sa však ukázalo, že bez odbornej pomoci by som sa pravdepodobne v tom postupne ešte viac ´topila´. Ak by som včas nevyhľadala pomoc, bolo by to ešte horšie a horšie (krátka odmlka). Viete, na tom mojom rozpoložení sa podpísal predovšetkým tlak okolia, ktorý bol rokmi na mňa vyvíjaný. Mnohokrát som si ho ani neuvedomila, ale bolo to tak. Na vlastnej koži som zistila, že úspechmi som si uplietla na seba poriadny bič. Ľudia z môjho okolia si na moje medaily zvykli, automaticky ich čakali… Nič iné, iba medaily! Hoci som ich pred veľkými pretekami nespomínala, vždy sa reč zvrtla práve na ne. Všetko ostatné bol neúspech! Všetko ostatné, čiže miesta od piatej – siedmej priečky vyššie na pretekoch Svetového pohára a na majstrovstvách sveta bol z mojej strany totálny prepadák (krátka odmlka). To bol veľmi zlý výsledok, ktorý bolo treba hneď riešiť. Všade. Na každej úrovni našej spoločnosti… Po takých umiestneniach som si neraz vypočula aj ironické a posmešné reakcie ľudí, ktorí v športe a v živote vlastne nikdy nič dokopy nedokázali.
Ako to myslíte, že na každej úrovni…_
Tak ako som povedala. Viete, ľudia vedia byť zlí. A najmä krutí. Mnohí si to možno ani neuvedomujú, no ich ironické poznámky vedia človeka veľmi raniť. Mnohokrát po nevydarených pretekoch som si vypočula postreh odborníka: ´Tak Nastenka, behať vieš, ale strieľať nie. Nastenka, zasa si tie terče netrafila? Zasa sa ti na tých pretekoch nedarilo? Čo máš z toho, že rýchlo beháš, keď nevieš presne strieľať?´ To boli časté poznámky tých, ktorí mi to ironicky povedali do očí, ktorí mi to povedali pri rozhovore… Ale, keď som bola v kríze, často som to počula aj nechtiac. Iba tak náhodou – a na pol ucha, ako sa hovorí… Vety typu: ´Načo sa usiluje, keď jej to už nejde, alebo zasa taká veta, že behať rýchlo vie, ale strieľať nie,´ človeka veľmi zabolia. Také znevažujúce slová dokážu veľmi raniť. Ironické posmešky a rady niektorých ľudí, aby som so športom, keď sa mi v ňom nedarí, radšej skončila, vedia veľmi ublížiť. Dokážu človeka raniť na najcitlivejšom mieste. Škodoradosť je veľmi zlá vlastnosť. Žiaľ, veľmi veľa ľudí si ju u nás doslova pestuje. Vyžíva sa v nej (krátka odmlka). Veľakrát som sa s ňou stretla. Žiaľ, mnohokrát som ju zažila na vlastnej koži.
Čo bolo počas toho vášho zlomového obdobia najhoršie, najťažšie? S čím ste si najviac nevedeli dať rady?
Na prvé miesto by som dala poznanie, že sa vám nedarí. Že to nejde tak, ako by to malo ísť. Pochádzam z rodiny, v ktorej športu rozumejú všetci. Všade okolo seba mám aktívnych i bývalých športovcov. Otec i mama boli športovci, brat aj manžel je športovec. Takže veľmi dobre viem, že človek nemôže v živote iba víťaziť (krátka odmlka). Uvedomujem si, že v kariére športovca prídu aj horšie obdobia, horšie výsledky… Zranenia, choroby, pokles formy. Môže prísť výkonnostná kríza. Šport je mnohokrát veľmi veľkou lotériou… Ale, keď v príprave driete, keď sa obetujete, keď ste týždne a mesiace ďaleko od syna, ktorý vás veľmi potrebuje, od blízkej rodiny, tak čakáte, že tá celá obeta prinesie aj nejaký úspech. Že všetko to odriekanie sa neskôr premietne do želaného výsledku (krátka odmlka). Počas prípravy vás dopredu poháňa vidina toho, že urobíte výsledok, po ktorom si poviete, že tá obeta stála za to. Že sa tá rehoľa a poctivosť v príprave naozaj vyplatila. Ale keď vám lyže nejdú, terče netriafate, tak ako by ste chceli, mladšie súperky sú rýchlejšie na trati i na strelnici, konkurencia zo dňa na deň pribúda… To všetko sú veľmi silné emočné ataky! To je potom už fakt skúška psychickej odolnosti. Také momenty zvládnu iba silné osobnosti. A práve tieto faktory sa veľmi výrazne podpísali pod moju veľkú životnú krízu, o ktorej sa teraz rozprávame.
Nasťa, o vás je známe, že ste medzi biatlonistkami povestnou a obdivovanou bojovníčkou. Mnohí si pamätajú preteky, na ktoré ste nastúpili tesne po chorobe, resp. vtedy, keď vás choroba už obchádzala. Za každých okolnosti chcete na trati odviesť stopercentný výkon. Kto vás naučil tejto pretekárskej reholi? Kto vám dal také základy, že za farby slovenskej reprezentácie, resp, svojho klubu VŠC Dukla Banská Bystrica, bojujete úplne až na doraz?
Už som vám hovorila, že moja mama tiež športovala. Bola reprezentantkou vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Behala na lyžiach, neskôr sa stala trénerkou bežeckého lyžovania i biatlonu. Ona mi viackrát povedala: ´Nasťa, pamätaj si, že nie vždy budeš iba vyhrávať. Prídu aj horšie časy. Život nie je iba čierny a biely. Prídu aj chvíle, ktoré ťa dostanú na kolená. Mnohokrát v živote pôjdeš aj na kolená! Ako športovec budeš mať v živote aj krízu, veľkú krízu, ale nikdy sa nevzdaj. Nevzdaj sa snov, ktoré v sebe nosíš, nevzdaj sa v pretekoch, ktoré sa nebudú vyvíjať podľa tvojich predstáv. Vždy, za každých okolností bojuj. Ak sa iba trochu dá, tak bojuj. Neutekaj predčasne z boja, nezabaľ predčasne žiadne preteky.´
Podarilo sa vám počas vašej dlhej športovej kariéry dodržať toto želanie vašej mamy? Naozaj ste v živote nevzdali žiadne preteky? Ak áno, ktoré to boli – a prečo ste z nich predčasne odstúpili?
Áno, dodržala som mamino želanie. Či skôr jej radu do života. Prijala som ju za svoje motto. Ešte nikdy vo svojej športovej kariére som nevzdala preteky. Naozaj nie. Fakt nie. Nepamätám si takú súťaž, ktorú by som nedokončila… Budem úprimná: viackrát v živote som nad tým počas nevydarených pretekov aj veľmi intenzívne uvažovala. Viackrát som to chcela urobiť… Ale vo chvíli, keď som sa k tomu chystala, som si spomenula na slová mojej mamy. V pamäti sa mi z ničoho nič vynoril jej obraz – a otázka: ´čo by na to povedala mama?´ Zaťala som sa, a bojovala som ďalej. Aj keď tie preteky neboli podľa mojej predstavy a plánov. Skončila som v nich dvadsiata, tridsiata, dokonca aj horšie, no nikdy som preteky nevzdala. Jednoducho, nedokázala som to urobiť (krátka odmlka). Ak som sa necítila zdravotne dobre, ak som bola zranená, tak som na štart nešla. Neriskovala som to. Ale ak som sa na štart postavila, ak som vybehla na trať, tak som robila všetko pre to, aby som do toho cieľa aj dobehla (krátka odmlka). Vždy som sa usilovala o to, aby moje meno bolo nie iba v štartovnej, ale aj vo výsledkovej listine (smiech). To bol hlavný cieľ môjho snaženia.
Odvtedy, ako ste prerušili pre tehotenstvo aktívnu kariéru, ste sa mnohokrát dostali do pozície pasívneho diváka a pozorovateľa športového diania. Prešli ste z jednej strany na druhú. Aké vo vás prevládajú pocity, keď športovcov už iba sledujete z hľadiska?
Tak musím sa úprimne priznať, že pre mňa osobne je to zvláštne. Veľmi zvláštne. V pozícii diváka som aj teraz, keď doma iba v televízii sledujem preteky Svetového pohára v biatlone, na ktorých som ešte nedávno súťažila. Hovorím si, že ešte nedávno som bola súčasťou toho diania (krátka odmlka). Samozrejme, že to športovca mrzí, keď sa nemôže zapojiť do diania, keď nemôže súťažiť (krátka odmlka). Nás predsa roky učili, že sa máme postaviť na čiaru, aby sme mohli všetkým okolo nás ukázať, čo vieme, čo dokážeme. To je poslaním športovca. Ale ja sa teraz utešujem tým, že o niekoľko mesiacov budeme prežívať veľkú radosť. Radosť z príchodu dieťatka na svet mi tieto smutné úvahy pred televíznou obrazovkou určite vynahradí. Všetci sa veľmi tešíme z toho, že o niekoľko mesiacov budeme mať bábätko.
Koncom marca ste prijali pozvánku na seminár o psychike vrcholového športovca, na ktorej ste na svojom vlastnom príklade demonštrovali rozdiel medzi mentálnou prípravou športovcov v bývalom Sovietskom zväze a na Slovensku. V čom je tá mentálna príprava, resp. mentálny tréning na Slovensku iný oproti psychologickej príprave, ktorú ste ako úspešná dorastenka a juniorka absolvovali vo svojom rodisku?
Keď ideme porovnávať mentálnu prípravu v bývalom Sovietskom zväze a na Slovensku, musíme si najskôr uvedomiť rozdiely medzi oboma krajinami. Rozlohu a počet obyvateľov. A tiež počet perspektívnych športovcov, s ktorými tréneri veľmi systematicky pracujú od žiackych rokov. Tá konkurencia v Sovietskom zväze bola obrovská. Vo veľmi veľa športoch, nie iba v biatlone, alebo bežeckom lyžovaní. Okrem naozaj špičkových športovcov, ktorí nosili zlaté medaily z olympiád a svetových šampionátov, boli v rezerve stovky ďalších veľmi dobrých. Ale nie vynikajúcich. A tí museli sedieť iba na ´lavici náhradníkov´. Na veľmi dlhej ´lavici pre náhradníkov´. Aj ja som na nej sedela. Aj ja som dlho čakala na svoju šancu. Ako medailistka z dorasteneckých majstrovstiev sveta, ako členka juniorského tímu biatlonistiek Sovietskeho zväzu. Bola som trpezlivá a čakala som na svoju príležitosť. No vo chvíli, keď sa tréneri a funkcionári dozvedeli, že budem mať dieťa, v štátnej reprezentácii pre mňa nebolo miesto! Už som pre nich nebola zaujímavá. Zasa ma okamžite posadili na tú dlhú lavicu pre náhradníkov. Vybavili mi miesto náhradníčky… Odsunuli ma na vedľajšiu cestu (krátka odmlka). Vtedy som si uvedomila, že z nej bude mimoriadne ťažké vrátiť sa do reprezentácie. Biatlon bol u nás veľmi rozšírený, veľmi veľa chlapcov a dievčat sa mu venovalo. Konkurencia bola silná – a ja s dieťaťom som už nebola pre nich žiadna perspektíva. Nedovolili mi otvoriť bránu mojich možností a schopnosti, aby som ukázala, čo vo mne je. Preto som sa rozhodla odísť na Slovensko. Rozhodla som sa hľadať šťastie tam, kde mi budú rozumieť. Nie iba po športovej, ale aj po ľudskej stránke. Kde moje dieťa nebude prekážkou.
Všetci športovci z Európy, ktorí pôsobili, resp. pôsobia v Rusku, majú doslova nočnú moru z povestnej „bázy“, na ktorej musia tráviť čas pred dôležitými stretnutiami a športovými podujatiami. Vy ste s týmto úplným izolovaním od ostatného sveta nemali ako juniorka a dorastenka problém?
Báza je špecifikum ruského športu. Nie je to však nič nové, lebo aj iné krajiny majú svoje centrá spoločnej prípravy. Majú miesta svojich sústredení. Samozrejme, ruská báza je miesto, ktoré najmä európski športovci nemajú radi (krátka odmlka). Mnohí si na úplnú izoláciu od ostatného sveta nedokážu zvyknúť. Ale hoci to bolo ťažké, najmä pre mladých športovcov, splnilo to svoj účel. Tréneri a funkcionári nás takto prakticky izolovali od všetkých všedných starostí. Nič nás v príprave na náš výkon nesmelo vyrušovať… Našou úlohou bolo iba trénovať a reprezentovať. To bola naša jediná úloha (krátka odmlka). A to si od nás vyžadovalo totálnu koncentráciu na výkon. Museli sme ´otvoriť všetky brány´, nasadiť všetky sily, aby sme dokázali na súťaži odovzdať to, čo sme natrénovali. Takže aj tie bázy boli na niečo dobré… Boli to miesta, na ktorých sa športovec dokázal totálne koncentrovať iba na svoj šport, na svoje úlohy, ktoré ho v ňom čakali (krátka odmlka). Všetko ostatné muselo ísť bokom (krátka odmlka). Bola to síce veľká obeta, lebo človek na báze bol totálne odrezaný od sveta, ale kto si dal za hlavný cieľ svojho života byť naozaj dobrý vo svojom športe, tak to aj dokázal. Ak bol poctivý v tvrdom tréningu, ak mal talent na to, čo robil, ako aj šťastie na trénera, tak to aj dokázal. Ruskí športovci v tomto smere majú inú mentálnu výbavu ako pretekári z európskych krajín. Mentalita Rusov je na bázu nadstavená. Patrí k ich životu. Pre nás pobyt na báze nebol takým strašiakom, akým sa neskôr stal pre európskych hokejistov, futbalistov, či iných legionárov z Európy, ktorí prišli hrať do Ruska. Pre nich je totiž nemysliteľné, aby ich niekto doslova ´zamkol na báze´ a absolútne nepustil von. Oni dovtedy doma žili v iných podmienkach. Keď som prišla na Slovensko, mala som voľnejšie ruky. Mohla som si sama určiť spôsob prípravy. Bolo to pre mňa niečo nové, dovtedy nepoznané.
Čo vám v minulosti najviac pomáhalo pred pretekami, čo vás najviac nabíjalo energiou pred dôležitou súťažou, že ste ju dokázali tak úspešne absolvovať, že ste sa v nej dokázali vybičovať k maximálnemu výkonu? Mali ste pred veľkou súťažou so sebou nejaký talizman alebo ste absolvovali nejaký rituál, ktorý vás dokázal tak fantasticky vyburcovať?
Na talizmany a rituály neverím. Nenosím si nič extra so sebou. Mojim predsúťažným rituálom v poslednom čase boli rozhovory na diaľku s mojím synom Jelisejom. Pred každými pretekami mi povedal, aby som to na trati všetkým ukázala, keď už nemôžem byť s ním, keď už musím ďaleko od neho pretekať. Boli to pekné, ale zároveň – pre mňa ako matku – aj ťažké rozhovory. Mnohokrát som mala slzy v očiach, keď mi hovoril, ako veľmi mu chýbam, ako veľmi by chcel byť práve v tej chvíli so mnou (krátka odmlka). Vždy mi hovoril: ´mami, keď si už tam, tak ukáž všetkých, čo je v tebe. Urob všetko pre to, aby si po pretekoch bola šťastná. Keď budeš ty šťastná, tak budem šťastný aj ja. Uvidíš, že to dokážeš´. Môj syn bol pre mňa tesne pred pretekami ten najlepší psychológ. Povolený doping. On je môj talizman (smiech). A pravda, pred odchodom na štart nemohla chýbať pusa od manžela Daniela a rady od streleckého trénera. To by som možno zaradila medzi tie rituály, na ktoré ste sa pýtali… A po tréningovom pobyte na Novom Zélande nosím ešte takého malého vtáčika kivi, ktorý je symbolom Nového Zélandu. Mám ho v slovenských farbách. Daroval mi ho jeden Slovák, ktorý žije na Novom Zélande. Uštrikoval ho špeciálne pre mňa (smiech). Tak toho mám stále so sebou (smiech). Ale to nie je môj talizman. To je už súčasť mojej batožiny (smiech).
Keď spomínate syna Jeliseja. Od leta budete už dvojnásobnou mamou. Ako sa na tieto chvíle chystáte, s akými pocitmi príchod bábätka očakávate – a kedy vás zasa my môžeme očakávať opäť v plnom tréningu, kedy vás opäť môžeme obdivovať na veľkých pretekoch?
Dávate mi ťažké otázky, na ktoré v tejto chvíli ani ja nepoznám odpovede. Práve teraz som v šiestom mesiaci a zisťujem, že v porovnaní s tým, keď som čakala Jeliseja, všetko je iné… Viac si uvedomujem tú zodpovednosť. Viac sa sledujem, viac si dávam pozor. Samozrejme, keď som čakala Jeliseja, mala som 22 rokov. Dnes mám o osem rokov viac. Preto sa aj viac šetrím, viac oddychujem. Usilujem sa nestresovať a zbytočne nenamáhať. Fakt, je to iné ako pred tými ôsmimi rokmi (smiech). Niekde som čítala, že žena by po pôrode mala regenerovať tak dlho ako trvalo tehotenstvo. Čiže deväť mesiacov. Po narodení Jeliseja som to nedodržala. Ani náhodou. Už dva mesiace po pôrode som začala s tréningom. Síce bol to slabší tréning, ale bol. A o rok a pol som už riadne súťažila… Behala som veľké súťaže (krátka odmlka). Ale opakujem, vtedy som mala 22 rokov. Vtedy mi nič nerobilo problém (smiech). Teraz počúvam od fanúšikov otázky, že kedy sa vrátim, kedy začnem súťažiť. Fakt neviem… Všetko bude závisieť od toho, ako budeme po pôrode obaja zdraví. Nechcem nič sľubovať, k ničomu sa nechcem zaväzovať. V tomto smere som veľmi opatrná. Múdrejší budeme po pôrode. Dovtedy musia mať aj fanúšikovia pre nás pochopenie. Nič nechceme uponáhľať.
Francúzka Marie Dorinová Habertová vyhrala rýchlostné a stíhacie preteky žien na majstrovstvách sveta 2015 v Kontiolahti pol roka po pôrode! Bola v takej forme, že jej nikto v týchto dvoch súťažiach nestačil. Dokonca v štafete pomohla táto 28-ročná mamička Francúzkam k strieborným medailám! Čo hovoríte na jej výkon? Nechceli by ste sa v podobnom štýle do biatlonových súťaží pol roka po pôrode vrátiť aj vy? Jej príklad vám nemôže slúžiť ako veľmi dobrá inšpirácia?
Ako športovkyňu ju veľmi obdivujem. Fakt. Ale ako matku malého dieťatka ju nechválim (plachý úsmev). Športovkyňa je výborná, ale matka pravdepodobne dosť zlá. Šesť mesiacov po pôrode mala byť pri dieťatku, nie štartovať na majstrovstvách sveta (krátka odmlka). To je môj názor. Budem úprimná, ona nie je môj vzor. Nechcem ísť takou cestou ako išla ona. Veď počítajte so mnou… Kedy sa musela zapojiť do športovej prípravy, keď šesť mesiacov po narodení dcérky zvíťazila na svetovom šampionáte? Všetko v našom živote chce svoj čas. Ja sa budem riadiť podľa svojich pocitov a podľa toho, čo bude pre našu rodinu dobré a správne. Pod žiadny tlak sa teraz nechcem dostať. Želania fanúšikov a priaznivcov musia ísť bokom.
Keď už hovoríme o prianiach a želaniach fanúšikov a priaznivcov. Minulý rok počas ZOH v Soči ste boli v takej zvláštnej pozícii. Na trati vám držali palce nie iba Slováci, ktorých ste v Soči reprezentovali, ale aj domáci priaznivci, ktorí vás stále považujú za svoju. Ako ste ten dvojaký záujem z dvoch rozdielnych diváckych táborov vlastne vnímali? Aké to bolo pre vás súťažiť v Soči, na ruskej pôde v slovenskom drese?
No bolo to zvláštne. Už pred olympiádou v Soči ma mnohí ľudia okolo mňa systematicky pripravovali na to, aby som olympiádu v Rusku nevnímala srdcom, ale hlavou. Hlavou športovca, ktorý chce na olympiáde niečo dokázať. Nebolo to vôbec ľahké (krátka odmlka). Všetci okolo mňa chceli, aby som sa koncentrovala úplne na svoj výkon. Aby som sa nedala vykoľajiť nejakými emóciami. Citovými atakmi rôzneho druhu (krátka odmlka). Darmo mi diváci, plus niektoré médiá tvrdili, že som Ruska, ktorá iba reprezentuje Slovensko, ja som si zafixovala do mysle názor, že v Soči reprezentujem krajinu, ktorá ma prijala vtedy, keď som pre sovietsky biatlon nebola dosť dobrá… Darmo mi domáci diváci a funkcionári hovorili: ´Nasťa, ty si predsa naša´, v Soči som sa necítila ako doma. Vôbec nie. Ani trochu.
Prečo nie?
Poznám Rusko. Veľmi dobre. Narodila som sa tam, žila som tam. Viem, čo je Rusko. Poznám veľa ľudí, viem, ako sa v Rusku aj dnes žije. Nakoniec, v Rusku žijú moji rodičia, moja rodina, brat Anton Šipulin je reprezentantom Ruska v biatlone. Poznám Rusko pre domácich, nie pripravené pre cudzincov. Soči nebolo počas olympiády typické Rusko. To som vnímala veľmi intenzívne. Soči bolo pre túto zimnú olympiádu úplne prerobené, vybudované, vynovené. Nebolo to typické Rusko. Navyše, ja som Soči nepoznala, lebo v tomto regióne som nikdy predtým nesúťažila. Aj preto dejisko olympiády nebolo pre mňa nejaká domáca pôda. Aj keď priamo do Soči ma prišla povzbudiť sestra, rodičia, kamaráti a známi. Ale oni predsa prišli povzbudiť aj brata Antona, ktorému sa na olympiáde tiež darilo.
Vďaka výborným výsledkom vo Vancouveri a v Soči môžete byť už v tridsiatke pre ostatné reprezentačné kolegyne z družstva SR vzorom. Môžu k vám chodiť po užitočné rady a môžu sa od vás pri spoločných tréningoch veľa naučiť. Registrujete takéto kroky od generácie Janky Gerekovej, resp. sestier Fialkových a ďalších mladých slovenských biatlonistiek?
Aby som pravdu povedala, veľa sme spolu netrénovali. Pred olympiádou v Soči som sa pripravovala celú sezónu v našom úzkom minitíme. Bola som mimo ostatných dievčat. Po olympiáde v Soči sme absolvovali spolu jeden 21-dňový tréningový pobyt. Potom sa každý chystal na svoje preteky. Ako to dopadlo so mnou, už viete, ostatné dievčatá jazdili na preteky Svetového pohára a na majstrovstvá sveta, Európy či Svetovú univerziádu, ktorá bola u nás v Osrblí. Niektoré dievčatá si odo mňa nejaké rady vypýtali, niektoré si asi vystačia samé… Ja sa na to pozerám takto. Dievčatá majú perspektívu. Majú talent a chuť na sebe pracovať. Len si musia ujasniť, čo od seba môžu čakať, čo môžu čakať od športu, ktorému sa venujú. Keď si vyjasnia postoj k týmto dvom otázkam, môžu výkonnostne ísť hore. Pravda, ak sa im vyhnú všetky choroby, zranenia a iné nežiadúce momenty… V prvom rade však musia vedieť, prečo tento šport robia. To je alfou a omegou na dlhej ceste za úspechmi, za prípadnými medailami.
Patril do programu vašej letnej prípravy na olympiádu a na veľké medzinárodné súťaže aj klasický beh?
Samozrejme. Hoci v časoch našej mladosti neboli medzinárodné tréningové strediská tak vybudované, ako sú teraz, behali sme pravidelne. Či bolo obdobie pretekov, či bolo obdobie medzi sústredeniami. Beh bol súčasťou našej prípravy. Beh stále beriem ako spôsob regenerácie. Preto sme sa v lete vždy tešili na zimu. Na klasické bežky. Na bežkách sa totiž zaťažujú iné skupiny svalov, ktoré sa pri behu zasa uvoľňujú. A opačne. Beh mi pomáha nájsť v sebe ešte rezervy síl, ktoré môžem pri biatlone naplno využiť. Preto je obyčajný beh pre mňa veľmi užitočný. Časť prípravy som každé leto absolvovala aj na kolieskových lyžiach.
Koľko kilometrov ste dokázali ročne nabehať bez lyží? Aké vzdialenosti ste dokázali odbehnúť bez prestávky?
Ročne som bez lyží odbehla 1500 kilometrov, čiže z tých šesťtisíc kilometrov, ktoré som každý rok počas prípravy ´urobila ´, to bola presne jedna štvrtina. Patril síce do toho aj imitačný beh, čo je beh s palicami, resp. tréning na kolieskových lyžiach, ale to je tiež pohyb na nohách (smiech).
Koľko ste najviac bežali v teniskách?
Veľakrát som odbehla aj maratón, ale nie v teniskách, na bežkách. Veľmi často som behala desaťkilometrové úseky. Mám skúsenosť aj z behu na dvadsať kilometrov. Päť kilometrov mi tiež nerobí problém. V rámci tréningu, respektíve počas nejakej našej internej súťaže medzi biatlonistkami, som si tieto vzdialenosti dosť často vyskúšala. Veľmi často som to robila aj v Rusku ako dorastenka a juniorka. Beh milujem. Klasický beh už roky patrí do programu mojej vytrvalostnej prípravy. Často beháme desaťkilometrové testy. Behali sme to aj v Rusku.
Pamätáte si svoje osobné rekordy v behu na desať, resp. na dvadsať kilometrov?
Bohužiaľ, musím sa priznať, že nie (smiech). Nepamätám si to presne (krátka odmlka). Nechcela by som teraz klamať, takže nemôžem vám presne povedať moje osobné výkony v behu na päť, desať alebo na dvadsať kilometrov. Mám to síce niekde poznačené v tréningových denníkoch, ale v hlave tie čísla naozaj nenosím. Ale neboli to nejaké rekordné časy. My sme tými dlhými behmi skôr trénovali vytrvalosť ako rýchlosť.
Absolvovali ste nejaké bežecké preteky? Aký výsledok ste na nich dosiahli?
Preteky samotné nie. Ale mám to v pláne. Niekedy v budúcnosti, keď už nebudem vrcholovou športovkyňou, určite si nejaké preteky v cestnom behu vyskúšam. A možno sa pôjdem otestovať na nejaký cezpoľný beh. V členitom teréne sme zvykli behať. Zdolávali sme kopce. Behali sme na ne i z nich. Zvyknutí sme behať v teréne. Ak sme robili komplexný tréning aj so streľbou, behali sme aj po asfaltovej dráhe. K strelnici sa prichádza po asfalte. Takže mám bohaté skúsenosti aj z behania na asfalte (smiech). Ale výsledky si nepamätám.
Plánujete aj po skončení aktívnej činnosti sa aspoň trošku stále hýbať? Chcete stále trošku športovať, aby ste, ako sa hovorí, z cviku nevyšli, keď ste športovali v podstate celý aktívny život?
Nie trošku (smiech). Budem sa snažiť behať čo najviac! Každý rok sa pokúsim niečo v tomto smere urobiť. Keď už máme maratón aj v Banskej Bystrici. Keď budem môcť prísť určite zavítam aj do Bratislavy. Vyskúšať samu seba. Chcela by som vedieť, čo som schopná (smiech). Chcem sa otestovať, čo dokážem. Najviac v jednom kuse som odbehla 20 kilometrov. Viac nie. Takže asi na ceste začnem najskôr polmaratónom. Keď raz skončím s aktívnou činnosťou, budem behať polmaratón. Určite sa na to dám. Aby som vedela, aké to je.
Takže maratón vo vašom prípade to určite nebude?
To asi nie (krátka odmlka). Maratón je predsa veľmi vážny výkon! Štyridsaťdva kilometrov na jeden dúšok, to je predsa len veľa aj pre trénovaného športovca. Maratón človek ide na doraz. Počas neho si v podstate kontroluje svoje možnosti. Hľadá svoje hranice a limity svojho organizmu. Poznám veľa športovcov, ktorí sú milovníkmi behania a maratónov. A keď mi oni rozprávajú svoje zážitky z maratónskych behov, tak sa často prichytím pri myšlienke, že to chcem skúsiť. Ak by to išlo, tak okamžite (smiech). Ale to sa bez špeciálneho tréningu predsa nedá. Na maratón sa treba seriózne pripraviť.
Predminulý rok ste boli čestným hosťom na 2. ročníku Banskobystrického maratónu. Ako ste prežívali toto podujatie iba v pozícii pasívneho diváka? Aké to je obdivovať nasadenie a výkony športovcov iba z hľadiska?
Nechcem byť stále iba pozvaným čestným hosťom (smiech). Chcem aj pretekať. Chcem si to skúsiť. Aj počas Banskobystrického maratónu sa ľudia pri mne pristavovali s otázkami: ´Ty nejdeš? Naozaj nie? Naozaj, ešte nie je ten čas?´ Darmo som im hovorila, že som iba hosťom maratónu (smiech). Som však veľmi rada, že sa takéto masové akcie organizujú. V súčasnosti veľmi veľa ľudí behá. Aj takí ľudia sa dali na behanie, čo doteraz nešportovali. To je predsa krásne, nie? Len ja každému z nich radím, aby s tými vzdialenosťami začínali postupne a pomaličky. Predtým ako sa postavia, povedzme, na polmaratón, musia mať aspoň niečo odbehnuté! Musia mať niečo už natrénované. A celý maratón, teda 42 kilometrov, to už je veľmi vážny výkon! Bez systematickej prípravy to predsa nejde. To by bol hazard so zdravím.
Takže vy ste už erudovaná znalkyňa slovenského maratónskeho hnutia. Poznáte podujatie v Banskej Bystrici, v Bratislave i v Košiciach. Takže súhlasíte s tým, že už veľa nechýba, kedy sa na tú štartovú čiaru postavíte aj vy…
Pred dvoma rokmi som bola hosťom Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, kde som nie iba štartovala hlavné preteky, ale som aj bežala minimaratón s deťmi. Bola to zábava a tiež aj motivácia pre môjho syna do budúcnosti. Bežali sme spolu. Bolo to veľmi milé (smiech). Viete, maratón som v tom čase bežať nemohla. Bola som v príprave na zimnú olympiádu v Soči, takže som si nemohla dovoliť bežať maratón, pretože po takom dlhom a namáhavom behu organizmu chvíľu trvá, kým sa opäť dobre zregeneruje. Človek počas maratónu ide mnohokrát totálne na doraz. Takže naozaj, keď budem mať po skončení kariéry, veľmi rada si nejaký dlhší beh vyskúšam (smiech). Ak mi bude zdravie slúžiť, rada by som vydržala do zimnej olympiády 2018 v Pjongčangu. Či to však naozaj tak bude, teraz ešte ťažko povedať (krátka odmlka). Ale tento cieľ som si teraz pred seba vytýčila. Chcem ešte zažiť jednu zimnú olympiádu. Ak mi to pravda zdravie a športová výkonnosť dovolí.
Chodíte pravidelne na veľké cestné behy a maratóny? Čo vás na ne najviac láka? Prečo sú pre vás takým silným magnetom?
Odkedy žijem v Banskej Bystrici, dosť často chodím na veľké bežecké podujatia v tomto meste. Niekedy na ne prídem ako čestný hosť, niekedy iba ako obyčajný divák. Iba sa tak normálne pozrieť, povzbudiť, stretnúť známych a kamarátov. Rada som medzi ľuďmi.
Ak máme dobré informácie, minulý rok ste v Banskej Bystrici bežali aj preteky v orientačnom behu? Je to pravda?
Áno, je (smiech). Minulý rok som si vyskúšala ´orienťák´. Bežali sme ho viacerí. Iba tak pre zábavu. Chceli sme divákom ukázať, že nenáročný orientačný beh zvládne naozaj každý. Ako biatlonista, tak aj hociktorý iný športovec. Nie je to žiadny zázrak… Organizátori týchto pretekov ukázali, že zo športu sa dá urobiť aj zábava. Práve pre dobrú náladu a s úsmevom som prijala pozvanie na tieto preteky (smiech). Bolo to pekné, užila som si to (smiech).
Ako žiačka ste začínali s klasickým behom na lyžiach, neskôr ste presedlali na biatlon, máte skúsenosti s cezpoľnými behmi na dlhé trate i s orientačným behom. Ak by ste mali porovnať tieto športy, čím by ste si pri porovnávaní najviac pomohli?
Ak budem porovnávať beh na dlhé trate a orientačný beh, tak si pomôžem porovnaním klasického bežeckého lyžovania a biatlonu. Pri biatlone nejdeš iba čistý beh na lyžiach, ale aj strieľaš. Pri orientačnom behu v teréne nejdeš iba samotný beh, hľadáš ešte aj orientáciu. V orientačnom behu a v biatlone je trochu iný zámer ako iba bežať, čo to dá (smiech). Poznám športovcov, ktorí pri behu úplne vypnú hlavu – a idú naozaj naplno. Na doraz. Aj dlhé trate. Pri biatlone sa to celkom nedá. Pri ňom sa musíš koncentrovať aj na svoje vnútorné pocity. Pri biatlone sa okrem behu musíš sústrediť aj na streľbu. Tak ako v orientačnom behu aj v biatlone musíš počas športového výkonu dokázať dať dokopy dve veci. V tom je podľa mňa orientačný beh podobný biatlonu. V biatlone musí človek skĺbiť beh so streľbou, pri ´orienťáku´ zasa beh s vyhľadávaním v mape a určovaním smeru ďalšieho pohybu v teréne.
Dva dni pred 10. ročníkom ČSOB Bratislava Marathonu ste boli štartérkou štafetového behu žiakov I. stupňa základných škôl 6×100 metrov v rámci Detských atletických hier Tesco beh pre život. S akými pocitmi ste odchádzali z tejto športovej akcie v hale Elán?
Poviem pravdu. Bola som veľmi rada, že organizátori takéto preteky pre deti a školskú mládež prichystali. Tak isto ma potešilo zistenie, že Slovensko sa o svoju športovú budúcnosť nemusí obávať, ak má na školách deti, ktoré chcú a vedia športovať. Fakt, nie. Ja sa o športovú budúcnosť Slovenska vo všeobecnosti nebojím. To bolo najkrajšie poznanie, s ktorým som spokojná odchádzala z bratislavskej haly Elán (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
