BRATISLAVA 30. januára (WEBNOVINY) – Americký spisovateľ Richard Brautigan, majster surreálneho literárneho sveta, by dnes oslávil 77. narodeniny. Autor, ktorému v mladosti diagnostikovali paranoidnú schizofréniu a následne si prešiel šokovou terapiou, opustil tento svet v roku 1984. Za sebou zanechal desať básnických zbierok a jedenásť noviel vrátane kultových klasík ako V melónovom cukre, Pomsta trávnika či Pstruholov v Amerike. Jeho tvorbu značne ovplyvnila atmosféra jazzového San Franciska koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, ktorá mu dodala osobitú poetiku a humorný podtón.
Hoci mal veľa spoločného s bítnikmi či hnutím hippies, nikdy sa k nim verejne neprihlásil. Svoje básne rozdával na ulici, vytlačené na balíčkoch so semenami rastlín. Zaujímavosťou je, že neotvorené balíčky sú dnes medzi zberateľmi veľmi cenené. V roku 1957 sa oženil a v roku 1970 sa rozviedol, čo jeho pretrvávajúce depresie ešte viac zhoršilo. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa presťahoval z Montany do Pine Creek a od tej doby neposkytol žiadny rozhovor a odmietal účasť na všetkých oficiálnych akciách. V roku 1984 si vpálil guľku do hlavy. Zanechal za sebou krátky odkaz na rozlúčku, na ktorom stálo: „Messy, isn´t it?“ („Bordel, však?“).
V melónovom cukre je najznámejšiu Brautiganovou knihou. Dej akoby nemal ani hlavu ani pätu a predsa je čitateľ strhnutý vírom udalostí v JaZMARE, kde má slnko každý deň inú farbu. Text je plný hádaniek a láka k všemožným interpretáciám. Záhadný text má svoj protiklad v brutalite deja. Margaret miluje opilca doJEDa, ktorý sa fláka s bandou jemu podobných po Zabudnutých podnikoch. doJED a jeho kamaráti spáchajú rituálnu samovraždu – odrežú si postupne všetky zmyslové orgány, aby poukázali na to, že ľudia sú slepí a hluchí a žijú úbohé životy. Keď obyvatelia jaZMARU odpracú mŕtvoly, žijú ako predtým. Surreálny jazyk a svet, v ktorom je všetko z melónového cukru prekvapuje na každej ďalšej strane. V melónovom cukre (z anglického originálu In the Watermelon Sugar) vyšlo po prvý raz v slovenskom preklade v decembri 2011 vo vydavateľstve Artforum.
Literárna ochutnávka melónového cukru:
Moje meno
Predpokladám, že ste zvedaví, kto som, ale ja som ten, ktorý nemá obvyklé meno. Moje meno záleží od vás. Volajte ma, ako si len zmyslíte. Spomínate na niečo, čo sa stalo pred dávnym časom: niekto sa vás spýtal na niečo, na čo ste nemali odpoveď.
To je moje meno. Možno lialo ako z krhly. To je moje meno. Alebo niekto od vás niečo chcel. Splnili ste mu to. Potom vám oznámili, že to bolo zlé – „Nehnevajte sa, máte tam chybu,“ – a vy ste to museli napraviť. To je moje meno. Možno to bola hra, ktorú ste hrávali ako deti alebo niečo, čo sa vám zľahka usadilo v mysli v starobe, keď ste sedeli raz v kresle pri obloku. To je moje meno. Alebo ste boli na prechádzke. Všade navôkol samé kvety. To je moje meno. Možno ste sa dívali na rieku. Vedľa vás stál niekto, kto vás miloval. Už-už sa vás dotkol. Takmer ste cítili to, čo sa ešte nestalo. Stalo sa to až vzápätí. To je moje meno. Alebo ste počuli niekoho volať z veľkej diaľky. Ten hlas bol takmer ozvenou. v melónovom cukre 38 To je moje meno. Možno ste boli v posteli, ponárali sa do spánku a zrazu vás čosi rozosmialo, vtip na účet samého seba, skvelý koniec dňa. To je moje meno. Alebo ste jedli nejakú lahôdku a na zlomok času ste zabudli, čo jete, no neprestali ste jesť a uvedomovať si, aké je to chutné. To je moje meno. Mohla byť už polnoc a oheň v sporáku vyzváňal ako zvon. To je moje meno. Ale ste sa cítili mizerne, keď vám to oznámila. Mala to povedať niekomu inému: niekomu, kto túžil zdieľať jej problémy. To je moje meno. Možno, že v rybníku plávali pstruhy a rieka bola iba dvadsať centimetrov široká a mesiac osvetľoval jaZMAR a melónové polia sa nepredstaviteľne jagali, temnota a mesiac akoby vyrastali z každej rastliny.To je moje meno. A želal by som si, aby ma Margaret nechala na pokoji.
Matematika
Noc bola svieža a hviezdy červené. Kráčal som k Melónovým dielam. Tam sa u nás z melónov vyrába cukor. Vytlačíme z melónov šťavu a dovtedy ju varíme, kým celkom nescukornatie, a potom cukor vytvarujeme do podoby svojich životov. Sadol som si na ležadlo pri rieke. Pauline ma znova priviedla k rozmýšľaniu o tigroch. Sedel som tam a myslel na ne, ako usmrtili a zjedli mojich rodičov. richard gary brautigan 39 Žili sme všetci v zrube pri rieke. Otec pestoval melóny a mama piekla chlieb. Ja som chodil do školy. Mal som deväť rokov a nešla mi matematika. Raz ráno, keď sme raňajkovali, vošli k nám tigre a skôr, než otec stihol schmatnúť zbraň, zabili ho a potom zabili aj mamu. Moji rodičia nestihli vydať ani hlások a bolo po nich. Ja som znehybnel pri jedle s lyžicou kaše. „Neboj sa,“ povedal jeden tiger. „Nič ti neurobíme. Deťom neubližujeme. Spokojne seď na mieste a my ti povieme príbeh.“ Ďalší tiger sa pustil do jedenia mojej mamy. odhryzol jej ruku a začal prežúvať. „Tak aký príbeh by sa ti páčil? Poznám jeden skvelý o králikovi.“ „Nechcem nijaký príbeh,“ povedal som. „Dobre,“ povedal tiger a odhryzol kus z môjho otca. Sedel som tam s lyžicou v ruke celú večnosť, kým som ju neodložil. „Boli to moji rodičia,“ vyšlo zo mňa konečne. „Je nám to ľúto,“ povedal jeden tiger. „To nám môžeš veriť.“ „Naozaj,“ povedal ďalší tiger. „Nerobili by sme to, keby sme nemuseli, keby sme k tomu fakticky neboli donútení. Toto je jediná možnosť, ako sa môžeme udržať pri živote.“
„Sme presne takí, ako vy,“ povedal druhý tiger ešte. „Hovoríme rovnakým jazykom ako vy. Máme v hlave tie isté myšlienky, ale sme tigre.“ „Mohli by ste mi pomôcť s matematikou,“ povedal som. „S čím?“ spýtal sa tiger. „S matematikou.“ „Aha, s matematikou.“ „Hej.“ „Čomu nerozumieš?“ spýtal sa jeden tiger. v melónovom cukre 40 „Koľko je deväť krát deväť.“ „Osemdesiat jeden,“ odpovedal tiger. „A osem krát osem?“ „Päťdesiat šesť,“ povedal tiger. Dal som im veľa ďalších príkladov: šesť krát šesť, sedem krát štyri, atď. Matematika mi naozaj nešla. Nakoniec to tigre omrzelo a poslali ma hrať sa. „Dobre,“ povedal som. „Idem von.“ „Nechoď ďaleko,“ povedal jeden tiger. „Boli by sme neradi, keby sem niekto prišiel a zabil nás.“ „Dobre.“ Vrátili sa k požieraniu mojich rodičov. Šiel som von a sadol si na breh rieky. „Som sirota,“ povedal som si. V rieke som zazrel pstruha. Plával rovno ku mne a zrazu zastal na mieste, kde sa rieka končí a začína sa breh. Uprene sa na mňa pozeral. „Čo ty môžeš vedieť?“ povedal som mu. Bolo to predtým, ako som sa presťahoval do jaZMARU. Približne o hodinu vyšli tigre zo zrubu, preťahovali sa a zívali. „Krásny deň,“ povedal jeden. „Hej,“ povedal druhý. „Nádhera.“ „Naozaj je nám veľmi ľúto, že sme museli usmrtiť tvojich rodičov a zjesť ich. Pokús sa to pochopiť, prosím. My tigre nie sme zlé. Jednoducho musíme robiť podobné veci.“ „Čo sa dá robiť,“ povedal som. „A ďakujem za tú matematiku.“ „Nemáš začo.“ Tigre odišli. Šiel som do jaZMARU a povedal Charleymu, že mi tigre zožrali rodičov. „To je smola,“ povedal. „Tigre sú také milé. Prečo musia robiť takéto veci?“ spýtal som sa. „Nemôžu si pomôcť,“ odvetil Charley. „Ja ich mám tiež rád. Strávil som s nimi hodiny v príjemnom rozhovore. Sú veľmi milé a vedia všetko dobre vysvetliť, ale budeme ich musieť odstrániť. Čím skôr.“ „Jeden mi vysvetlil matematiku.“ „Veľmi rady pomáhajú,“ povedal Charley. „Lenže predstavujú nebezpečie. Čo budeš teraz robiť?“ „Neviem,“ odvetil som. „Nechcel by si zostať tu v jaZMARE?“ spýtal sa Charley. „To nie je zlý nápad,“ povedal som. „Výborne. Sme dohodnutí,“ povedal Charley. V tú noc som sa vrátil k zrubu a podpálil ho. Nič som si so sebou nevzal a presťahoval som sa do jaZMARU. Odvtedy uplynulo dvadsať rokov, hoci sa mi zdá, že to bolo iba včera, Koľko je osem krát osem?
