Hannibal Lecter a Mlčanie jahniat. Poznáte? Autor tohto kultového diela prichádza s novým románom o zle, nenásytnosti a temných obsesiách. Je tu novinka Cari Mora z vydavateľstva Ikar.
Príbeh o mladej žene menom Cari Mora, ktorá utiekla pred vojnou v rodnej Kolumbii do USA a pod dohľadom imigračného úradu žije na dočasné povolenie v Miami. Ani len nemá tušenia, čo sa skrýva pod domom, o ktorý sa stará…
Pod vilou na morskom pobreží Miami Beach leží zlatý poklad drogového kartelu v hodnote dvadsaťpäť miliónov dolárov. Dlhé roky po ňom sliedia muži, ktorých vedie Hans-Peter Schneider, zvrhlý sadista. Živí sa zohavovaním mladých dievčat pre bohatých klientov.
Cari Mora utiekla pred násilím a brutalitou z rodnej Kolumbie a vo vile na pobreží pracuje ako gazdiná. V Miami žije iba s dočasným ochranným štatútom, ktorý jej imigračný úrad môže kedykoľvek odobrať. Krásna, vojnou poznačená Cari Mora predstavuje pre Schneidera lukratívnu korisť, no po tom, ako narazí na zlato, aj vážnu prekážku. Dievčina však dobre pozná zásady prežitia v nehostinných podmienkach. Jej vlastná minulosť ju predurčila na nerovný boj.
V zákutiach mužskej žiadostivosti a ženského pudu sebazáchovy striehnu monštrá. Za posledných sto rokov sa nenašiel autor, ktorý by ich priviedol k životu presvedčivejšie než Thomas Harris. Cari Mora, jeho šiesty román, je dlho očakávaný návrat americkej spisovateľskej legendy.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:
Thomas Harris je autorom piatich románov a jeho vari najznámejšou kreáciou je postava Hannibala Lectera. Všetky jeho knihy sa stali predlohou pre filmy. Snímka Mlčanie jahniat získala piatich Oscarov a bol to iba tretí film v histórii, ktorý dostal Cenu Akadémie vo všetkých hlavných kategóriách. Na začiatku kariéry Harris písal články o zločine v Spojených štátoch a Mexiku, pracoval aj ako reportér a editor tlačovej agentúry Associated Press v New Yorku.
Prečítajte si úryvok z novinky Cari Mora:
Prvá kapitola
Uprostred noci sa rozprávali dva muži. Boli od seba vzdialení tisícšesťstosedemdesiat kilometrov. Každý mal polovicu tváre osvetlenú displejom mobilného telefónu.
„Som pri tom dome, ako si vravel. Hovor, čo ďalej, Jesús.“
V praskajúcom slúchadle sa ozval tichý hlas. „Zatiaľ si zaplatil iba štvrtinu.“ Sss-sss. „Pošli zvyšné peniaze. Pošli mi ich.“ Sss-sss.
„Jesús, keď nájdem, čo hľadám, aj bez tvojej pomoci, neuvidíš odo mňa už nikdy ani cent.“
„Ani nevieš, akú máš pravdu. V živote si nepovedal nič pravdivejšie.“ Sss-sss. „To, čo hľadáš, je obložené pätnástimi kilami semtexu. Ak to nájdeš bez mojej pomoci, poletíš až na Mesiac.“
„Dočiahnem ďaleko, Jesús.“
„Z Mesiaca na Zem určite nie, Hans-Pedro.“
„Volám sa Hans-Peter, a ty to dobre vieš.“
„Máš sveter? Na Mesiaci istotne bude chladno, zíde sa ti. Ale mňa tvoje svetre nezaujímajú. Prestaň to naťahovať. Pošli prachy.“
Spojenie sa prerušilo. Obaja muži ležiačky pozerali do tmy.
Hans-Peter Schneider bol v podpalubí svojho dlhého čierneho člna pri Key Largo. Počúval vzlykanie dievčaťa v prednej kajute. Napodobnil jej vzlyky. Bol dobrý imitátor. Prehovoril hlasom svojej matky, oslovil dievča po mene. „Karla? Karla? Prečo plačeš, srdiečko? To sa ti len niečo snívalo.“
Dievča sa v tme a v zúfalstve sprvu dalo pomýliť, no vzápätí sa jej znovu vyrinuli horké slzy.
Jej plač znel Hansovi-Petrovi ako hudba; učičíkal ho do spánku.
Jesúsa Villareala v kolumbijskej Barranquille upokojoval pravidelný zvuk dýchacieho prístroja. Nadýchol sa kyslíka v maske. V spoločnej nemocničnej tme počul krik pacienta, ktorý prosí Boha o pomoc a volá: „Jesús!“
Jesús Villareal pošepol do tmy: „Hádam ťa Boh počuje rovnako dobre ako ja, bratko. Aj keď o tom pochybujem.“
Z lacného mobilu zatelefonoval na informácie a dozvedel sa číslo tanečného štúdia v Barranquille. Odtiahol dýchaciu masku, aby mohol rozprávať.
„Nie, nechcem sa naučiť tancovať,“ povedal do telefónu. „Momentálne mi nie je do tanca. Dajte mi dona Ernesta. Áno, poznáte ho. Povedzte mu, ako sa volám, bude vedieť.“ Sss-sss.
Druhá kapitola
Čln Hansa-Petra veľmi pomaly prekĺzol popri veľkom dome v zátoke Biscayne Bay, čierny trup rozrážal pokojnú hladinu.
Hans-Peter sledoval cez ďalekohľad dvadsaťpäťročnú Cari Moru, ako sa v pyžamových nohaviciach a v tričku bez rukávov preťahuje na terase v skorom rannom svetle.
„Božemôj,“ utrúsil. Mal dlhé rezáky a keď sa usmial, strieborne sa leskli. Bol vysoký a bledý, telo bez jediného chlpa. Nemal ani mihalnice, viečkami zanechával šmuhy na skle okulárov. Utrel ich ľanovou vreckovkou.
Na člne za ním stál realitný agent Felix.
„To je ona. Gazdiná,“ povedal agent. „Dobre pozná dom, opraví hocičo. Čo potrebuješ, sa naučíš od nej, a potom ju vyhodím, skôr než by stihla vidieť niečo, čo by nemala. Ušetrí ti čas.“
„Čas,“ zopakoval Hans-Peter. „Čas. Čo povolenie na pobyt, na ako dlho ho dostal?“
„Nájomca domu tu nakrúca reklamy. Povolenie mu vyprší o dva týždne.“
„Felix, chcem od teba kľúč od toho domu.“ Hans-Peter rozprával s nemeckým prízvukom. „Chcem ho ešte dnes.“
„Pôjdeš tam s mojím kľúčom, niečo sa stane, a hneď budú vedieť, že v tom mám prsty. Ako s O. J. Simpsonom – moje kľúče, moja zodpovednosť.“ Felix sa zasmial sám. „Počúvaj, zájdem za nájomcom a požiadam ho, aby ťa tam pustil. Musíš dom vidieť cez deň, s ľuďmi. Musíš sa na vlastné oči presvedčiť, čo je to za hovädo. Vystriedal som kvôli nemu už päť gazdín. Táto jediná sa ho nebojí.“
„Choď za ním, Felix. Ponúkni mu peniaze. Strop desaťtisíc dolárov. Ale kľúč mi dáš hneď teraz, inak letíš cez palubu.“
„Ak tej pipke ublížiš, nepomôže ti,“ upozornil ho Felix. „Spáva v dome. Vyžaduje to poistenie proti požiaru. Cez deň občas robí aj inde. Počkaj a pozri sa tam cez deň.“
„O nič iné mi nejde. Ani si nevšimne, že som v dome.“
Hans-Peter si cez ďalekohľad obzeral Cari. Stála na prstoch a sypala do kŕmidla vtáčí zob. Škoda ju obetovať. S takými jazvami by za ňu dostal slušné peniaze. Možno stotisíc dolárov – čo je presne 35 433 184 mauritánskych uqijí – od Acroto Grotto Stump Clubu v Nouakchotte. Všetky končatiny, bez tetovaní. Keby ju musel špeciálne upraviť, čo by bol čas a peniaze navyše, vypýtal by si viac. Možno stopäťdesiattisíc. Bagateľ, v porovnaní s dvadsiatimi piatimi až tridsiatimi miliónmi v dome.
V plumériovom strome pohvizdoval nejaký spevavec melódiu, ktorú si priniesol z kolumbijského dažďového lesa sem na sever na Miami Beach. Bol to drozdovec andský a Cari Mora spoznala jeho spev, hoci žil vyše dvetisíc kilometrov odtiaľ. Čvirikal o dušu spasenú. Cari sa usmiala a ešte chvíľu načúvala trilkom zo svojho detstva. Zahvízdala na vtáka. Odpovedal jej. Vrátila sa do domu.
Hans-Peter na člne nastavil ruku. Felix mu do nej vložil kľúč bez toho, že by sa ho dotkol.
„Vchody chráni alarm,“ povedal Felix. „Ale dvere z terasy sú pokazené, čakáme na súčiastky. Vstup je z juhu. Máš šperhák? Buď taký dobrý, poškrab zámku a pohoď šperhák na dlážku, keby sa náhodou niečo stalo.“
„Kvôli tebe, Felix, to urobím.“
„Aj tak to nie je dobrý nápad,“ mrzel sa Felix. „Ak to s ňou dodrbeš, máš po informáciách.“
V prístave Felix otvoril kufor svojho auta a spomedzi náradia pod koberčekom vybral predplatený mobil. Vyťukal číslo tanečného štúdia v Barranquille.
„Nie, seňor,“ povedal do telefónu. Hoci bol vonku, šepkal. „Vyhováral som sa na to povolenie najdlhšie, ako sa dalo. Má na tieto veci právnika – vraj ma vyhľadá. Bude mať k dispozícii dom. Nič iné. Nevie viac než my. Áno, tú zálohu mám. Ďakujem, seňor, nesklamem vás.“
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis