Slovenský herec Juraj Bača sa pred týždňom vo videu, ktoré zverejnil na svojom Facebooku, prihováral ministerke kultúry Natálii Milanovej (OĽaNO) a žiadal ju, aby sa postavila za kultúrnu obec a skutočne počúvala potreby ľudí, ktorí sú pre pandémiu koronavírusu momentálne odkázaní na pomoc jej rezortu. Jedinú udržateľnú cestu, ktorá povedie k stabilizácii ekonomiky a upokojí hystériu ľudí pracujúcich v oblasti kultúrneho a umeleckého priemyslu, vidí vo vytvorení pracovných možností.
Keď pandémia v marci začala, brali to umelci celkom pokojne a s pokorou. Teraz sa situácia opakuje. Ako to vnímaš?
Ja voči protipandemickým opatreniam nič nemám, tie si myslím, že nikto nespochybňuje. V čase prvého uzatvorenia krajiny to boli práve umelci, ktorí akceptovali, že sa rušia podujatia a práveže sme sa v tej situácii snažili byť užitoční. Veď sa čítali online rozprávky, ja sám som ich čítal, herci šili rúška, všetci sme sa snažili byť prospešní a byť tým svetielkom nádeje pre druhých. Nikto to nebral nejako hystericky. Zasiahlo nás to všetkých rovnako. No potom sa stala presne tá vec…
Umelci sa dočkajú pomoci od štátu, až keď vypíšu dotazník. Milanová potrebuje vidieť reálne čísla
Že prestalo platiť ‚na každého rovnakým metrom‘?
Presne. Každé jedno odvetvie si hľadalo cesty, ako i napriek pandémii fungovať, v gastre sa začal výdaj cez okienka, potom sa otvorili reštaurácie, aj keď za sprísnených opatrení, ale dalo sa to… Automobilky sa otvorili tiež, možno skrátili výrobný týždeň, ale vedeli fungovať. Hotely, kúpaliská, všetko sa postupne otváralo aspoň na čiastočný úväzok. A čo si málokto uvedomuje, že ten náš segment, kreatívny priemysel, zostal stále zablokovaný. Možno sa na chvíľku cez leto niečo trošku uvoľnilo, ale len na veľmi malú chvíľočku.
To vám nepomohlo?
Veľký problém našej práce je, že je sezónna. Divadlo sa cez leto nehrá, cez leto všetci moji kolegovia buď natáčajú, čo znamená veľké štáby a presuny po Slovensku, čo tiež nebolo teraz v lete úplne košér alebo vystupujú na jarmokoch, alebo na rôznych mestských dňoch obcí, a to tiež tento rok nebolo, všetko sa zrušilo. Takže bolo síce mierne uvoľnenie, no my sme stále pracovať nemohli. Ale, a teraz hovorím nielen za seba, ale aj za kolegov, s ktorými som v kontakte. A aj toto sme všetci brali s pokorou, pretože už nám v tom čase bolo povedané, že sa budú hľadať nejaké nové cesty a že úplne zatvorenie bolo len dočasným riešením – a nespochybňujem, že správnym, však tá prvá vlna nás len tak lízla…
Táto situácia si ale vyžaduje presný opak – dlhodobý plán a trvalo udržateľné riešenie.
Áno, a to sa ako keby nehľadalo. Urobili sme dobrý štart – to, že sme zavreli celú krajinu, malo naozaj veľkú cenu, no potom sme mali pracovať na tom, ako situáciu riešiť z dlhodobého hľadiska a za šesť mesiacov sa reálne nič nevymyslelo. Veď to muselo byť každému jasné, že tá korona len tak nevymizne… Myslím si, že aj keď bude vakcína, aj keď ten vírus prejde cez tú populáciu, tak tu jednoducho už zostane a my sa s ňou budeme musieť naučiť žiť. Už nemá zmysel rozmýšľať štýlom, ako sa možno vrátiť do starých koľají. Musíme sa naučiť žiť po novom. Hľadať nové cesty, ako môžu jednotlivé segmenty fungovať.
Len si predstavme, že by premiér povedal, že neodporúča ľuďom, aby si kupovali automobily značky Volkswagen. Toto si jeden politik nemôže dovoliť.
Kde sa podľa teba stala chyba, keď sa umelci cítia diskriminovaní?
Absentuje v tom logika, nemohli sme robiť už z princípu. Ono sa to zdá, že tá kultúra je nejaká zábava, že to je nejaké voľnomyšlienkárska aktivita, ale to nie je tak úplne pravda. Je to priemysel, ktorý vo veľkej miere prispieva aj do štátneho rozpočtu.
Podľa štatistík z 2018, ktorými disponuje Hudobná únia Slovenska, je to 220-tisíc ľudí. To je obrovské číslo ľudí, ktorí 7 mesiacov de facto nemohli pracovať. Nie na 60 % platu, ako to bolo v iných odvetviach alebo skrátený týždeň, alebo že sa pri prevádzkach hľadala cesta, ako môžu byť otvorené aspoň do 22-hej…
Na kúpalisku alebo v krčme, ak tam sú dodržané rozostupy, môžete mať aj 200 alebo 300 ľudí, ale divadelné predstavenia z nejakého čudného dôvodu mať takú návštevnosť jednoducho nemôžu. V nákupných centrách je v sobotu hlava na hlave, ale vo chvíli, keby ten istý počet ľudí sedel v divadle, zrazu je to problém…
A návštevnosť kultúrnych podujatí rapídne klesla…
Áno, veľmi veľa urobila aj tá rétorika. Keď politik, človek, ku ktorému celá krajina vzhliada a žiada ho, aby ponúkol nejaké riešenia a podal pomocnú ruku, zrazu v televízii vyzve ľudí, nech nechodia na kultúrne podujatia, že im to neodporúča a celú kultúrnu sféru nazve kastou ľudí, ktorí si z nejakého dôvodu pýtajú viac, ako všetci ostatní, tak to je veľmi nešťastné riešenie a veľmi nešťastná voľba slov… Len si predstavme, že by premiér povedal, že neodporúča ľuďom, aby si kupovali automobily značky Volkswagen. Toto si jeden politik nemôže dovoliť… Ešte keď je situácia naozaj vyhrotená. Vtedy si treba veľmi dávať pozor na jazyk…
Ako by to mohlo fungovať, aby herci mohli pracovať?
Môžeme sa inšpirovať hneď Rakúskom. Tam divadlá normálne fungujú. Divákov usádzajú pekne s rozostupmi, no nemajú obmedzený počet návštevníkov na 50 a funguje to, aj keď majú podobné čísla nakazených ako my. Len ľudí žiadajú, aby pri rezervácii vstupeniek v systéme vyplnili kontaktné údaje, aby ich mohli v prípade, že by bolo zle, vypátrať.
Ďalšia vec, na ktorú sa umelci často sťažujú, je chaos v opatreniach.
Toto je najväčší problém. Dokonca by som bol radšej za, keby aj všetky podujatia plošne zakázali, ale nech teda povedia, že sú zakázané a ideme vám to nejako kompenzovať alebo nech to nejako povolia, ale dajú nám nejaký jasný pandemický plán. Realita je však taká, že v piatok minister zdravotníctva s premiérom oznámia návrh opatrení, v ktorom povedia, že navrhujú zrušiť všetky kultúrne podujatia a koncerty a zavrieť všetky divadlá. Nám sa tým pádom v sobotu rozozvučí telefón, že ‚pán minister a pán premiér povedal, že sa všetko ruší, takže vám rušíme všetky akcie, ktoré boli naplánované na október‘. Tak dobre.
Koncertní umelci píšu Matovičovi, žiadajú bezodkladnú a plošnú pomoc
Prejde deň a premiér zrazu povie, že návrh bol len predbežný a podujatia nerušíme, len obmedzujeme počet návštevníkov na 250 v interiéri a 500 v exteriéri. Tak nám zasa v pondelok zazvoní telefón, polovica akcií je už, samozrejme, zrušená, a tí zvyšní volajú, že: ‚Pán Bača, tak zase sa to zmenilo, ak ešte môžete, spravili by sme to tak, že by sme naše podujatie rozdelili na dva turnusy a odmoderujete to dvakrát, súhlasíte?‘ Ja súhlasím.
A neprejde ani 24 hodín a premiér dá zasa v utorok status, že sme si to pokazili a všetko zakazujú… Toto je ten problém… Keby sme mali jednoznačne dané pravidlá, ľudia by sa už zariadili, no takto sme všetci hodení do neistoty a máme v tom zmätok. A ďalšia vec je, že si členovia krízového štábu vôbec neuvedomujú, že zorganizovať kultúrne podujatie nie je len otázka jedného dňa. Trvá to reálne týždne, niekedy mesiace a stačí veľmi málo na to, aby sa to celé zosypalo. A ak sa takéto podujatie raz zruší, nedá sa už obnoviť tak rýchlo.
Nahral si video ministerke kultúry Natálii Milanovej, ktoré malo veľký ohlas, dnes má okolo 400-tisíc videní. Ako vzniklo?
Natočil som ho, keď som počul rozhovor, ktorý s ministerkou Milanovou robil René Závodský. V tom rozhovore to vyznelo, akoby nemal rezort kultúry nijaký plán a to, čo pani ministerka hovorila, mi pripadalo, že nemá hlavu a pätu, že ani nevie, o čom hovorí. Tento pocit z toho mala celá kultúrna obec.
Vo videu si apeloval na Milanovú, že by si mala na pomoc prizvať ľudí, ktorí sú v kultúrnej sfére doma a vyznajú sa v nej.
Áno, to si myslím. Hovoril som tam, že je to hlavne o tom, prizvať si na pomoc ľudí, ktorí s tým pracujú, veď každý jeden promotér by im vedel dať spätnú väzbu. Pokojne sa mohol zriadiť ten výbor pre kultúru, ktorý vláda zamietla, oni by naozaj pomohli. Veď kreatívny priemysel má už v samotnom názve, že je kreatívny, že hľadá cesty a že chce vymýšľať, ako sa veci dajú robiť. Dokonca tieto snahy tu už z našej strany boli, nebol som prvý.
Od marca sa s ministerstvom snažila komunikovať už Hudobná únia Slovenska alebo Asociácia promotérov Slovenska. No problém je, že oni na to išli veľmi kultúrne. Cez stretnutia, komunikovali mimo sociálnych sietí, ako ľudia zastupujúci kultúru chceli byť skrátka dôstojní a kultúrni. A to očividne nie je spôsob komunikácie, ktorý by na túto vládu platil… Stačilo spustiť internetový valec a zrazu to ide…
Aj si dostal priamu odozvu od niekoho z kompetentných?
Mal som telefonáty priamo od poslancov z OĽaNO, že sa to už aktívne rieši a boli by neradi, keby sa šlo do nejakých protestov… Vraj ma budú osobne kontaktovať, ako to dopadlo, ako to vyriešili.
Teraz sa dali veci, možno aj vďaka tebe, do pohybu. Ministerstvo v stredu avizovalo, že vytvorí dotazník, pomocou ktorého získa presnejšie údaje o ľuďoch pracujúcich v umelecko-kreatívnom priemysle a na základe toho im bude následne udeľovať dotácie.
Nechcem si na tom pripisovať nejaké zásluhy, ktoré nie sú moje. Sám neviem, či už na niečom predtým pracovali, len to nekomunikovali. Možno by sa tieto veci spustili aj tak, len nám nikto o tom nepovedal.
Ty osobne tým dotáciám veríš? Budú podľa teba dostatočnou záchranou?
Skôr nevyhnutnosťou, keďže nám štát neodpustil odvody a banky splátky úverov odložili tiež len o šesť mesiacov, čo je presne teraz… A nejde tu len o hercov a spevákov, ktorých poznajú z rádií a z televízií, ale ide o kvantum ľudí, ktorých nepoznajú, pracovníci kreatívneho priemyslu, tým teraz treba naozaj pomôcť a zadotovať ich, aby prežili aspoň dva mesiace. Ak sa toto stane, tak potom treba hľadať dlhodobé riešenie.
Verili sme aj tomu, že ak by nás predsa len tá kríza zasa nejako zasiahla, tak nás štát predsa podrží.
Zatiaľ máte 20 miliónov. Stačí to?
Tá čiastka, ktorú pani ministerka pre kultúru zatiaľ vybojovala, je krásna, no je pravda, že keď ich rozdelíme len medzi tých 80 000 umelcov, tak je to 250 eur na hlavu. A keď tie peniaze rozdelíme ešte na 7 mesiacov, keď tí ľudia nemohli pracovať, dostaneme 35 eur… Takáto suma veľa nerieši. Uvidíme, aká bude realita. Zároveň si však myslím, že z dlhodobého hľadiska dotovanie nie je schodná cesta. Sám by som nechcel peniaze za nič, chcem, aby sa hľadali cesty a možnosti, ako sa dá pracovať.
Museli ste s kolegami pre momentálnu situáciu zvažovať aj iné ako umelecké práce?
Ale jasné, že áno. Mnohí to už aj robia, vzdali ten boj o kultúru a začali bojovať o vlastnú existenciu. No pre 220-tisíc ľudí ani neexistuje nejaké plošné riešenie, ako sa rýchlo zamestnať, mnohí zostávajú bez práce. A nie je to ani dlhodobé riešenie. Každý máme totiž tú svoju profesiu, v ktorej sme dobrí a ktorú máme radi a nechceme sa jej len tak vzdávať.
A navyše, nikomu z nás ani vo sne nenapadlo, že by to mohlo byť znova až takéto zlé, že sa zasa všetko zavrie. Všetci sme vedeli, že tá druhá vlna príde, no dúfali sme, že ak sa to stane, tak nie až v takomto rozsahu. A verili sme aj tomu, že ak by nás predsa len tá kríza zasa nejako zasiahla, tak nás štát predsa podrží a do oblastí, ktoré budú odseknuté, nasype aspoň nejaké peniaze, že napríklad dorovná zisky divadlám tak, aby nezostali v strate. To sa žiaľ nestalo.
A čo živí momentálne teba?
Mňa nič. Okrem jedného pasívneho príjmu, za ktorý som neskutočne vďačný, a síce, že prepožičiavam hlas jednému rádiu, som za sedem mesiacov nezarobil de facto nič.
A žiť z rezervy sa nedá večne…
To sa, samozrejme, nedá, ale ja nie som tá relevantná vzorka pre tento priemysel. Ja som mal šťastie, že som pred rokom natočil film, natočil som aj Rexa a šetril som si na bývanie, takže som mal väčšiu rezervu, ako má človek bežne. Mnohí ľudia, ktorých zamestnával kreatívny priemysel, mali ale tú rezervu omnoho menšiu ako ja a majú hypotéky alebo si zobrali pôžičky na nové aparatúry, pódia, svetlá a keď začala kríza, reálne padli na hubu. A máme tu október, už musia splácať úvery a platiť dane. O nich som hovoril v tom videu. A je to celé vlastne taký začarovaný kruh, ja tomu rozumiem, lebo z tých daní zas bude mať štát na dotácie. Preto stále vidím zmysel len v tom, že budeme hľadať možnosti, ako pracovať…
Myslíš, že sa to podarí? Si optimista?
Aby som nekrivdil vláde, ja vidím, že sa snažia, aj Milanová sa, zdá sa, rozhýbala a je o nej veľa počuť, vyzerá to tak, že naozaj bojuje. Vidím snahu z ich strany tie riešenia hľadať. Škoda len, že neprišla trošičku skôr, že by nás aktuálna situácia menej zaskočila. Ale verím tomu, že po tejto druhej vlne, ktorú musíme zvládnuť, a dúfam, že ju zvládneme v zdraví, už to bude len lepšie. Vyvíja sa aj vakcína a ja osobne si myslím, že každým jedným dňom, keď lekári môžu skúmať následky COVID-19, sme bližšie k tomu, aby sa prestala šíriť tá hystéria, ktorá sa okolo celého koronavírusu vytvorila. To podľa mňa pomôže spoločnosti najviac.
