Prvý štart na olympijských hrách, to je zrejme čosi ako prvá láska – na to sa nezabúda. Súhlasíte?
Samozrejme, je to tak. Bolo to v roku 1994 v nórskom Lillehammeri, bol som mladý, mal som vtedy osemnásť rokov. Teraz si uvedomujem, že som to vtedy zobral tak trochu ľahkovážne. O nič mi nešlo, nebol som pod žiadnym tlakom. Ale hanbu som si neurobil. Skončil som vtedy na klasickej desiatke štyridsiaty tretí a v stíhacích pretekoch dokonca tridsiaty štvrtý. Určite to nebol žiadny výsledkový prepadák.
Na čo si v súvislosti s Lillehammerom ešte spomínate?
Na tú úžasnú atmosféru na našich súťažiach. Nóri milujú beh na lyžiach a ukázali sa ako fantastickí fanúšikovia. Mali svoje hviezdy – Thomasa Alsgaarda, Björna Dählieho, Vegarda Ulvanga. To, čo sa dialo tam počas bežeckých súťaží, som už na žiadnej ďalšej olympiáde nezažil. Neskutočne im vyšlo aj počasie. Dva týždne bolo mínus osemnásť, jasno, slnečno, bezvetrie, totálne rovnaké podmienky. Nóri urobili naozaj olympiádu takú, aká má byť.
O ďalšie štyri roky prišlo japonské Nagano a tam ste sa stali vlajkonosičom slovenskej výpravy. Japonci sú známi svojím perfekcionizmom. Akú olympiádu pripravili?
Fanúšikovsky chladnú. V krajine vychádzajúceho slnka beh na lyžiach nie je populárny. Diváci boli len na štadióne, okolo tratí vôbec nie, tam mali dokonca zakázaný vstup. To sa mi nepáčilo. Nagano mi nevyšlo ani výsledkovo. Bol tam zvláštny sneh, navoskovať bolo umenie. Najviac som na to doplatil na svojej vtedy obľúbenej trati 10 km klasickou technikou, v ktorej som si trúfal na najlepší výsledok. Pamätám si, ako som polovičku pretekov odtiahol rukami na súpaž, pretože som mal katastrofálne lyže.
Do Salt Lake City v USA v roku 2002 ste išli už ako jeden z možných kandidátov na mimoriadne kvalitné umiestnenie. Spolu s biatlonistkou Soňou Mihokovou ste dokonca pred odchodom dostali česť skladať sľub do rúk prezidenta.
Áno, v súvislosti so mnou sa dokonca pošuškávalo o medaile. Jasné, kto by nechcel, ale ja som to nezvládol najmä psychicky. Asi som bol premotivovaný a nevyšlo mi to. Jedno dvadsiate prvé a dve dvadsiate piate miesta boli ďaleko za mojím osobným očakávaním i očakávaním verejnosti.
A čo zatiaľ vaša posledná olympiáda v Turíne?
Bežecké trate v Pragelate boli v nadmorskej výške okolo 1600 m. V takej výške je už redší vzduch. Možno je tam príjemná prechádzka, ale behá sa veľmi zle. No a pridupľovali to umiestnením olympijskej dediny v Sestriere vo výške 2050 m. Pre každého pretekára to bolo mimoriadne náročné.
Vy ste však práve tam dosiahli svoj najlepší olympijský výsledok v kariére, keď ste s Martinom Bajčičákom skončili v tímšprinte na ôsmom mieste. Je to vlastne slovenské historické bežecké maximum. To by mal byť dôvod na spokojnosť, však?
Samozrejme, že áno. Ja si však paradoxne zase viac spomínam na preteky na 15 km klasickou technikou. Išli sa v hustej snehovej chumelici, stopa bola zafúkaná, mne absolútne nešli lyže. Neskutočne som sa vytrápil a výsledok z toho nebol žiadny.
Takže chystáte sa vo Vancouveri na reparát?
Žiaľ, program olympiád a majstrovstiev sveta sa mení. Medzinárodná lyžiarska federácia rotuje spôsob behov na jednotlivých tratiach. Vnímam to tak trochu ako nespravodlivosť voči nám lyžiarom, ktorí sa špecializujeme na jeden zo spôsobov behu. Neviem si predstaviť, že by napríklad v plaveckých súťažiach na jednej olympiáde vyradili trebárs prsiarske súťaže a na ďalšej zase krauliarske. Jedna skupina by jednoducho mala smolu a musela by čakať štyri roky, kým na ňu príde čas. Ja v programe tejto olympiády nemám svoju najobľúbenejšiu disciplínu – pätnástku klasicky. Klamal by som však, keby som tvrdil, že sa do Vancouveru neteším.
Čo všetko vás na vašej piatej olympiáde čaká?
Určite nastúpim na úvodnú pätnástku skejtom a až potom skonkretizujem svoj ďalší program. Bude sa taktizovať. Olympiáda totiž nie je o zbieraní bodov. To nie Tour de Ski, kde treba ísť každú disciplínu. Tam sa treba ukázať v jedných pretekoch, obrazne povedané – zožať slávu a ísť domov. Určite bude každý špekulovať, snažiť sa nemrhať silami. Dnes sú špecialisti na isté disciplíny. Ísť do všetkých pretekov a uspieť v nich nemá šancu nikto. Keby som si mohol vybrať, tak by to bol asi ešte skiatlon, kvalifikovali sme sa v štafete, no a ak zostanú sily, tak na záver päťdesiatku klasicky.
Ja v tejto chvíli neviem, či je to moja posledná olympiáda v kariére. Uvedomujem si, že vek sa zastaviť nedá. Uvidím, ako budem na tom fyzicky, psychicky, či budú ľudia z realizačného tímu stáť za mnou. Beh na lyžiach je obrovská drina, vyžaduje si množstvo odriekania. Štyri roky však ubehnú veľmi rýchlo. Teraz môžem povedať iba to, že je to otvorené.Ivan Bátory
Iba štyria ľudia v histórii štartovali na šiestich olympiádach. Trúfate si potiahnuť to do ruského Soči v roku 2014?
Nehrniem sa do rekordov. To je skôr zaujímavé pre novinárov a médiá. Mňa teší, že si stále udržiavam výkonnosť, ktorá ma oprávňuje štartovať na takomto podujatí. Vážim si dôveru tých, ktorí mi ju dávajú.
Takže čo s tým Soči?
Budem mať vtedy tridsaťosem rokov…
Sú bežci na lyžiach, ktorí v takom veku stále patria k špičke. Stačí spomenúť víťaznú taliansku štafetu z Lillehammeru, v ktorej bol 43-ročný De Zolt, Estóncov Maeho či Veerpalua, ktorým už teraz klope štyridsiatka na dvere…
Každý sme iný. Ja v tejto chvíli neviem, či je to moja posledná olympiáda v kariére. Uvedomujem si, že vek sa zastaviť nedá. Na budúci rok sú však majstrovstvá sveta v Osle, v krajine, na ktorú mám od Lillehammeru nádherné spomienky a rád by som si to zopakoval. Azda po nich budem vážnejšie uvažovať, či to ťahať ďalej, alebo skončiť. Uvidím, ako budem na tom fyzicky, psychicky, či budú ľudia z realizačného tímu stáť za mnou. Beh na lyžiach je obrovská drina, vyžaduje si množstvo odriekania. Štyri roky však ubehnú veľmi rýchlo. Teraz môžem povedať iba to, že je to otvorené.
Zhováral sa Zdeno Suchý