Anna sa narodila v hlavnom meste Bieloruska v Minsku, kde už niekoľko týždňov prebiehajú masové demonštrácie pre zmanipulované prezidentské voľby. Situácia dospela tak ďaleko, že súčasný prezident Alexander Lukašenko vyhlásil najvyššiu vojenskú pohotovosť.
EÚ na dianie v Bielorusku nereaguje dostatočne. V prípade integrácie s Ruskom mu hrozí politická anexia
Ani to však neodradilo ľudí nespokojných so súčasným režimom v krajine, aby pokračovali vo svojich protestoch na uliciach. Pravidelne sa ich zúčastňuje aj Anna, ktorá z obavy zo straty zamestnania nechce uviesť svoje celé meno, no redakcia Webnovín ho má k dispozícii.
Tridsaťdvaročná lekárka pracuje na poprednej klinike v Minsku, ktorá v súvislosti s aktuálnou situáciou v krajine dala svojim zamestnancom ultimátum. Ak budú zadržaní na proteste raz, dostanú varovanie. Ak ich zadržia druhýkrát, budú prepustení.
„Ťažko povedať, ako sa zachová môj zamestnávateľ, ak uvidí tento rozhovor, pretože som už dostala jedno nevyslovené varovanie za svoje civilné postoje. Teraz v našej krajine neexistuje právny systém ako taký. Je ťažké tomu uveriť, ale je to tak,“ povedala predtým, ako sa rozhovorila o dianí v jej rodnej zemi.
Prečo sa práve teraz Bielorusi rozhodli vyjsť do ulíc? Boli prezidentské voľby poslednou kvapkou?
V skutočnosti vyšli Bielorusi do ulíc oveľa skôr ako po voľbách. Akurát začiatok masových akcií bol veľmi pokojný a nebol v zahraničí taký známy. My sme videli, že už prichádza bod zlomu, ale sami sme nečakali, že protesty budú trvať tak dlho. Prvýkrát ľudí znepokojilo pochopenie, že existujú kandidáti na prezidenta Bieloruska, ktorí si zaslúžia byť vypočutí, a to dokonca šesť mesiacov pred začiatkom volieb. Vtedy začali propagovať svoju kandidatúru Valeryj Capkala, Viktor Babariko a Sergej Cichanovský. Ľudia neverili, že v našej krajine stále existujú silní a vytrvalí ľudia, politici, ktorí sa môžu uchádzať o post vodcu krajiny.
Videli sme, že už prichádza bod zlomu, ale sami sme nečakali, že protesty budú trvať tak dlho.
Z čoho pramenila tá nedôvera?
Po voľbách v roku 2010 boli všetci vodcovia opozície uväznení a odsúdení za organizovanie masových nepokojov. Pred 10 rokmi odišli z krajiny tisíce ľudí, ktorí neboli spokojní s výsledkami volieb, opustili svoje rodiny a pokúsili sa dokázať, že Lukašenko voľby sfalšoval. V tú noc boli ľudia násilne rozohnaní bezpečnostnými zložkami a vodcovia opozície zatknutí. Do roku 2020 sa neobjavil ani jeden kandidát vhodný na pozíciu šéfa krajiny.
Čo sa podľa vás tento rok zmenilo?
Vďaka sociálnym sieťam ľudia videli, že ich už nie sú desiatky a stovky, ktorí nesúhlasia s Lukašenkovým režimom, ale státisíce. Keď sa začalo zbieranie podpisov na podporu kandidátov do volieb, v uliciach sa vytvorili kilometrové rady ľudí, ktorí chceli voliť určitého kandidáta. A to nielen v hlavnom meste, ale aj vo všetkých mestách a na dedinách. Situácia s koronavírusom, ktorú orgány našej krajiny neuznali, sa pre súčasnú vládu stala katastrofálnou. Ľudia zrazu začali aktívne prejavovať svoj názor, aké ťažké a zlé je pre nich žiť v údajne prosperujúcej krajine. Všetci verili a tešili sa z toho, že prichádzajú zmeny.
Na každej väčšej diaľnici sa nachádzali obrnené transportéry s vojenským personálom vyzbrojeným guľometmi.
To bolo predtým, ako zatkli Cichanovského?
Áno. Potom sa začalo trestné konanie a najsľubnejší kandidát na prezidenta Bieloruska Viktor Babariko bol uväznený. Poslednou kvapkou bolo, že hlasy ľudí, ktorí podporili Capkala, vyhlásila ústredná volebná komisia za neplatné. Už vtedy sa začali mítingy pod heslom: „Ukradol si nám hlasy“. Vďaka tomu sa stihla zaregistrovať iba manželka prvého kandidáta Svetlana Cichanovská a pripojili sa k nej dve centrály volebných štábov ďalších kandidátov.
Čo nasvedčovalo tomu, že voľby v Bielorusku boli zmanipulované?
Máme týždeň predčasného hlasovania pre tých, ktorí nemôžu z akýchkoľvek dôvodov prísť voliť v hlavný deň volieb. Už v tejto fáze bolo zjavné, že budú sfalšované. Do našej krajiny nepustili medzinárodných pozorovateľov. Dobrovoľníci, ktorí sa zúčastnili predčasného hlasovania a počítali prichádzajúcich voličov, hlásili falzifikáty každý deň. V skutočnosti bol počet voličov niekoľkonásobne nižší, ako denný počet uvedený v protokoloch.
Úradujúci prezident zároveň neváhal ukázať na celoštátnych televíznych kanáloch, ako sa školili oddiely, aby rozháňali na voľbách demonštrantov. Deň D prišiel 9. augusta. Už pri vstupe do hlavného mesta sa na každej väčšej diaľnici nachádzali obrnené transportéry s vojenským personálom vyzbrojeným guľometmi. Boli tu fronty ľudí ochotných voliť, fotili si svoje hlasovacie lístky a na ruky si dávali biele náramky, ktoré demonštrovali spoločný postoj.
Ako ste sa dozvedeli oficiálne výsledky?
Ráno v deň volieb nebol v celej krajine internet a po zatvorení volebných miestností neboli výsledky jednotlivých volebných miestností zverejnené. Neskôr sa blízko volebných miestností na podporu opozície začali zhromažďovať ľudia, aby ukázali, že ich počet je väčší, ako je uvedené v oficiálnych protokoloch. Títo ľudia začali volať políciu a bezpečnostné sily, ale informácie neboli veľmi rozšírené, pretože v krajine bol odpojený internet.
V noci 9. augusta došlo k prvým stretom disidentov s bezpečnostnými zložkami, ktoré trvali ešte dva dni. Nemocnice boli zaplavené stovkami zranených ľudí. Zadržaných bolo viac ako 6 000 ľudí. Nikto si ani len nevie predstaviť, čo cítili státisíce príbuzných a blízkych, ktorí nevedeli, kam sa dostali. Nemôžete zistiť, kde je váš blízky, pretože polícia jednoducho neposkytuje informácie.
Nemôžete zohnať žiadne telefónne čísla, pretože internet nefunguje. Nemôžete ani pracovať, pretože internet nejde ani na úradoch, ani doma.
Počuli sme výstrely napriek tomu, že bývame v obytnej štvrti, asi 10 kilometrov od centra mesta.
Kedy ste sa teda dozvedeli viac o tom, čo sa deje vo vašej krajine?
Keď bol 12. augusta zapnutý internet, objavili sa prvé fotografie a videá z toho, čo robili so stovkami ľudí. Celá krajina bola zhrozená. Zároveň sa objavili prvé dôkazy, zvukové a obrazové záznamy o falšovaní vo voľbách a zhromaždené údaje o tých komisiách, ktoré čestne zrátali hlasy. Takých komisií je v súčasnosti zhruba 100 z takmer 6000. Vidieť všetok strach a hrôzu, ktorá sa v ľuďoch vytvorila v prvých dňoch volieb. Na protest proti násiliu začali ženy pokojne chodiť s kvetmi, lekári a záchranári začali vystupovať takmer vo všetkých nemocniciach. Protesty vypukli v mnohých veľkých podnikoch v krajine.
Prvé dni demonštrácií sprevádzali násilné zákroky polície. Ako to vyzeralo v uliciach?
Bolo to také strašidelné, že si ešte niekedy v noci spomeniem na výkriky môjho manžela, ktorý ma zobudil so slovami: „Anna, zobuď sa, počúvaj, strieľajú na nich!“ Počuli sme výstrely napriek tomu, že bývame v obytnej štvrti, asi 10 kilometrov od centra mesta. Boli to zvuky omračovacích granátov, vtedy sme to nevedeli.
Pamätám si, ako som v noci 11. augusta plakala v službe, keď som neďaleko nemocnice, kde pracujem, znova počula salvy paralyzujúcich granátov. Nebola som na týchto protestoch a neposkytla som pomoc ľuďom, pretože to nespadá do mojej odbornosti, ale rozprávala som sa s kolegami, ktorí mali v prvé noci službu v sanitkách a lekármi na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorí pomáhali v nemocniciach, kam boli privážaní ranení. Hovorila som aj s ľuďmi, ktorí boli na protestoch 9., 10. a 11. augusta.
Na miestach, kde došlo k stretom, nebola bežná polícia. Boli tu bojovníci zo špeciálnych jednotiek, ktorí mali rozohnať zhromaždenia, bojovať proti terorizmu. Inými slovami, plne vybavené špeciálne sily, ktoré proti ľuďom používali rôzne druhy zbraní, vrátane traumatických zbraní s gumovými guľkami. V podmienkach ohrozenia života vojaka je povolené ich použitie, no pri streľbe nemá právo mieriť na hlavu alebo trup útočníka. V skutočnosti lekári videli veľa zranených, ktorí mali prenikajúce rany do hlavy, hrudníka a prednej brušnej steny.
Demonštrantov, ktorí neboli okamžite prevezení do nemocníc, zadržali. Išlo o tisíce ľudí. Sú fotograficky zdokumentované výpisy zo zdravotných záznamov, ako boli po zatknutí ťažko zbití, psychicky a fyzicky mučení, niekoľko dní nedostali vodu alebo jedlo. Ľudia tiež svedčia o neľudskej šikane a pokusoch utajiť, čo sa deje. Preto existujú obete a tiež nezvestné osoby, ktoré sa, podľa svedectiev tých, ktorí boli s nimi v celách a boli svedkami mučenia, pravdepodobne nikdy nenájdu.
Protesty vo vašej krajine naďalej pokračujú, pokračuje s nimi aj porušovanie ľudských práv?
Teraz sú ľudia, ktorí nejakým spôsobom vyjadrujú svoje občianske postavenie a zúčastňujú sa na mierových akciách, vystavení násiliu zo strany úradov.
A nejde len o slovné vyhrážky. Ľudia v civile a maskách každý deň zatýkajú a nakladajú civilistov do automobilov bez poznávacích značiek. Títo údajní policajti sa nepredstavujú, nehovoria vám o vine alebo priestupku, ale jednoducho použijú silu proti mužom, ženám, deťom, naložia ich do auta a odvedú nevedno kam.
Tí istí ľudia, ktorých nazývame „tichými agentami“, pretože nemajú nijaké identifikačné znaky, vstupujú do domov, prichádzajú na detské ihriská a nelegálne zadržiavajú оbčanov, ktorí buď po bielorusky spievajú na dvore alebo na ulici alebo sa prechádzajú s bielo-červeno-bielou vlajkou.
Dospelo to až k tomu, že policajti sa pokúsili odniesť z ihriska asi desaťročné dievča, lebo pastelkami nakreslilo bielo-červeno-bielu vlajku. Pokúsili sa tiež zadržať matku iného dievčaťa za to, že na ihrisku kričala opozičné frázy.
Chodím na protesty, pretože som unavená z toho žiť v strachu.
Sloboda prejavu teda u vás nie je.
V Bielorusku neexistuje sloboda prejavu. Mnohí z tých, ktorí poskytli rozhovory o realite života v krajine, boli následne prepustení z práce. Všetky národné televízne kanály sú regulované a vlastnené štátom a v súlade s tým vysielajú.
Televízia neukazovala vôbec nič, akoby v krajine vládol pokoj a pohoda. Po krvavých udalostiach to trvalo takmer týždeň.
Najdesivejšie je, že sme každý deň žili v strachu. Ak vyjadríte občiansky postoj, ktorý sa líši od ideológie prezidenta Lukašenka, v najlepšom prípade vás prepustia z práce. V najhoršom prípade – vieme, čo sa stalo s tými, ktorí mali odlišný názor a postoj z radov úradníkov, politikov a bývalých spolupracovníkov, ktorí nepodporili Lukašenka.
Vy sa zúčastňujete protestov?
Áno, takmer každú nedeľu. Vždy mi príde smiešne, keď potom v našej televízii vidím, ako hovoria o neadekvátnych, opitých mladých protestujúcich. Ja na pochodoch vidím desaťtisíce ľudí rôzneho veku s deťmi, ktorí prichádzajú elegantne oblečení, s plagátmi, hudobnými nástrojmi a nádejou na svetlejšiu budúcnosť.
Čo vás vedie k tomu, aby ste takmer každú nedeľu išli demonštrovať?
Chodím na protesty, pretože som unavená z toho žiť v strachu. Aj preto, že ako lekárka chcem od svojej krajiny slušnú mzdu a rešpekt a nie ponižovanie. Chcem, aby moji rodičia mali slušný dôchodok a nie, aby len prežívali. Teraz je v našej krajine všetka moc v rukách iba jednej osoby – Lukašenka. Za jeho vlády nie sú možné žiadne zmeny k lepšiemu. Po rokoch života a práce v Bielorusku to vie každý. Chcem mať nádej, že aspoň raz moje deti budú môcť žiť dôstojne, budú mať slušný plat a nebudú sa báť chodiť von alebo povedať „nesprávnu“ frázu. V Bielorusku je veľa gramotných a ekonomicky zdatných ľudí, ktorí sú si istí, že za demokratickej vlády budú môcť viesť krajinu k rastu.
Každý deň sa ocitáme na emocionálnej hojdačke zo stavu ‚prehráme‘ do stavu ‚víťazstvo príde čoskoro, potrebujeme trochu sily a trpezlivosti‘.
Máte lídra, ktorý by mohol prevziať krajinu a nastoliť demokraciu?
Áno, sú tu takí ľudia. Kandidáti na prezidenta boli skutočne vodcami, ktorí pozdvihli celú krajinu a zjednotili sa v nádeji, že zmena bude možná. Momentálne sú ale vo väzení dvaja z najsilnejších kandidátov a jeden bol z rovnakého dôvodu nútený opustiť krajinu. Myslím si, že keď zvrhneme režim, bude zrejmé, že máme oveľa dôstojnejších vodcov.
Ako dlho ešte Bielorusi vydržia protestovať za zmenu režimu?
Je veľmi ťažké na to odpovedať. Ľudia, ktorí nesúhlasia s režimom, prichádzajú každým dňom s čoraz viac solidárnymi akciami. Státisíce ľudí chodia každú nedeľu von protestovať. Existujú aj ekonomické metódy boja proti režimu, ktoré ľudia začali používať. Neplatia dane, účty za energie a nenakupujú od súkromných firiem, ktoré v zákulisí podporujú Lukašenkov režim. Už vidíme výsledky nášho odporu a dúfame, že prinesie ovocie.
Takže boj Bielorusov sa neodohráva len na uliciach.
Práve štrajkami veľkých podnikov sa všetko začalo po udalostiach, ktoré sa odohrali počas volieb. Okamžite sa ale začali hrozby a nátlak vlády. Niektorí pracovníci boli exemplárne prepustení. Mnoho zamestnancov žije vo vládnych bytoch a ubytovniach a vláda vydala príkaz na vysťahovanie ľudí, ktorí nesúhlasili s režimom. To viedlo k tichému štrajku a spomaleniu výroby.
Ako sa momentálne žije v krajine zmietanej každodennými protestami?
Mnohé z protestov už boli potlačené silou. Alebo boli vo veľkých podnikoch identifikovaní vodcovia, ktorí pomohli všetkým zjednotiť sa a boli vystavení tlaku, zatýkaniu a vyhrážkam. Ľudia sa každý deň v centre Minsku na Námestí nezávislosti zhromažďujú, spievajú, chodia a mávajú vlajkami.
Mnoho podnikateľov údajne vstúpilo do „talianskeho štrajku“ a produktivita zodpovedajúcim spôsobom poklesla. Obyvatelia minských okresov sa začali večer spájať a stretávať sa na dvoroch domov, aby si navzájom vyjadrili solidaritu v odolávaní režimu.
Čiže medzi ľuďmi prevláda nádej? Alebo pociťujú aj strach?
Každý z nás sa každý deň a niekoľkokrát ocitá na emocionálnej hojdačke zo stavu „prehráme, všetko je zlé“ do stavu „víťazstvo príde čoskoro, potrebujeme trochu sily a trpezlivosti“. Štátna politika je totiž teraz zameraná na snahu o podporu zvyšku ľudí, ktorí sú za súčasnú vládu.
Každému, kto žije tu v Bielorusku, je úplne jasné, že začiatok protestov nezorganizovali žiadne vonkajšie krajiny.
Ako to vyzerá?
Prichádzajú s rôznymi druhmi propagandy. O tom, že odporcovia vlády chcú rozdeliť krajinu a predať ju Západu a Európskej únii. A o tom, že bielo-červeno-biela vlajka nie je pôvodne bieloruská, ale nacistická. Tiež šíria, že odporcovia Lukašenka chcú prerušiť všetky vzťahy s Ruskom. Takáto vládna propaganda vedie k hnevu a horkosti ľudí a neustálej agresie zo strany orgánov činných v trestnom konaní proti civilistom.
Lukašenko tvrdí, že protesty organizuje Západ. Veria miestni správam, že protesty v Bielorusku zaplatili Spojené štáty a že podporujú Cichanovskú?
Už pred voľbami prezident našej krajiny otvorene vyhlásil, že hlavnou silou, ktorá sa chce zmocniť našich území, je Rusko. Po voľbách sa zrazu stalo naším jediným priateľom a podporou, tak to teraz prezentuje naša vláda. Politika krajiny sa ale nemôže náhle zmeniť o 180 stupňov. Všetko sú to politické kroky prospešné iba pre jedného človeka, ktorý si uvedomil, že ho ľud nepodporuje.
Je možné uveriť tomu, že v súčasnej politickej situácii a za okolností každodenných protestov existujú sily, ktoré môžu a budú chcieť využiť nestabilitu, aby postavili potenciálnu budúcu vládu v ich prospech. Ale každému, kto žije tu v Bielorusku, je úplne jasné, že začiatok protestov nezorganizovali žiadne vonkajšie krajiny.
Práve touto informáciou mali „vymyté mozgy“ bezpečnostné zložky, ktoré sa pokúsili bitím a mučením civilistov zistiť zahraničných koordinátorov protestov, ktorí to mali všetko zaplatiť a zorganizovať. Aj teraz sú ľudia chytaní na uliciach, bití a snažia sa zistiť, kto ich má pod kontrolou.
Členovia bezpečnostných zložiek teda tomu veria?
Myslím si, že s takou myšlienkou a vierou v zradu ich krajiny občanmi je pre bezpečnostné zložky jednoduchšie beztrestne zbiť a zadržať ženy a deti. A my, obyčajní mierumilovní ľudia, určite vieme, že každý deň a každú nedeľu chodíme von s myšlienkou a nádejou na pád režimu. Chceme veriť, že hlasy, ktoré nám boli ukradnuté, bití ľudia a mučení v izolácii, každodenný strach – to všetko nezostane nepotrestané.
Ľudia za svoje peniaze šijú vlajky a kreslia plagáty. Keď policajti rozbili okná kaviarne v centre Minsku, aby ich mohli neskôr ukázať v televízii ako dôsledok masových nepokojov, ľudia sa poskladali na nové. A celý deň stáli v radoch na kávu, aby poškodená kaviareň mala dobrý príjem. Je to len malý príklad toho, ako sa Bielorusi zjednotili pri úplnej absencii štátnej pomoci a podpory.
Lukašenko pred niekoľkými dňami vyhlásil v krajine najvyššiu vojenskú pohotovosť. Ako to v praxi vyzerá?
Na uliciach hlavného mesta vidieť armádu. Nie každý deň, ale keď sú masívne pochody. To znamená, že v strede mesta sú za ostnatým drôtom vojenské jednotky. Vojaci nezasahujú a nerozháňajú pokojné zhromaždenia оbčanov. Toto vždy robia špeciálne jednotky. Aj keď, úprimne povedané, sami nevieme, na koho sa odvolávajú títo ľudia v čiernom a zelenom oblečení, so zamaskovanou tvárou bez identifikačných znakov, ktorí každodenne používajú silu proti civilistom.
Nemyslím si, že by sem Putin posielal vojská, ale občianska vojna je celkom možná.
Ako bežní ľudia vnímajú stretnutie Lukašenka a Putina a prisľúbenú pomoc Ruska vo forme pôžičky 1,5 mld. dolárov?
Ľudia to vnímajú rôzne, ale všetci sa zhodujú, že nebyť pomoci Putina, naša ekonomika by sa práve teraz zrútila, ak vezmeme do úvahy všetky udalosti, ktoré sa udiali, a kurz nášho bieloruského rubľa. Nebyť tejto pôžičky, s najväčšou pravdepodobnosťou by Lukašenko musel viesť dialóg s koordinačnou radou, ktorú vytvorila Cichanovská. S dotáciou od Ruska ešte nejaký čas krajina vydrží. Dúfajme, že vydrží aj odpor ľudí.
Podľa posledných informácií z minulého týždňa, aj keď Lukašenko vyhlásil, že sa uzavrú hranice s Poľskom a Litvou a posilnia s Ukrajinou, hranice zostali otvorené. Stále to platí?
Áno, hranice sú stále otvorené. A úprimne dúfame, že to, čo povedal Lukašenko, zostane iba prísľubom, pretože inak absolútne všetci občania našej krajiny prejdú na stranu odporu. Je isté, že Bielorusi teraz nemôžu na územie krajiny dovážať žiadny tovar zahraničnej výroby, čo ľudí v pohraničných mestách veľmi hnevá. Mnoho týchto miest totiž žije z podnikania so susednými krajinami. Obrovské množstvo Bielorusov pracuje v dopravných spoločnostiach nachádzajúcich sa v Litve a Poľsku. Uzavretie hraníc by viedlo nielen k ekonomickým stratám krajiny a ľudí, ale aj k zvýšeniu nezamestnanosti a ešte väčšiemu odmietnutiu súčasnej vlády.
Obávate sa, že situácia u vás vyústi do vojny?
Áno, obávam. Nemyslím si, že by sem Putin posielal vojská, ale občianska vojna je celkom možná. Už teraz je tu vlna agresie voči tým, ktorí sčítali hlasy vo voľbách a sfalšovali protokoly. Ľudia chápu, že všetky príkazy na falšovanie boli vydané od vedenia krajiny a podriadení členovia komisií čelili voľbe, či spáchajú trestný čin falšovania, alebo ich prepustia z práce. V celoštátnej národnej televízii sú propagované vymyslené videá o pogromoch, o podpaľovaní a absurdných sľuboch demonštrantov o predaji krajiny či o umiestnení zahraničných vojenských základní. Všetky tieto informácie ľudí strašia a trápia, čo, bohužiaľ, môže viesť k čomukoľvek.
Aký bol život v Bielorusku pred prezidentskými voľbami a protestami?
Život v Bielorusku bol neustále ťažký a neperspektívny. Dokazuje to napríklad náš každoročne stúpajúci zahraničný dlh, hlavne voči Rusku. Nikdy sa nepodarilo priblížiť priemerný plat v krajine k 500 dolárom, ako boli snahy, keďže výmenný kurz bieloruského rubľa bol z roka na rok nestabilnejší. Pokus o nátlak na vládu, aby posilnila spoločensky dôležité profesie, zlyhal napriek bezplatnému vzdelávaniu a zdravotníctvu. Je to zrejmé z obrovského odlivu lekárov do zahraničia a absolútnej neobľúbenosti učiteľských profesií pre nízke platy.
Rozmýšľali ste o odchode z Bieloruska?
Áno, touto myšlienkou žijem od chvíle, keď som získala vyššie lekárske vzdelanie. A teraz na to myslím každý deň a obávam sa, že už môže byť neskoro. Môj manžel je tiež lekár, ktorý pracuje na niekoľkých pracovných pozíciách, aby sme mali slušný rodinný rozpočet. Čo mi bráni v odchode, je to, že chcem pomáhať a uzdravovať obyvateľov našej krajiny. Mám obavy tu zanechať svoju rodinu a priateľov, ktorí už sú v tom veku, keď môžu potrebovať pomoc. A teraz, s prichádzajúcimi zmenami, si čoraz viac kladiem otázku: „Prečo by som mala odísť ja, aby sa mi žilo lepšie, a nie prezident, ktorý zmanipuloval voľby, prikázal biť a mučiť svoj ľud?!“ Úprimne verím, že protestujúci majú stále šancu zvíťaziť, a našu krajinu nebudú musieť opustiť desaťtisíce inteligentných a vzdelaných ľudí.
