BRATISLAVA 6. februára (WEBNOVINY) – Vasil Biľak bol podľa predsedu Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ondreja Krajňáka v období sovietskej okupácie a s tým súvisiacej normalizácie jedným z hlavných exponentov sovietskej moci v Československu a stal sa symbolom kolaborantstva.
Ako povedal Krajňák vo štvrtok pre agentúru SITA, väčšina obyvateľstva ho považovala za vlastizradcu, avšak vďaka pomoci Sovietov sa držal v popredí politiky až do pádu komunistického režimu v Československu.
„Bol hlavným komunistickým funkcionárom, ktorý presadzoval a riadil čistky v KSČ v roku 1970, čo vyvrcholilo 10. decembra 1970 prijatím Poučenia z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ktorého bol duchovným otcom a spoluautorom,“ zdôraznil Krajňák s tým, že Biľak ako tajomník pre ideológiu mal zásadný podiel na tvorbe politickej línie presadzovanej normalizačným režimom, ktorej piliermi boli vedúce postavenie robotníckej triedy a jej predvoja komunistickej strany, presadzovanie ideológie marxizmu-leninizmu a priateľstvo so Sovietskym zväzom.
Pád s nástupom Gorbačova
Politický pád Biľaka podľa Krajňáka súvisel s nástupom Gorbačova a politiky perestrojky koncom 80. rokov. „November 1989 a pád komunistického režimu bol preňho šokom aj preto, že ho v dôsledku novembrovej revolúcie vylúčili z KSČ a ocitol sa pred súdom, obžalovaný z vlastizrady. Napokon však odsúdený nebol, keďže Rusko neposlalo originál pozývacieho listu a nebolo tak možno overiť pravosť Biľakovho podpisu. Zvyšok života strávil uzavretý pred verejnosťou vo svojej bratislavskej vile,“ pripomenul Krajňák.
Vasil Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej pri Svidníku vo veľmi chudobnej rodine maloroľníka s deviatimi deťmi. „Patrí medzi najznámejších politikov komunistickej strany, pochádzajúcich zo Slovenska. Už v mladosti, ktorú strávil v robotníckom prostredí, ho oslovili myšlienky a idey komunistického hnutia a stal sa ich verným sympatizantom,“ povedal Krajňák.
Do KSČ vstúpil Biľak v roku 1944, keď sa zúčastnil ako vojak v bojoch v Slovenskom národnom povstaní, počas ktorých bol ranený. V straníckom aparáte začal „na plný úväzok“ pracovať krátko po „Víťaznom Februári“ v roku 1948 a zostal v ňom až do roku 1989. Prešiel viacerými funkciami, v 50. rokoch na východnom Slovensku a v 60. rokoch v Bratislave. V novembri 1962 sa stal členom Predsedníctva ÚV KSS a zároveň tajomníkom pre ideologické otázky. „Bolo to v čase, keď sa pomaly, ale isto začínalo „predjarie“ a v spoločnosti bolo cítiť postupné uvoľnenie a pomalý nástup demokratizácie,“ konštatoval Krajňák.
„Kontrarevolúcia“
Biľak sa v tomto období ešte jasne politicky neprofiloval podľa predsedu ÚPN ako dogmatik a internacionalista, ale držal sa radšej pozície v strede. Aktívne spolupracoval aj s Alexandrom Dubčekom, ktorému pomáhal v boji proti Antonínovi Novotnému. Po nástupe Dubčeka na pozíciu I. tajomníka ÚV KSČ sa Biľak stal I. tajomníkom ÚV KSS, teda najmocnejším mužom na Slovensku, avšak ich cesty sa začali postupne rozchádzať. Biľak prešiel na pozície jedného z lídrov dogmatického krídla KSČ.
S narastajúcou kritikou Sovietov voči pražskému vedeniu rástli aj jeho antipatie voči reformnému procesu, ktorý považoval za „kontrarevolúciu“.
Aktivity Biľaka ako napríklad tajné stretnutie s predsedom ukrajinských komunistov a členom sovietskeho politbyra Piotrom Šelestom pri Balatone, kde rokovali o situácii a úlohe „zdravých síl“ napokon podľa Krajňáka vyústili do odovzdania smutne známeho tzv. pozývacieho listu.
„Pre Sovietov mal byť takýto list jedným z prostriedkov legitimizácie vojenskej akcie. Bezprostredne počas okupácie však zlyhala pripravovaná tzv. robotnícko-roľnícka vláda pre odpor ľudí v uliciach. Pre protestujúcich občanov sa Biľak stal symbolom zrady a kolaborácie. Pre Sovietov bol počas nasledujúcich politických rokovaní prostriedkom nátlaku na presadenie ich požiadaviek,“ dodal Krajňák.
Bývalý vysoký komunistický politik Vasil Biľak vo štvrtok nadránom zomrel.
.