Pán arcibiskup, aký je vzťah Cirkvi k homosexuálom?
So všetkou pokorou priznávam, že sa zrejme nikdy nedokážem úplne vcítiť do ich situácie. Chápem však, že chcú prežiť šťastný život ako každý z nás. Viem aj to, že sa mnohí z nich tým, čo o sebe zistili, trápia. Vedieť, že nie som ako ostatní, je bremeno, s ktorým nie je ľahké vyrovnať sa. A nie je o ňom ľahké ani hovoriť. Napriek tomu viacerí prichádzajú do spovedníc, aby o svojej situácii hovorili a prosili o odpustenie hriechov. Desatoro platí pre všetkých. A aj človek, ktorý má náklonnosť k osobe rovnakého pohlavia, sa má usilovať žiť mravne.
Nie je tu rozpor medzi prístupom spoločnosti a cirkvi k tejto problematike?
Žiaľ, sme obklopení kultúrou, ktorá nás niekedy klame, a tým nás môže privádzať k frustrácii. Pod jej vplyvom si mnohí myslia, že život bez telesných prejavov intimity nie je možný a ak sa človek náhodou v takejto situácii ocitne, jeho život nemôže byť plnohodnotný. To je lož. Sme totiž tvory spoločenské a riadime sa etickými normami. Naša sexualita je mocnou energiou a jej prežívanie má vážne následky.
Majú teda podľa vás títo ľudia miesto v Cirkvi?
Viem, že Boh nás má rád takých, akí sme. Chceme týmto ľuďom pomôcť niesť toto bremeno, ktoré si väčšinou nevybrali. Želám im, aby cítili prijatie v Cirkvi i vo vlastných rodinách. Niektorí si myslia, že ich Katolícka cirkev neprijíma, ba dokonca, že voči nim šíri nenávisť. Mrzí ma, ak im dal ktorýkoľvek jednotlivec dôvod myslieť si to. Cítim zahanbenie z posmeškov a neprijatia, ktorého sa im možno aj medzi kresťanmi dostalo. Ale rovnako ich prosím, aby si neurobili z príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia stredobod svojho života. Nie sú jediní, ktorí zápasia so sebou a so svojimi slabosťami. Všetci musíme so svojimi slabosťami bojovať, len oblasti máme iné. Prosím ich, aby neverili tomu, že život v hriechu ich niekam posunie. Neposunie. Len na konci budú ešte frustrovanejší a budú sa cítiť ešte osamelejší ako na začiatku. Boh nás má rád, ale rovnako nám dáva slobodu, aby sme znova a znova potvrdzovali, ako chceme žiť.“
Je táto problematika podľa vás zneužívaná?
Mrzí ma, že tento hlboko ľudský problém slúži ako nástroj politického zápasu. Registrované partnerstvá sú slepou uličkou, ktorá nikam nevedie. Sú zlým riešením nie preto, že by chcel niekto brániť šťastiu človeka, ale preto, že životu spoločnosti nijako nepomôžu. Bola by to správa, že život v hriechu je v poriadku.
Čo hovoríte ľuďom, ktorí sa Vám so svojou homosexuálnou orientáciou obracajú o pomoc?
Že sa za nich denne modlím, lebo viem, že to nemajú ľahké. Modlím sa za ich rodiny, aby k sebe našli cestu. Modlím sa za nás, kňazov i za veriacich, aby sme vytvorili prostredie, v ktorom sa budú cítiť dobre. Pretože sú našimi sestrami a bratmi. A sú povolaní k zmysluplnému životu, ktorého prvým ovocím je vnútorný pokoj a radosť. Máme vytvoriť jedno spoločenstvo. Nie až v nebi, ale už tu na zemi.
