Súrodenci Kira Mária a Hektor Kapustíkovci sa čoraz výraznejšie zapisujú do povedomia športových fanúšikov. Šport s obrovskou tradícioiu a históriou na Slovensku, keď majstrovstvá sveta v severských disciplínach v roku 1970 na Štrbskom Plese navštívilo neuveriteľných 140-tisíc divákov, nemal v posledných rokoch na ružiach ustlané kvôli chýbajúcej infraštruktúre. Títo mladí reprezentanti však dokazujú, že s odhodlaním, disciplínou a správnym mentálnym nastavením sa dá dosiahnuť pozoruhodných úspechov. Pod krídlami Zväzu slovenského lyžovania sa im darí posúvať hranice svojich možností a inšpirovať ďalšiu generáciu športovcov.
Hektor, nedávno ste v Planici prekonali slovenský rekord v skokoch na lyžiach výkonom 202 metrov. Ako by ste opísali ten pocit?
Hektor Kapustík (HK): Bol to zážitok, ktorý sa dá opísať iba veľmi ťažko. Výška a rýchlosť, ktorú som v ten moment nabral, boli skutočne neopísateľné. O Planici som sníval už od roku 2016, keď som tam bol prvýkrát cestou do Chorvátska – mal som vtedy len 9 rokov. Keď sa mi podarilo prekonať predchádzajúci rekord Martina Mesíka z roku 2006, ktorý skočil 195,5 metra v rakúskom Kulme, bol to pre mňa výnimočný moment. Verím, že takýchto skokov bude v budúcnosti ešte viac.
Aké to bolo skákať prvýkrát na mamuťom mostíku HS 240?
HK: Bol to obrovský adrenalín. Mamutie mostíky sú úplne iná kategória. Planica je legendárne miesto, kde sa prekonávajú svetové rekordy. Keď som sa prvýkrát pozrel zhora dole, cítil som rešpekt, ale aj obrovské nadšenie. Na takýchto mostíkoch sa ukáže skutočná psychická odolnosť skokana. Práve tam som pochopil, prečo je mentálna príprava rovnako dôležitá ako technická.
Kira, aj vy ste nedávno prekonali slovenský rekord. Ako ste sa cítili po skoku dlhom 112,5 metra v Lillehameri?
Kira Kapustíková (KK): Premiéra v Svetovom pohári bola pre mňa už sama osebe úžasným zážitkom. Keď sa mi podarilo dosiahnuť slovenský rekord 112,5 metra, bola som nesmierne šťastná. Bol to výsledok rokov tvrdej práce. Lillehamer má špeciálnu atmosféru, je to kolíska skokov na lyžiach. Prekonať tam rekord má pre mňa o to väčšiu hodnotu. Rovnako ako Hektor verím, že toto je len začiatok a svoje maximum ešte posuniem.
Kira, čo pre Vás znamená byť prvou Slovenkou, ktorá bodovala vo svetovom pohári v severskej kombinácii?
KK: Bol to pre mňa obrovský míľnik. Som hrdá, že som mohla reprezentovať Slovensko ako prvá žena v tejto disciplíne. Nie všetko vyšlo podľa predstáv, ale práve to ma motivuje pracovať ešte usilovnejšie. Stáť na štarte medzi najlepšími športovkyňami ma posilnilo nielen športovo, ale aj osobnostne. Teším sa, že môžem byť vzorom pre ďalšie dievčatá, ktoré snívajú o skokoch alebo severskej kombinácii.
Máte svoj recept ako sa Vám darí vyrovnávať potrebu riskovať pri skokoch s opatrnosťou, ktorú si vyžaduje Vaše zranené koleno?
KK: Zaujímavé je, že skoky mi paradoxne problémy nerobia – koleno cítim viac pri behu, nie pri odraze zo stopy. Vďaka tomu môžem trénovať skokársku časť naplno, aj keď musím byť obozretná pri bežeckej príprave. Naučila som sa počúvať svoje telo a rešpektovať jeho limity, ale zároveň sa nevzdávať. Skoky sú dynamické a adrenalínové – tam sa cítim skutočne doma.
Zrejme mal na vašu športovú kariéru vplyv aj Váš otec Adrián, ktorý bol rovnako skokanom na lyžiach.
Hektor Kapustík: Otec je pre nás veľkým vzorom. Hoci jeho kariéru zastavilo zranenie, dokáže nám poradiť v technike, mentálnom nastavení aj príprave. Často nám hovorí: „Rob veci tak, aby ich po tebe nik nemusel dokončovať“ – a my to berieme vážne. Je naším koučom, mentorom aj motivátorom. Predstavuje pokojnú silu, ktorá nás drží pri zemi, keď treba, ale zároveň nás vie povzbudiť.
KK: Bez otca by sme na mostíku určite neboli. Bol pri nás od úplného začiatku, vozil nás, podporoval. Je našou najväčšou oporou. A keď je na pretekoch priamo pod mostíkom, cítim sa oveľa istejšia.
Podľa čoho si vyberáte skokanské lyže a ako sa ich výber líši podľa podmienok alebo typu mostíka?
KK: Výber lyží závisí predovšetkým od našej váhy a výšky – všetko sa počíta podľa BMI. Čím kratšie lyže, tým sú spravidla rýchlejšie, ale musia spĺňať predpísané limity. Pri výbere rozhodujú aj podmienky na mostíku – niekedy ide len o drobné úpravy, inokedy potrebujeme lyže s úplne inou charakteristikou.
HK: Nové lyže dostávame zvyčajne pred sezónou. Pokiaľ sa výrazne nemeníme fyzicky, používame ich aj cez leto – hoci plastové podložky a kamienky ich dosť opotrebúvajú. V lete je skákanie iné – nie je tam sneh, takže aj voskovanie a úprava povrchu lyží musí byť prispôsobená. Lyže môžu vyzerať navonok rovnako, ale majú iné vlastnosti.
Letíte aj vyše 200 metrov vzduchom. Od čoho všetkého závisí dĺžka vášho skoku?
KK: Najviac ovplyvňuje výkon vietor, kvalita odrazu a technika. Poznám skokanov s dokonalou technikou aj takých s vynikajúcim odrazom. Keď sa tieto prvky spoja, letíte naozaj ďaleko. Dôležitá je aj psychická stabilita – keď sa v hlave niečo zlomí, nedokážem ísť do skoku naplno.
HK: Z 80% je to psychika. Ak som v psychickej pohode, skok mi ide prirodzene. V Slovinsku som dokázal skočiť 202 metrov a viem, že to bola najmä zásluha mentálnej vyrovnanosti. Ďalšie dva pokusy dopadli horšie, pretože som bol vnútorne rozptýlený. Technika je nepochybne dôležitá, ale bez pokojnej hlavy nefunguje nič.
Ktoré technické aspekty skoku sú najnáročnejšie a najdôležitejšie na trénovanie?
HK: Najdôležitejšie je prispôsobiť techniku konkrétnemu mostíku. Plytšie profily vyžadujú letieť nízko, podobne ako rogalo. Ak stratíte rýchlosť na bubne, idete skôr hore než dopredu. Moderné mostíky nás nútia letieť plochejšie – nejde ani tak o výšku, ale o dosiahnutie čo najväčšej vzdialenosti.
KK: Vysvetľovala som to aj nášmu učiteľovi fyziky – kto dokáže najrýchlejšie a najefektívnejšie prejsť z nájazdu do letovej fázy a nestratiť pritom rýchlosť, získava významnú výhodu. Je to praktická ukážka fyziky, ale aj citu – dôležité je to vnímať celým telom, nielen teoreticky pochopiť.
Do akej miery ovplyvňuje vašu výkonnosť aerodynamika kombinézy a ako sa líši od bežného lyžiarskeho oblečenia?
HK: Aerodynamika hrá extrémne dôležitú úlohu. Naše súťažné oblečenie je ako druhá koža. Máme presne stanovené limity – napríklad maximálne 4 cm voľnosti v obvode stehien. Predná strana prepúšťa viac vzduchu, zadná menej – vďaka tomu sa kombinéza mierne „nafúkne“ a pomáha nám optimalizovať let.
KK: Dá sa to prirovnať k skydivingu. Bežné lyžiarske oblečenie by jednoducho nefungovalo – potrebujeme špeciálne konštruované „veveričie plachty“, ktoré nás efektívne udržia vo vzduchu. Musí to byť absolútne presné – keď kombinéza správne nesedí, let nefunguje optimálne. Často testujeme rôzne materiály a úpravy, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok.
Ako prebieha príprava lyží pred skokom? Pracujete aj s voskmi a inými špeciálnymi úpravami?
HK: Samozrejme. Lyže musia byť starostlivo navoskované na presne 150 metrov dráhy. Povrch je prakticky ľad. Voskujeme aj podľa aktuálnej teploty – inak pri -20 °C, inak pri +5 °C. Stopa je ako dokonalé klzisko – každá desatina sekundy rýchlosti sa výrazne prejaví na výsledku.
KK: Každý kilometer v rýchlosti zohráva kľúčovú úlohu. Rozdiel dvoch km/h môže znamenať štart o štyri lavičky vyššie alebo nižšie. Najlepší pretekári dokážu štartovať z nižšej pozície a napriek tomu letieť ďalej. Všetko je to o detailoch – mazanie, brúsenie, zohľadnenie teploty. Tieto faktory rozhodujú o konečnom výsledku.
Máte nejaký osobný rituál alebo techniku, ktorú používate pred samotným skokom?
HK: Osvojil som si niekoľko rituálov vďaka spolupráci s mentálnym trénerom. Pred pretekmi si ľahnem, systematicky uvoľním celé telo a sústredím sa postupne na každú jeho časť. Bezprostredne pred skokom si stlačím akupresúrny bod medzi palcom a ukazovákom – funguje to ako psychologický spínač. Poviem si: „Toto je môj skok.“ Znamená to, že idem s čistou hlavou a nemám konkrétne očakávania – prijímam, čo príde. Paradoxne, keď sa snažím príliš, telo sa napne a výkon je slabší.
KK: Ja mám svoj vlastný prístup. Zvyčajne sa nesnažím príliš sústrediť na samotný skok – naopak, myslím na čokoľvek iné, aby som sa zbytočne nestresovala. Tesne pred štartom si však v duchu pripomeniem, že presne viem, čo idem robiť, verím svojim schopnostiam a zvyšok nechávam na vesmír. Uvedomujem si, že som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, a teraz je čas dôverovať celému procesu.
Máte svojho obľúbeného interpreta, ktorého počúvate pred pretekmi? Aby ste odbúrali stres?
KK: Často si len spievam v hlave. Najčastejšie Billie Eilish alebo Chapurov. Skladby, pri ktorých som v minulosti dobre skočila, sa pre mňa stávajú šťastnými a pomáhajú mi naladiť sa do správneho rozpoloženia.
HK: Jednoznačne Pil C. Mám jeho skladby takmer stále v slúchadlách – dokážu ma upokojovať aj motivovať zároveň. Je to môj spoľahlivý prostriedok na dosiahnutie koncentrácie.
Nosíte vždy pri sebe na pretekoch nejaký talizman pre šťastie?
KK: Mojím talizmanom je prsteň po babke, ktorý nosím prakticky neustále, aj počas tréningov a pretekov. Predstavuje pre mňa symbol sily a spojenia s rodinou. V stresových momentoch mi pripomína, že všetko podstatné už mám v sebe. Cestoval so mnou po celom svete a vždy mi dodáva potrebný pokoj.
HK: Keď je na pretekoch môj otec, viem, že je všetko v poriadku. Je to taký môj živý talizman. Jeho prítomnosť vo mne vyvoláva pocit pokoja a koncentráciu.
Ako vyzerá váš večer a ráno pred dôležitými pretekmi? Máte zavedené rutiny?
KK: Večer pred pretekmi sa snažím všetko pripraviť tak, aby som mohla ráno vstať s čistou hlavou. Skontrolujeme výstroj, v myšlienkach si prejdem detaily skoku a potom sa snažím úplne vypnúť. Ráno zvyčajne vstávam okolo šiestej, s tímom sa naraňajkujeme a potom si doprajem chvíľu len pre seba. V tichu sa mentálne naladím a premyslím si celý nadchádzajúci deň. Na mieste sa dôkladne rozcvičím, s trénerom skontrolujeme lyže a podmienky, a potom sa už len sústredím na známy rytmus. Keď som vnútorne pokojná, viem, že môžem dosiahnuť dobrý výsledok.
HK: Naše ranné rutiny sú podobné. Po raňajkách absolvujeme rozcvičku často spoločne s volejbalovým tímom – netrénujeme priamo volejbal, ale robíme spoločné cvičenia, ktoré nás správne naštartujú. Potom nasledujú imitačné cvičenia, kde napodobňujeme jednotlivé fázy skoku. Približne desať minút pred odchodom na mostík potrebujem absolútne ticho. Sadnem si na stoličku, poprosím všetkých, aby ma nechali osamote, a v mysli si podrobne predstavujem celý skok – ako vychádzam na lanovku, ako sa cítim, ako sa rozbieham, odrážam, letím až po záverečný dopad. Keď sa potom vydám na štart, viem, že to nebude úplne nový skok, ale ten, ktorý som už detailne prežil vo svojej predstave.
Čo všetko musí športovec urobiť, aby sa dostal až k medaile na olympiáde?
HK: Prvým cieľom je kvalifikácia. Som si vedomý, že na medailu potrebujem tvrdo pracovať celý rok, bez výnimiek. Musím sa zlepšiť v nájazde, odraze, letovej fáze aj celkovej stabilite. A mimoriadne dôležité je – vyhnúť sa zraneniam. Byť maximálne pripravený fyzicky aj mentálne. Rozdiel medzi mnou a absolútnou svetovou špičkou spočíva len v tom, že oni si prešli všetkými výzvami, ale nikdy to nevzdali. A ja to tiež nevzdám.
KK: Uvedomujem si, že mám ešte rezervy v odraze, načasovaní a stabilite vo vzduchu. Ale presne viem, na čom potrebujem pracovať – a pracovať budem. Olympiáda predstavuje nielen môj sen, ale aj konkrétny plán. Každý deň sa rozhodujem, či som k nemu bližšie, alebo ďalej. Jediné, čo s istotou viem je, že každý extra krok, ktorý urobím navyše, ma posúva tam, kde túžim byť.
Zväz slovenského lyžovania, plne podporuje talentovaných reprezentantov ako sú súrodenci Kapustíkovci. Ich systematický pokrok a oddanosť sú dôkazom, že aj v menšinovej disciplíne sa dá rásť a prekračovať hranice možností.
„Ak chceme uspieť na olympiáde, musíme pracovať celoročne bez výnimiek. Vieme, kde máme priestor na zlepšenie a intenzívne na tom pracujeme. Táto cesta nás napriek všetkým výzvam naozaj baví,“ hovoria súrodenci jednohlasne. V ich slovách cítiť úprimné nadšenie a odhodlanie. A práve preto ich príbeh silno rezonuje – pretože keď niekto do športu vkladá celé svoje srdce, dosahuje oveľa viac než len body v tabuľke.
Ako prebieha vaša príprava, keďže na Slovensku nemáme vhodnú infraštruktúru pre vrcholové skoky?
HK: Zväz slovenského lyžovania pre nás vytvoril skutočne profesionálne podmienky v poľskom Zakopanom. Trénovať budeme v tomto špičkovom stredisku aj počas letných mesiacov. Je to pre nás nevyhnutnosť, keďže na Slovensku bohužiaľ nemáme adekvátnu infraštruktúru pre vrcholové skoky na lyžiach. Tréning v zahraničí nám však umožňuje porovnávať sa s najlepšími a napredovať.
KK: Zakopané je pre nás ako druhý domov. Cením si, že nám Zväz slovenského lyžovania zabezpečil tieto tréningové možnosti. Práve vďaka pravidelným tréningom v profesionálnom stredisku dokážeme konkurovať skokanom z krajín, kde majú oveľa dlhšiu tradíciu a lepšie zázemie. Tímová práca so zväzom funguje vynikajúco a aj to nám pomáha prekonávať rekordy.
Preradíte vaše najbližšie športové ciele po prekonaní národných rekordov?
HK: Teraz sa sústredím na stabilné výkony v Svetovom pohári. Chcem sa postupne prepracovať do najlepšej tridsiatky, stabilizovať formu a potom sa posúvať ďalej. Samozrejme, olympiáda je veľkým snom, ale k tomu vedie dlhá cesta. S podporou Zväzu slovenského lyžovania a možnosťami trénovať v Zakopanom mám všetky predpoklady na to, aby som svoje ciele postupne napĺňal.
KK: Mojím najbližším cieľom je stabilne sa umiestňovať v bodovaných pozíciách Svetového pohára v severskej kombinácii. Verím, že s podmienkami, ktoré nám zabezpečil Zväz slovenského lyžovania, dokážeme medzinárodne konkurovať aj napriek tomu, že nemáme doma adekvátnu infraštruktúru. Dlhodobým cieľom je samozrejme reprezentovať Slovensko na olympijských hrách a inšpirovať ďalšiu generáciu skokaniek.
Informačný servis
