V spravodajstve Slovenského rozhlasu (teraz RTVS) pôsobíte už dlhé roky. Čo je najťažšie na práci vo verejnoprávnej inštitúcii?
Špecifické na tejto práci je, že človek hovorí za koncesionárov. A tí majú rôzne ideologické, náboženské, politické presvedčenia, iné životné skúsenosti, vek, orientáciu… Musíte teda odložiť osobné preferencie (čo sa, samozrejme – napriek úprimnej snahe, nie vždy dá na 100%) a zastupovať ich.
Takže zastupovanie všetkých koncesionárov je to najnáročnejšie?
Je to hlavne záväzok. A plniť záväzky je vždy náročné. Tento si vyžaduje odstup od vlastného ega, názorov či komplexov. Pravda však je, že sa považujem za človeka, predurčeného skôr pre seriózne verejnoprávne spravodajstvo.
Danko odovzdal Rezníkovi menovací dekrét do funkcie riaditeľa RTVS, ako občan očakáva tretí kanál
V čom sa novinárčina počas vašej kariéry zmenila?
Na zmeny nahliadam v troch rovinách – spoločenskej, technologickej a generačnej.
Tak poďme po poradí.
Najpodstatnejšie sú asi spoločenské a generačné zmeny. V ére mečiarizmu reálne hrozilo, že sa Slovensko vydá bieloruskou cestou. Diali sa tu neuveriteľné veci, od únosu, zmareného referenda, cez výbuchy… Bolo to tu pre médiá nebezpečné. Dnešná doba je neporovnateľne iná. Aj dnes existujú nejaké “tlaky”, no žijeme v nepomerne bezpečnejšej spoločnosti.
V ére mečiarizmu reálne hrozilo, že sa Slovensko vydá bieloruskou cestou. Diali sa tu neuveriteľné veci, od únosu, zmareného referenda, cez výbuchy… Bolo to tu pre médiá nebezpečné.
Čo generačná výmena?
Po 89-om sa novinári ťažšie preorientovali na nové vnímanie, v zmysle, že minister nie je zemepán, ale služobník. My, ktorí sme v 90-tych rokoch prišli, sme boli – úprimne, diletanti. A učili sme sa za pochodu. Niekedy bolo aj na škodu, že sme sa cítili ako súčasť “veľkého diania”. Dnes je nepredstaviteľné, aby sa len tak akceptovalo v mediálnej brandži, že novinár niekomu z politikov nepokryte fandil. Na druhej strane, dravosť a odvaha pýtať sa v mene diváka, čitateľa, poslucháča, bola oveľa väčšia ako dnes.
A poďme k technologickým zmenám.
To, ako sú dnes mladí novinári technologicky zorientovaní, ako rozumejú dátovej žurnalistike, je pre mňa niekedy fascinujúce. Ja niečo hľadám 2 dni, oni to majú za 2 hodiny. A tieto tri roviny na seba nadväzujú. Sergej Michalič nedávno poskytol skvelý rozhovor, kde hovoril o tom, že v 90-tych rokoch bola politika vážnou témou, riešili sa v nej hodnotové spory vážnych rozmerov. Tie sa však vytratili, a s nimi aj veľké osobnosti, ktoré mali za sebou i silné životné príbehy. Dnes je mnoho politikov výsledkom dobrého marketingu či záujmových skupín. Často absolvujú mediálne školenia, nereprezentujú vlastné názory, ale názory strany, marketingové stratégie… Jednoducho, politika sa takto vyprázdňuje.
To asi ovplyvňuje aj verejnú mienku?
Iste, verejnosť to vníma. Vidíme, že politika už nie je o hodnotových sporoch. Dôležité sú emócie. Je to jeden veľký cirkus, hrá sa o to, kto koho viac zaujme, kto má viac fanúšikov a aj negatívna bezobsažná reklama sa stáva využívaným marketingom. Tým pádom zároveň klesá rešpekt a vážnosť novinárskeho remesla keď to pokrývajú a nejdú po reálnych témach. Ľudia tiež začínajú mať pocit, že médiá nekopú za nich. A riešia virtuálne témy.
Za bývalých vedení bola vzhľadom na situáciu sledovanosť správ STV pomaly na úrovni štatistickej chyby. Teraz sa však spravodajstvo zmenilo technologicky, ale najmä atmosférou práce. To umožnilo ten rast, ktorý je vidieť.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Tak napríklad, v súčasnosti populárny pojem – bratislavská kaviareň. Vytvárame si virtuálne bubliny. Sedíme tu na kole a minieme toľko, že nejakej matke samoživiteľke z hladovej doliny by to stačilo na nakŕmenie svojich hladných deti na deň-dva. Nevieme si to často ani predstaviť, pretože tu riešime úplne iné “virtuálne problémy”. Oni tu ale skutočne sú, problém je v tom, že iných ľudí napríklad netrápi málo cyklistických chodníkov. Ľudia žijúci na pokraji chudoby cítia, že toto nie sú prvoradé problémy a tak dochádza k akémusi odtrhnutiu médií od ľudí.
Spravodajstvo RTVS je na jednej strane častým terčom kritiky, na druhej strane je pravidelne vysoko v rebríčku dôveryhodnosti. Čomu pripisujete tieto reakcie?
Neraz som bol aj ja terčom výhrad. Neberiem to osobne, ako iste viete, zažil som niekoľko ostrých debát so súčasným premiérom Robertom Ficom. Rovnako tak, ostré výmeny názorov som mal aj s Mikulášom Dzurindom, Ivetou Radičovou či s Jánom Čarnogurským. Politici si presadzujú svoje záujmy, preto ich kritika nie je objektívna, ale účelová. To, že sa zvyšuje vnímanie objektivity neberiem nejako fetišisticky. Za bývalých vedení bola vzhľadom na situáciu sledovanosť správ STV pomaly na úrovni štatistickej chyby. Teraz sa však spravodajstvo zmenilo technologicky, ale najmä atmosférou práce. To umožnilo ten rast, ktorý je vidieť. Žijeme v dobe, kde RTVS, vplyvovo vlajková loď, stráca informačný monopol. Jeden čerstvý príklad, keď Vladimír Mečiar povedal v Sobotných dialógoch, že pôjde do alternatívnych médií. Tie pritom nerešpektujú základné novinárske ale ani etické princípy.
Skúsme sa pozrieť na nedostatky, čo spravodajstvu RTVS chýba?
Z môjho hľadiska patrilo posledných 5 rokov medzi to najlepšie, čo som v novinárskej praxi zažil. A to kvôli pocitu slobody a nezávislosti, ktoré som v spravodajstve mal. Povedzme si otvorene, táto práca nie je o veľkých peniazoch. Najväčšiu radosť máte z chvíľ, keď prídete domov a pochválite sa rodine, priateľom, že ste dnes urobili v práci niečo pozitívne a prospešné. Pochválil by som zahraničné spravodajstvo, na Slovensku podľa mňa nemáme lepšie. Dokážeme priniesť hlbšie analýzy a pohľady. V dobe smartfónov je dôležité ponúknuť odpovede na otázky: prečo sa to stalo, ako sa to bude ďalej vyvíjať a ako sa ma to dotkne? A na to potrebujete analýzy od dôveryhodných ľudí. Rovnako som osobne veľmi hrdý na to, že v inštitúcii vyrástli odborne fundovaní, šikovní a zdravo sebavedomí ľudia, ktorí nenosia len vodu. Vidia však súvislosti, chcú sú zdravo zvedaví, pracujú na sebe a sú nádejou slovenskej žurnalistiky.
Ale aby sme len nechválili – v čom vidíte najväčšie nedostatky?
Tých vidím viac. Prvý je finančný. Najnižšie koncesionárske poplatky v Európe sa 13 rokov nevalorizovali. Diváci by určite chceli spravodajcov v Pekingu, Moskve… ale Mercedes za cenu trabanta proste nekúpite. Máme nižší rozpočet ako majú v Česku či v Slovinsku. Investície by boli potrebné do techniky, ale aj do ľudí. Potrebovali by sme elévov, ale aj ľudí, ktorí dostanú viac priestoru a budú sa venovať investigatíve a hlbším témam. Tiež si myslím, že nie je šťastné nastavenie voľby ústredného manažmentu RTVS. Spomeniem Nemecko a Veľkú Britániu. Tam je voľba odpolitizovaná, zamestnanci v spravodajstve majú komfort v tom, že ich naozaj nemusí zaujímať, kto je jeho riaditeľ. Spôsob voľby by mal byť nastavený tak, aby nevznikli ani najmenšie pochybnosti o tom, že nový manažment prichádza s konkrétnym zadaním. Hovorím to preto, lebo rozhlas aj televízia už prešli niekoľkými veľmi negatívnymi skúsenosťami v súvislosti s riaditeľmi. Pri Kubišovi bolo napríklad niečo také evidentné. Redakcie mali “ucho na koľajniciach” a čakali na pokyny. A to uberá tvorivosť a chuť do práce.
Kedysi bola česť povedať “som novinár”. Dnes sú novinári pre mnoho ľudí “tí presstitúti”. Máme tu 5 miliónov futbalových trénerov, 5 miliónov moderátorov lepších, než Larry King a, samozrejme, aj 5 miliónov lepších novinárov. Kritiku prijímam, zamýšľam sa nad názormi poslucháčov a vážim si ich. A nemyslím si, že novinár musí mať hrošiu kožu, ale naopak.
Ako je to s aktuálnou voľbou, nehrozí niečo také?
Aktuálnu voľbu by som nechcel rozoberať. Pána Miku, ktorému za priestor tvoriť chcem poďakovať, aj pána Rezníka, považujem za profesionálov, ktorí svoje kvality osvedčili vo viacerých inštitúciách. Neprisluší mi komentovať politické predstavy politikov. Ale, ako hovorím, vadí mi systém voľby.
Moderátorom Sobotným dialógom ste od roku 2007, koľko zaberie príprava na jedno vysielanie?
To vždy závisí od respondenta. Spočiatku to bolo 300 strán prípravy plus konzultácie s expertmi v danej oblasti. Vždy som sa riadil tým, že viac očí viac vidí, takže som rád siahol aj po ďalších radách. Postupne sa to zmenilo, kolegovia o mne hovoria, že mám sloniu pamäť. Takže príprava je pravidelná, prebieha skrz internet, sociálne média, noviny a časopisy ako New York Times, Bloomberg, Huffington Post, Financial Times, ale napríklad aj český Respekt. Pracujem na tom každý deň, aby som napríklad v prípade mimoriadnej relácie dokázal de facto okamžite reagovať a odmoderovať ju.
Takže sa to asi nedá odhadnúť, keďže je to kontinuálna príprava.
Nie, nedá.
V posledných mesiacoch na vašu osobu niekoľkokrát padla kritika od premiéra. Je ťažké pripraviť sa na diskusiu s niekým s takýmto postojom?
Vráťme sa k jednej z predchádzajúcich odpovedí. Kritizovali ma aj predchádzajúci predsedovia vlády. Vôbec to neberiem osobne, je to práca. Mám dnes zrejme najintenzívnejší pracovný vzťah s premiérom, ktorý sa po istom čase vyvinul z môjho pohľadu do vzájomného rešpektu.
To sa ale poslucháčovi často nezdá…
Samozrejme, v mnohých ohľadoch na svet a politiku nesúhlasíme. V tej relácii mám i podľa štatútu tvoriť kvalifikovanú oponentúru názorom respondenta. Nech ide o kohokoľvek, oponujem názormi, ktoré sú v spoločnosti relevantné. Konfrontujem ho s jeho sľubmi a vyhláseniami z minulosti. A hlavne – zastupujem koncesionárov, ktorí sú voličmi všetkých strán.
Ja sám som ako novinár zažil tie turbulentné časy, o ktorých hovorí aj film Únos. Prekvapilo ma, že po 20-tich rokoch od udalostí sa celá politická scéna dokázala zhodnúť na zrušení amnestií, na niečom, čo bolo z môjho pohľadu politicky mŕtve, nepriechodné.
Musí byť novinár aj flegmatik, mať hrošiu kožu a nepripúšťať si kritiku? Nielen politici, ale aj istá časť verejnosti nemá novinárov v obľube.
Odrazím sa od vašich posledných slov. Kedysi bola česť povedať “som novinár”. Dnes sú novinári pre mnoho ľudí “tí presstitúti”. Máme tu 5 miliónov futbalových trénerov, 5 miliónov moderátorov lepších, než Larry King a, samozrejme, aj 5 miliónov lepších novinárov. Kritiku prijímam, zamýšľam sa nad názormi poslucháčov a vážim si ich. A nemyslím si, že novinár musí mať hrošiu kožu, ale naopak.
Ako teda bojujete s negatívnymi pocitmi z práce?
Okrem Sobotných dialógov mám aj autorský formát Bez obalu. Hostia v ňom sú výnimočnými ľuďmi – paralympijskí športovci, ktorí sa nevzdali, mamky autistických detí, ktoré neprestávajú bojovať alebo transrodové ženy, ktoré si prešli obrovským pohŕdaním okolia. Z nahrávaní chodím nabitý pozitívnou energiou. Nachádzam v nich silu a energiu. A inokedy sa po relácii s politikmi potrebujem ísť prejsť, sadnúť na kolu a pár hodín zo seba dostávam všetku negatívnu energiu…
Mali ste už niekedy aj chuť skončiť?
Ale áno. Prišlo pár zlomových období, ja sa však nerád vzdávam. Práca ma napĺňa, dáva mi zmysel a stále v nej vidím možnosti niečo nové sa naučiť.
Spomeniete si aj na konkrétnu chvíľu?
Pamätám si, keď som sa v čase tretej Mečiarovej vlády venoval kauze “Nafta Gbely”. Zdalo sa mi, že som o tom spravil už asi 50 reportáží, ale… žiadna odozva. Akoby to ľuďom bolo jedno. Napadlo mi teda prepočítať to na priemerný plat – aby videli, koľko by na to museli pracovať. A vtedy mi prišlo pár mailov, od tých, ktorých to začalo hnevať. Po frustrácii a miernej pracovnej depresii sa znovu začal “pracovný zápal”.
Niekoľkokrát sme spomenuli bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Ten sa v mainstreamových médiách neobjavuje, vy ste ho však privítali v Sobotných dialógoch. Prečo toto pozvanie?
Ja sám som ako novinár zažil tie turbulentné časy, o ktorých hovorí aj film Únos. Prekvapilo ma, že po 20-tich rokoch od udalostí sa celá politická scéna dokázala zhodnúť na zrušení amnestií, na niečom, čo bolo z môjho pohľadu politicky mŕtve, nepriechodné. Rozhodol som sa teda pozvať aj Vladimíra Mečiara. Ako človeka, ktorý bol priamo podpísaný pod amnestiami a ktorého sa týkali aktuálne rozhodnutia parlamentu a Ústavného súdu. Považoval som to za psiu novinársku povinnosť, zavolať človeka, ktorého politické rozhodnutia traumatizovali Slovensko 20 rokov. Takže, kto iný, ak nie práve on?
Mnoho ľudí však toto pozvanie kritizovalo…
Nerozumiem kritike niektorých kolegov alebo exkolegov. Mečiar skoro nikdy nebol v diskusii, v ktorej by čelil faktom. Bolo dôležité ukázať aj mladej generácii, že toto bol trojnásobný premiér, “zakladateľ štátu”. A zároveň som chcel dokázať, že aj s ľuďmi, ktorí dokážu fabulovať a prinášať “alternatívne pravdy” sa dá viesť vecná a na faktoch založená diskusia.
A podarilo sa to?
To nechám na poslucháčoch a divákoch. Každý to vidí cez svoje okuliare. Ja už som čítal, že ma Mečiar knokautoval 10:0, ale aj presný opak. Ja som si splnil svoju novinársku povinnosť a pre mňa osobne to bolo uzavretie kapitoly zvanej mečiarizmus.
Pri tomto mi napadá otázka – sú podľa vás ľudia, ktorých by sme do médií volať nemali?
Opäť sa vrátim k tomu, že žijeme v 21. storočí, keď mainstreamové médiá strácajú informačný monopol. Je smiešne tváriť sa, že ak niekomu vystavíme stopku, ten človek zmizne z mediálneho priestoru. Vyberie si však priestor, v ktorom nebude čeliť faktom a kvalitnej oponentúre. Ja verím v diskusiu a silu slova. A toto je beh na dlhé trate. Treba diskutovať, ale na diskusiu treba byť pripravený.
Autor: Ján Janočko