Florencia, nazývaná aj perla Talianska, ukrýva viacero pokladov. A len málokto tuší, že aj Bratislavu. Ak sa tam počas tohto roka vyberiete, určite by ste nemali obísť Palazzo Vecchio na námestí nazvanom Piazza della Signoria. Práve tam má Possonia svoje miesto medzi freskami ďalších významných miest 16. storočia.
Kým v prvej časti rozhovoru historička a archeologička Ivana Kvetanová priblíži svoju cestu za znovuobjavením veduty a jej históriu, v druhej časti režisér Daniel Dluhý natáčanie dokumentárneho filmu, ktorý už onedlho uvidia aj slovenskí diváci.
Ivanka, v Taliansku si našla svoje osobné i pracovné zázemie pred 15 rokmi, konkrétne v Ríme. Aj u teba tak zrejme platí, že všetky cesty vedú do Ríma, hoci ty si si odskočila aj do Florencie…
Áno, prišla som pôvodne na tri mesiace na Americkú akadémiu v Ríme, kde som získala štipendium. V Ríme som zostala a nasledovalo moje pôsobenie na Gregoriánskej univerzite, i Pápežskom inštitúte pre kresťanskú archeológiu. Keď sa mi skončili všetky možné štipendiá, rozhodla som sa, že v Ríme zostanem.
Cirkusanti majú byť vnímaní ako súčasť kultúry, nie ako komedianti, tvrdia majitelia českého cirkusu z rodu Jung (rozhovor)
Žiaľ, vedu dostatočne nepodporujú nielen na Slovensku, ale dokonca ani v Taliansku. Medzi archeológmi a historikmi je tam veľká konkurencia a paradoxne málo pracovných príležitostí. Preto som sa rozhodla, že začnem sprevádzať turistov, tak ako to robia mnohí moji kolegovia, historici, archeológovia, kunsthistorici. To mi prináša obživu a z nej sponzorujem také projekty, ako je náš film.
Ľuďom, ktorých sprevádzam často hovorím, že sa tak nevedome a nedobrovoľne stávajú sponzormi projektov, ktoré realizujem (smiech). Popritom som si ešte nechala jeden projekt, ktorý ma spája so Slovenskom. Je to Katarínka, výskum františkánskeho kláštora.
Ako si sa k Possonii – Bratislave vo Florencii, respektíve jej vyobrazeniu, dostala?
Trošku omylom. Mala som spracovávať inú mapu, na ktorej sú vyobrazené slovenské mestá, a tá sa nachádza vo Vatikáne, priamo v Apoštolskom paláci.
Keď komisia Slovenského historického ústavu rozhodovala, či podporí môj projekt, niekdajší veľvyslanec v Ríme Stanislav Vallo zalovil v pamäti a povedal, že by bolo dobré, ak by niekto od nás spracoval aj maľbu Bratislavy vo Florencii. Dali mi návrh, či by som sa do toho nechcela pustiť.
Súhlasila som. Rozprávala som sa o tom aj s mojou kolegyňou Margarétou Musilovou, ktorá ešte v rokoch 2004-2005 spolu s manželom vytvorila iniciatívu záchrany tejto maľby a zaoberala sa ňou do takej miery, že sa snažili iniciovať reštaurovanie maľby. Síce sa to nedarilo, ale dostali ju tak do pozornosti.
Od roku 2013 som sa začala tejto maľbe venovať ja, navštívila som rôzne archívy, knižnice vo Florencii. Spoznala som sa s reštaurátorkami, s Cristianou Conti a Alessandrou Popple, ktoré práve v tom čase začali reštaurovať túto vedutu.
Pre mňa to bola veľmi pozitívna správa. Veduta Bratislavy, ktorá bola v tom čase vo veľmi zlom stave, sa konečne dočkala a pracovalo sa na jej záchrane.
Zároveň však prišli aj komplikácie, pretože získať povolenie od talianskych úradov na to, aby som sa vôbec mohla ísť bližšie pozrieť na túto maľbu z lešenia, si vyžadovalo naozaj veľkú trpezlivosť a veľké úsilie. Napokon sa mi to podarilo.
Possonia na maľbe teda nie je tvoj objav, o jej existencii sa už vedelo?
Áno, je to tak, o vedute sa už vedelo. Vedel o nej Jozef Papin, ktorý pôsobil v Amerike a plánoval o nej napísať článok.
Rovnako o nej vedela aj Katarína Závodová, ktorá o nej už v 70. rokoch 20. storočia písala, hoci veľmi stručne. Zrejme nemala možnosť ju bližšie študovať, pretože išlo o obdobie, keď naši výskumníci nemohli vycestovať za štúdiami do zahraničia.
Dokonca aj danú vedutu identifikovala, teda predpokladala, že je inšpirovaná práve prvou vedutou Bratislavy, ktorá rozpráva o prvej korunovácii v Bratislave v roku 1563. Myslím, že jej zrejme patrí prvenstvo, čo sa týka tohto objavenia. Nám sa túto vedutu Bratislavy podarilo dostať do povedomia.
Ak hovoríš o výskume, bádaní, čo všetko sa v rámci tohto projektu podarilo tebe?
V podstate sme s kolegyňou Margarétou Musilovou potvrdili identifikáciu s korunovačným letákom z roku 1563. Podarilo sa mi dostať sa priamo k historickým dokumentom, ktoré nasvedčujú a podávajú detaily o tom, za akých okolností táto veduta Bratislavy a iné veduty miest habsburskej monarchie vznikali. Videla som účty, objednávky týchto máp. Takýmto spôsobom sa dá sčasti zrekonštruovať príbeh vzniku týchto malieb.
Možno otázka, ktorá mala zaznieť na začiatku – aké bolo pozadie vzniku tejto maľby, prečo vôbec niekto nechal namaľovať Bratislavu na stenu paláca na nádvorí vo Florencii?
Bratislava spolu s ďalšími šestnástimi mestami habsburskej monarchie mala byť svadobným prekvapením pre Janu Rakúsku, dcéru Ferdinanda Habsburského. V roku 1565 ju vydali do Florencie. Jej manželom sa stal František Medici, syn ambiciózneho Cosima I. Maľby umiestnili na prvé nádvorie slávneho paláca – Palazzo Vecchio (Starý palác, preklad).
V celom tom kontexte, keď vznikala maľba, aké bolo vtedajšie postavenie Bratislavy či Slovenska, ktoré síce ešte nebolo Slovenskom, ale patrilo do habsburskej monarchie?
Bratislava mala v 16. storočí výnimočné postavenie, stala sa politickým centrom Turkami okupovaného Uhorska, bola jedným z najdôležitejších miest habsburskej monarchie.
V čase vzniku maľby vo Florencii sa Bratislava už dva roky pýšila statusom korunovačného mesta uhorských kráľov. V roku 1563 sa tu odohrala vôbec prvá korunovácia, počas ktorej bol za uhorského kráľa zvolený práve starší brat Jany Rakúskej. Kontakty medzi habsburskou monarchiou a vtedajším Talianskom boli intenzívne.
Európa sa živo zaujímala o dianie v habsburskej monarchií, ktorá sa ocitla na hranici s Osmanskou ríšou. Mediciovci aktívne podporovali a financovali boje proti Turkom. Našej krajiny prepájali poslovia, obchodníci, ale i umelci, architekti.
Freska Possonie je však, ako si už načrtla, súčasťou zoskupenia niekoľkých malieb na stenách nádvoria. Na základe akého výberu sa tam jednotlivé krajiny či mestá dostali?
Vybrali politické, ekonomické, strategické, či nábožensky dôležité miesta vtedajšej habsburskej monarchie. Uhorsko reprezentovala len Bratislava. V zozname úplne absentujú mestá, ktoré boli toho času okupované Osmanskou ríšou. Do zoznamu zaradili aj menej očakávané lokality ako Kaiserebersdorf – cisársky poľovnícky zámok, ktorý už neexistuje.
Dalo by sa povedať, že v tom čase znamenalo toto vyobrazenie reklamu pre Bratislavu? Predsa len, dostať sa na steny legendárneho paláca vo Florencii na veľkolepom námestí, bola to asi česť…
Áno, Bratislava má svoju maľbu a teda aj reklamu na jednom z najnavštevovanejších miest Florencie. Je tu už vyše 450 rokov. Je to jedno z najstaršie zachovaných vyobrazení tohto mesta a asi aj jeden z najstarších doteraz fungujúcich a hlavne vkusných reklamných posterov. Maľby máp a vedút miest sa od 16. storočia tešili veľkej obľube, ľudia tak mohli cestovať očami na mapách, spoznávať ďaleký svet, tí šťastnejší si mohli oživiť spomienky na to, čo niekedy navštívili.
Spomínala si, že veduta Bratislavy bola zrekonštruovaná, čo je aj viditeľné. Pri návšteve nádvoria som si však všimla, že nie všetky sú v rovnako dobrom stave…
Bratislavu reštaurovali nedávno, v rokoch 2015 až 2016. Reštaurátorkami boli spomínané Cristiana Conti a Alessandra Popple. V podstate všetky veduty boli zreštaurované v priebehu 20. storočia, niektoré dokonca viackrát. Miesto, na ktorom sa maľby nachádzajú, je však veľmi problematické. Nádvorie je sčasti otvorené, a preto sa na maľbách usádza nielen prach a podliehajú i ďalším klimatickým vplyvom.
Mnohé maľby, ktoré reštaurovali krátko po roku 2000, teda ešte pred našou vedutou Bratislavy, by si zaslúžili zreštaurovať nanovo. Je to večný boj, ktorý čaká aj našu Bratislavu. Bratislava je zatiaľ pekná, pretože ju reštaurovali ako jednu z posledných malieb. Práve pri príležitosti reštaurovania vznikla spolupráca, ktorej výsledkom je kniha Veduta Bratislavy vo Florencii. Skrytý príbeh a film Possonia: Bratislava vo Florencii.
O film si sa už režisérsky postaral ty, Daniel. Stačilo 53 minút na obsiahnutie všetkého, čo naznačila Ivana?
Naopak, to nám ešte bolo málo. Prvá verzia mala približne 66 minút a to tam ešte nebolo úplne všetko, čo by mohlo byť.
Ale našou snahou bolo, aby bol film čo najdynamickejší a zrozumiteľný aj pre divákov, ktorí o tejto vedute nič nevedia a počujú o nej po prvýkrát. Spomínaných 53 minút sme naplnili do veľkej časti príbehom z pozadia. Hovoríme o tom ako, a prečo vznikla veduta, prečo je na danom mieste.
Zároveň sa vo filme pozrieme aj na miesta, ktoré sú zobrazené na historickej vedute a porovnáme si, ako vyzerajú v súčasnosti. Či už je to Vodná veža, ktorá je často spomínaná, ale málokto vie o nej niečo viac, okrem toho, že sa nachádza niekde pod hradom v Bratislave. Pozrieme sa tiež na Bratislavský hrad, ale aj na miesta niekdajších bratislavských mestských brán.
Natáčali ste teda na viacerých miestach, nielen v Taliansku, ale aj na Slovensku?
Áno, počas nakrúcania sme navštívili viacero miest. Začali sme Štátnym archívom vo Florencii, boli sme v Ústrednej národnej knižnici a samozrejme, v Palazzo Vecchio.
Potrebovali sme vo filme ukázať aj prepojenie so Slovenskom. Boli sme v Štátnom archíve v Kremnici, kde nám ukázali dokumenty, ktoré súvisia s korunováciou Maximiliána I., prvého uhorského kráľa korunovaného v Bratislave.
V Kremnici je zachovaný slovný opis toho, čo sa tam dialo, asi jeden z najpodrobnejších, ktoré sa zachovali. Ďalšia línia filmu teda hovorí o tom, odkiaľ veduta zobrala svoj predobraz. V čase jej vzniku totiž ľudia vo Florencii nevedeli, ako presne vyzerá Bratislava.
Na čo sa pri takomto type dokumentu ako režisér sústreďuješ?
Myslím si, že dôležité je sústrediť sa na zrozumiteľnosť. Uvedomovali sme si to aj pri postprodukcii. Môžeme povedať úplne všetko, čo s témou súvisí, ale potom sa v húštine informácií človek stratí. Najdôležitejšie je vypichnúť dôležité body, po ktorých divákov prevedieme, a popri tom im ponúknuť ešte zaujímavé mikropríbehy. Roky a údaje nie sú najdôležitejšie. Dôležitý je život, ktorý sa vtedy odohrával.
Kedy si teda príbeh Bratislavy vo Florencii pozrú aj diváci na Slovensku?
Slovenská predpremiéra filmu Possonia: Bratislava vo Florencii je naplánovaná na 4. júla v Kine Mladosť v Bratislave v rámci podujatia Pamätného dňa Slovákov žijúcich v zahraničí, neskôr počas Bratislavských korunovačných slávností, a potom na festivaloch. Na jeseň film pravdepodobne uvedieme v Slovenskom inštitúte v Ríme.
Ivka, možno ešte na záver, vedia turisti o tejto maľbe, prípadne tamojší sprievodcovia na to našincov upozorňujú?
Na prvé nádvorie Palazza Vecchia sa zatúla každý návštevník Florencie. Ak sú hlavné dvere otvorené, každý je zvedavý, čo sa za nimi ukrýva. Nádvorie je navyše voľne prístupné. Sprievodcovia tu často rozprávajú nešťastný príbeh manželstva Jany Rakúskej a Františka Medici. Mám pocit, že návštevníci sú ohúrení krásou tohto priestoru. Pri Bratislave sa zastavujú tiež.
Mnohí mesto nevedia identifikovať keďže sa nachádza pod názvom Possonia – Posonium, ktorý sa už nepoužíva. Publicita, ktorú Possonii robíme však prispela k tomu, že sa maľba Bratislavy stala akousi povinnou métou slovenského návštevníka vo Florencii. Aj maši slovenskí sprievodcovia Bratislavu ukazujú s veľkou hrdosťou.
A čo samotní Taliani, hovorí im niečo názov Possonia?
Je to individuálne. Záleží od záujmov a rozhľadenosti každého z nás. Taliani Slovensko poznajú, mnohí ho navštívili a ešte stále nás vnímajú ako súčasť Európy. Napokon, Bratislava sa na prvom nádvorí Palazza Vecchio ocitla v spoločnosti iných európskych miest, čo je dôkazom, toho, že do Európy sme patrili a verím, že i naďalej budeme. Politicky i kultúrne.