Dlhé desiatky miliónov rokov čakala dokonale zachovaná fosília cikády na svoj objav, aby konečne prezradila fascinujúce detaily zo svojej dávnej minulosti. Táto cikáda, ktorá zatiaľ nedostala ani svoje slovenské meno, v sebe ukrývala jedinečné svedectvo o svete, ktorý sme my, ľudia, nikdy nezažili.
Cikády – malé, ale extrémne hlučné tvory – som mal možnosť prvýkrát počuť v južnom Libanone, neďaleko vojenského kontrolného bodu, keď som sa pokúšal o tajné prenocovanie. Ich prenikavé zvuky ma potom sprevádzali aj na cestách po Kambodži, Thajsku a dokonca aj na Novom Zélande. Cikády však žijú aj omnoho bližšie, než by ste možno čakali. Nájsť ich môžete dokonca aj v Austrálii či u nás, na Slovensku. Konkrétne cikáda viničná (Tibicina haematodes) je na Slovensku vzácna a patrí medzi ohrozené druhy, pričom občasne sa objavuje aj na území južnej Moravy.
Už len z tohto krátkeho geografického výpočtu je jasné, že cikády patria medzi mimoriadne úspešný hmyz. Ich hlasitosť môže dosahovať neuveriteľných 120 decibelov, čo je pre ľudský sluch takmer na hranici bolesti. Zvukový orgán týchto drobných tvorov dokáže vibrovať až 480-krát za sekundu, čím sa zaraďujú medzi najhlučnejšie organizmy planéty.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Cikáda z Messelu: skamenený poklad evolúcie
História cikád je skutočne úctyhodná. Fosílne nálezy potvrdzujú ich existenciu už v druhohorách, pričom niektoré druhy v minulosti dosahovali rozpätie krídel až úctyhodných 15 centimetrov. Obdobie jury a kriedy bolo pre cikády časom, keď sa vyvíjali rýchlejšie a robustnejšie druhy, schopné uniknúť pred dravými pravtákmi a inými predátormi.
Cikáda, o ktorej dnes rozprávame, niesla meno Eoplatypleura messelensis a kedysi dávno poletovala nad územím dnešného Nemecka. Jej život skončil dramaticky na dne sopečného jazera, kde ju pohltili jemnozrnné sedimenty. Prostredie bez kyslíka dokonale zabránilo rozkladu a uchovalo jej telo v úžasne zachovanom stave. Keď ju vedci v 80. rokoch minulého storočia vykopali spolu s ďalšími fosíliami, ostali ohromení – cikáda bola zachovaná tak detailne, že je možné bez problémov pozorovať aj jemné žilkovanie jej krídel.
„Podľa tvaru hlavy a celkovej stavby tela je táto cikáda mimoriadne podobná svojim súčasným príbuzným. Jej ‚rostrum‘, teda ústny orgán pripomínajúci predĺžený čenich, je neporušené. Bude však potrebný ďalší výskum, aby sme zistili, či aj tento dávny druh používal rostrum na cicanie rastlinnej šťavy zo xylému – drevnej časti rastlín – podobne ako to robí väčšina dnešných cikád,“ vysvetlil uznávaný geológ a kurátor zbierok fosílnych článkonožcov v slávnom Smithsonovom múzeu prírodnej histórie vo Washingtone.
Unikátne svetové dedičstvo Messel
Messelská jama, kde sa fosília cikády našla, je dnes chránená ako svetové dedičstvo UNESCO. Nie je to len obyčajné nálezisko fosílií – ide o najbohatšiu lokalitu na svete, ktorá poskytuje jedinečné informácie o živote v eocéne, teda v období spred približne 57 až 36 miliónov rokov. Lokalita je síce najviac známa vďaka úžasne zachovaným pozostatkom cicavcov, no nález cikády potvrdzuje, že Messel skrýva omnoho širšie spektrum tajomstiev dávnej prírody.
V slávnom nemeckom Senckenberg Forschungsinstitut und Naturmuseum vo Frankfurte nad Mohanom majú dnes v zbierkach viac než 20 000 skamenelín z Messelu. Ak vás fascinuje evolúcia a chcete vidieť jej stopy na vlastné oči, určite si zapíšte návštevu tohto múzea medzi svoje cestovateľské plány. Pokiaľ je pre vás Frankfurt ďaleko, nevadí – múzeum má svoju dostupnú pobočku aj v Drážďanoch.
Cikády a ich tajomstvo svliekania
Ďalšou zaujímavosťou zo života cikád sú ich exúvie – prázdne vyzliekanie, ktoré zanechávajú po dosiahnutí dospelosti. V tropických oblastiach ich nájdete bežne na kmeňoch stromov či na vetvičkách. Takéto vyzliekanie je zároveň fascinujúcim dôkazom premeny, ktorou cikády v priebehu života prechádzajú.
Až teda raz budete niekde na cestách počuť ich prenikavý „rev“, pripomeňte si, že cikády žijú na Zemi omnoho dlhšie než my ľudia. Vlastne majú na svoj intenzívny prejav plné právo – veď počas miliónov rokov evolúcie tu boli dávno pred nami.
Týmto spôsobom sa nám cikády prihovárajú cez dávnoveké fosílie aj súčasný „hluk“ svojich hlasov – ako neustála pripomienka obrovskej rozmanitosti a krásy našej planéty, ktorá tu bola dávno pred nami a pravdepodobne tu zostane aj dlho po nás.
