Stále nás ohromujú a mätú: veľké egyptské pyramídy už po stáročia fascinujú historikov, inžinierov aj bežných milovníkov záhad. Ako sa podarilo starovekým Egypťanom vystavať tieto majestátne stavby s takou presnosťou a technickou dokonalosťou? Na túto otázku sa doteraz neobjavila jednoznačná odpoveď, no vznikajú nové teórie, ktoré môžu úplne zmeniť naše chápanie ich stavby.
Jedna z najnovších a najodvážnejších hypotéz predpokladá, že pri budovaní Džoserovej stupňovitej pyramídy v Sakkare mohli hrať kľúčovú úlohu hydraulické výťahy napojené na vodu z Nílu. Tieto výťahy by údajne dokázali zodvihnúť ťažké kamenné bloky pomocou špeciálneho vzostupného tlaku vody.
Pôvodné predstavy verzus nová teória
Po celé desaťročia sa odborníci zhodovali na tom, že masívne bloky, z ktorých sa pyramídy skladajú, boli presúvané predovšetkým po šikmých rampách a pákových konštrukciách, pričom všetko ešte podopierala svalová sila tisícok robotníkov. Táto tradičná predstava však čelí výzve zo strany výskumu.
Francúzsky paleotechnický inštitút CEA, vedený Xavierom Landreauom, prišiel so závermi, že starí Egypťania mohli do celého stavebného procesu vložiť dôvtipné inžinierske riešenie poháňané vodou. Konkrétne sa skúmal spôsob, akým bola postavená Džoserova stupňovitá pyramída, jedna z najstarších zachovaných kamenných stavieb na svete (postavená približne okolo roku 2680 pred Kristom). Vedci poukazujú na dve šachty, ktoré podľa nich mohli mať funkciu vodných kanálov.
Ako mohol fungovať hydraulický výťah?
Teória nazývaná ako „stavba sopky“ alebo tiež „hydraulická stavebná technológia“ opisuje mechanizmus podobný súčasnému princípu vztlaku. Predstavme si, že vnútri pyramídy existovali šachty prepojené s vodou, ktorá mala pôvod vo vtedajších ročných záplavách Nílu. Voda pritekajúca do týchto šácht by poháňala výťahy – inžinierske konštrukcie, ktoré by sa naplnili kameňmi a následne stúpali nahor vďaka vztlaku podobnému plávaniu lode na vode.
Významným prvkom by bola schopnosť regulovať hladinu vody a pomocou rôznych priedelov či prepúšťacích uzáverov presúvať veľké kvádre stále vyššie. Úsilie, ktoré by takto Egypťania vynaložili, by bolo v porovnaní s bežnou manipuláciou po rampách či lešeniach oveľa menšie.
Voda z Nílu a zberné nádrže
Záplavy Nílu sú neoddeliteľnou súčasťou staroegyptskej kultúry a poľnohospodárskeho cyklu. Každoročné vylievanie sa rieky tak mohlo poskytnúť dostatok vody, ktorú by bolo možné zachytiť a využiť na stavebné účely. Teória predpokladá, že v tesnej blízkosti pyramídy fungovalo prepracované zberné zariadenie.
Spomína sa napríklad priestor Gisr el-Mudir, ktorý mohol slúžiť ako ovládacia nádrž (alebo malá vodná priehrada) na usmernenie vody. Súčasťou tohto systému mohla byť aj úpravovňa, ktorá z vody odstránila časť sedimentov, čím sa znížilo zanášanie hydraulických šácht. Ak by sa takéto inžinierske riešenie ukázalo reálnym, znamenalo by to, že Egypťania dokázali využiť hydrodynamiku vo väčšej miere, než sme si doteraz mysleli.
Mení sa pohľad na stavebné schopnosti starých Egypťanov?
O významnosti tejto teórie svedčí aj fakt, že by mohlo ísť o prvé známe použitie hydrauliky pri manipulácii s ťažkými stavebnými materiálmi v staroveku. A hoci nová hypotéza úplne nepopiera skoršie teórie (napríklad vybudovanie šikmých rámp alebo využívanie drevených saní), otvára dvere k myšlienke, že časť z týchto obrovských kamenných kvádrov sa dvíhala do vyšších úrovní pyramídy výrazne ľahšie práve vďaka sile vody.
Takéto zistenie by ešte viac prehĺbilo náš obdiv voči starovekému Egyptu, ktorý by sa ukázal nielen ako kolíska civilizácie a kultúry, ale aj ako priekopník v inžinierstve a hydrotechnológiách.
Prečo stále čakáme na definitívny dôkaz?
Hoci je táto predstava nesmierne zaujímavá a potenciálne prevratná, nie je zatiaľ definitívne potvrdená – výskum je stále v pomerne rannom štádiu. Ďalšie terénne skúmania a dôkladné analýzy archeologických nálezov by mohli priniesť kľúčové dôkazy o usporiadaní podzemných šácht a kanálov.
Ak by sa však táto hypotéza o hydraulických výťahoch potvrdila, mohlo by to úplne zmeniť naše chápanie toho, ako starí Egypťania pristupovali k stavbe svojich monumentálnych projektov. Tým by sa zároveň otvorila cesta k reinterpretácii mnohých ďalších stavebných záhad starovekého sveta.
Záver:
Potenciálne využitie vody z Nílu na pohon hydraulických výťahov v útrobách Džoserovej stupňovitej pyramídy je teória, ktorá môže prepísať učebnice staroegyptskej architektúry. Jej prípadné potvrdenie by znásobilo náš obdiv k inovatívnym schopnostiam stavebných majstrov starého Egypta. Hoci k úplnému odhaleniu pravdy ešte nevyhnutne potrebujeme viac výskumov a empirických dôkazov, už teraz je jasné, že pohľad na to, ako mohli Egypťania zdvíhať a ukladať obrovské kamenné bloky, nemusí byť taký jednoduchý, ako sme si dlho mysleli.
