Vo svete, samozrejme aj v Česku, sa pre pokus o reformy vo vtedajšej Československej socialistickej republike (ČSSR) udomácnilo pomenovanie Pražská jar. Používajú ho aj niektorí slovenskí historici, avšak výstižnejšie a historicky spravodlivejšie je hovoriť o Československej jari.
Praha bola síce centrom politickej a štátnej moci a kľúčové politické rozhodnutia sa prijímali tam. Obrodný proces, ako sa oficiálne označovalo úsilie o politické zmeny iniciované reformným vedením Komunistickej strany Československa (KSČ), však zachvátil aj Bratislavu a Slovensko.
Dôležité je však aj niečo iné. Zásadné impulzy pre zmenu mocenských pomerov vo vedení vládnucej KSČ prišli z Komunistickej strany Slovenska (KSS) – od Alexandra Dubčeka, ktorý od apríla 1963 stál na jej čele. Práve on z čela KSČ zosadil nenávideného Antonína Novotného, vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky, čím sa otvoril priestor pre zásadné zmeny v politike KSČ a naštartovanie reforiem.
Bol to práve Alexander Dubček, ktorý sa stal iniciátorom a politickým lídrom reformných pohybov. Personifikoval doma i vo svete heslo, pod ktorým sa uskutočňovali – socializmus s ľudskou tvárou. Vďaka tomu sa stal najznámejším Slovákom vo svete. A napokon, reálnym štátoprávnym vyústením reformy vo vzťahoch českého a slovenského národa, ktoré v roku 1918 vytvorili spoločný štát, sa stala federalizácia dovtedy unitárneho Československa.
Zo všetkých týchto dôvodov je Pražská jar názov, ktorý nezachytáva komplexnosť obrodného procesu. Preto je vhodnejšie i spravodlivejšie hovoriť o Československej jari.
Obrodný proces vyrástol zdola, z potrieb vtedajšej slovenskej a československej spoločnosti. Zároveň však mal silný súvis s globálnym dianím. Historik Mark Kurlansky o roku 1968 výstižne napísal, že bol výnimočný. Po celom svete sa šíril spontánny duch rebélie. Všimol si, že hoci ľudia protestovali z rôznych dôvodov, spájala ich rovnaká túžba po revolte, po zmenách, po odstránení odcudzenia v spoločnosti a prejavoval sa hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme.
Rozsah tohto politického pohybu bol taký veľký, že vtedajší prezident Francúzskej republiky Charles de Gaulle neveril v jeho spontánnosť a vyhlásil: „Nie je možné, aby sa toľko hnutí začalo súbežne v toľkých odlišných krajinách bez určitého scenára.“ Je historickým faktom, že neobišiel ani vtedajšiu ČSSR.
Najpravdepodobnejším vysvetlením koincidencie udalostí vo Francúzsku, Západnom Nemecku atď. a ČSSR je to, že spoločný štát Čechov a Slovákov bol ďaleko ekonomicky najrozvinutejšou a najpriemyselnejšou krajinou vtedajšieho sovietskeho bloku.
Obrodný proces, ktorý sa tešil obrovskej podpore obyvateľstva, nebol iba odpoveďou na beštialitu stalinizmu. Bol aj pokusom odpovedať na nové celosvetové civilizačné výzvy v krajine, ktorá bola vo vtedajšom sovietskom bloku hospodársky, kultúrne i civilizačne najvyspelejšia.
Už v roku 1966 vyšla pozoruhodná reflexia problémov modernej doby v knihe Civilizácia na rázcestí, v ktorej sa prejavila naakumulovaná energia veľkej skupiny českej a slovenskej inteligencie orientovanej na reformy. Stala sa jedným z intelektuálnych fundamentov pokusu o reformy v Československu.
Jej autori – poprední československí filozofi, ekonómovia, sociológovia, politológovia, prognostici – si už v roku 1966 uvedomovali, že „v súčasných podmienkach súťaže dvoch sústav je vedecko-technická revolúcia procesom, ktorý sa nutne obracia proti každému, kto nedokáže držať alebo v čas vyrovnať krok… Na tomto poli dnes ide o všetko.“
Bola to československá odpoveď na nástup globálnej ekonomickej a civilizačnej zmeny, ktorú Alvin Toffler nazval „treťou vlnou“. Znamenala opustenie industriálnej spoločnosti a nástup informačnej, v ktorej podstatnou súčasťou bola komputerizácia a elektronizácia, nielen výroby, ale aj služieb a každodenného života.
K tomu treba pridať skutočnosť, že spomedzi štátov vtedajšieho socialistického tábora len Československo malo z predvojnovej prvej republiky autentickú demokratickú skúsenosť. Vyplývala z nej prirodzená inklinácia občanov k slobode a demokracii. To nemohlo neovplyvniť príčiny a priebeh udalostí v roku 1968 – dôraz na uvoľnenie pomerov, slobodu tlače, dôležitosť diskusií, politického, ale aj ekonomického systému.
Ašpirácia občanov ČSSR demokratizovať spoločnosť bola prirodzená, korešpondovala s demokratickými hnutiami vo svete, vyjadrovala túžbu posunúť sa na úroveň demokratickej časti sveta. Išlo aj o pochopenie, že podmienkou nasadnutia na vlnu modernizácie a zastavenia hrozby ekonomického či civilizačného zaostávania a udržania príťažlivosti socialistického spoločenského usporiadania, sú reformy. Vrátane demokratizácie. Zásadné programové inovácie, demokratizačné procesy, ich intenzita a rýchlosť, to všetko dalo obrodnému procesu silný étos.
Reformný proces však mal globálny kontext aj v inom zmysle. Televízia vedená Jiřím Pelikánom umožňovala československým občanom vidieť všetko podstatné, čo sa deje vo svete. Všimli si, že takmer všade na Západe sa protestovalo. Túžba po zmenách sa prejavovala v USA, Brazílii, Mexiku i v západnej Európe.
Rebélie a štrajky, nielen študentov, ale i robotníkov vo Francúzsku, Západnom Nemecku, Taliansku, Veľkej Británii alebo vo Francovom Španielsku spájal odpor proti skostnatenosti, arogancii štátnej moci, neochote robiť reformy a načúvať požiadavkám mladých ľudí.
Ďalším spojivom bol odpor voči vojne vo Vietname. Zaznievali protiamerické heslá. Aj keď boli občania ČSSR pohrúžení do svojich problémov a nádejí, intenzívne vnímali brutálnu vojnu vo Vietname sprevádzanú použitím napalmu a masívnym bombardovaním. To bolo z mravného a politického hľadiska čosi výnimočné. Táto vojna a spôsob jej vedenia, proti ktorému sa po celom svete protestovalo, určite nevyvolávali pocit nespornej príťažlivosti západného sveta.
Okrem toho tu boli ďalšie dejepisné fakty. V USA sa v roku 1968 bojovalo za koniec diskriminácie, segregácie a rasovo motivovaného násilia. Teda za základné občianske práva. Zavraždili tam najprv v apríli Martina Luthera Kinga a potom v júni i Roberta Francisa Kennedyho. A to v roku, ktorý OSN vyhlásila za rok ľudských práv.
Z Československa to vyzeralo tak, že mladého sympatického Boba Kennedyho, ktorý volal po novej Amerike a ohlásil kandidatúru na prezidenta, radšej zavraždili, aby ani náhodou nemohol zvíťaziť, ako sa to podarilo jeho staršiemu bratovi. Takpovediac, v priamom prenose bolo možné vidieť, že štátna moc sa v najsilnejšej krajine sveta správala voči svojim protestujúcim občanom ako agresor. Spojené štáty nevyzerali ako zasľúbená krajina.
To všetko spôsobovalo, že ani západná Európa ani USA nebolí vnímané v ČSSR ako jednoznačný maják nádeje. Hľadala sa alternatíva, nielen k ťaživým pomerom panujúcim v spoločnostiach organizovaných podľa sovietskych predstáv o socialistickej spoločenskej formácii, ale aj k pomerom v revoltách sa zmietajúcimi západnými spoločnosťami. Javilo sa to, ako niečo prirodzené a potrebné.
Odhodlanie občanov ČSSR pokračovať v reforme socializmu, ako alternatíve ku kapitalizmu bolo jednoznačné. Podpora vedeniu vládnucej strany a štátu v tomto úsilí bola obrovská, priam všeľudová.
Empirickým dôkazom je výsledok reprezentatívneho výskumu verejnej mienky, ktorý 30. júna až 10. júla 1968 uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky Československej akadémie vied. Na otázku „Boli by ste za to, aby Československo zanechalo výstavbu socializmu a vstúpilo na cestu kapitalizmu alebo ste za ďalší rozvoj socializmu?“, odpovedali respondenti jednoznačne. Pre cestu kapitalistického rozvoja a vyslovilo iba 5 percent respondentov (v českých krajoch 6 percent, na Slovensku 4 percentá). Pre ďalší rozvoj socializmu sa vyslovilo 86 percent opýtaných (85 percent v českých krajoch, 88 percent na Slovensku). Na otázku nevedelo odpovedať 9 percent opýtaných.
Na otvorenú otázku, pri ktorej neboli ponúknuté alternatívy výberu, „Mohli by ste menovať stranu alebo organizáciu, ktorej program sa najviac blíži vašim názorom?“, sa popri 35 percentách respondentoch, ktorí neodpovedali, 38 percent vyjadrilo, že takou stranou je KSČ, z toho na Slovensku 48 percent a v českých krajoch 34 percent.
Novovzniknuté alternatívne organizácie ako Klub angažovaných nestraníkov a iné politické strany z Národného frontu a z minulosti respondenti zmieňovali len okrajovo. Dokonca súčet hlasov pre programy všetkých týchto organizácií a strán bol štatisticky výrazne nižší ako priazeň pre program KSČ. Žiadna politická alternatíva k programu KSČ sa teda nečrtala. Podpora lídrovi KSČ Alexandrovi Dubčekovi dosahovala 71 percent a prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi 63 percent.
Významným momentom pri posudzovaní širších ašpirácií reforiem známych pod heslom „socializmus s ľudskou tvárou“ je skutočnosť, že v 60. rokoch vyšlo v západnej Európe aj USA viacero vedeckých prác od serióznych autorov, ktoré sa vážne zaoberali témou možnej konverzie dvoch vtedajších spoločenských systémov.
Prichádzali s názormi, že v dôsledku rôznych faktorov, medzi ktorými mali významné miesto spoločné črty modernej industriálnej spoločnosti, spoločné požiadavky na organizáciu výroby bez ohľadu na politiku a ideológiu, analógie medzi systémami vládnej byrokracie, podobnosť trendov vo vývoji rodiny, vzdelávania, narastajúca potreba dlhodobého plánovania, civilizačne zmeny v s plánovaním.
Ďalším dôvodom týchto teórií bola reflexia nespokojnosti s vadami oboch systémov a najmä obavy z dôsledkov studenej vojny. Do popredia sa dostávala humanistická idea potlačenia rizika vojny obmedzením militarizácie. Presadzovala sa aj predstava vytvorenia jednotnej civilizácie, ktorá bude schopná na báze kooperácie riešiť vznikajúce spoločné globálne problémy.
Z týchto potrieb a vývojových tendencií sa vyvodzoval záver, že sa budú postupne stierať ideologické, politické a ekonomické rozdiely medzi kapitalizmom a socializmom, že rozdielne systémy budú konvergovať do akéhosi zmiešaného systému s tendenciou neskôr splynúť.
To v konečnom dôsledku znamená, že v 60. rokoch ešte nevládla všeobecná predstava, že spoločenský systém, ktorý sa založil v Rusku po októbrovej revolúcii v roku 1917, je definitívne nereformovateľný. Naopak, vzhľadom na problémy, ktoré boli evidentné aj na západnej strane vtedajšieho dvojblokového sveta, sa produkovali úvahy, či nejakým spôsobom nespojiť dobovo vnímané výhody alebo prednosti vtedajších dvoch systémov.
Pre mnohých aktérov Československej jari sa porovnávanie sa s vývojom na Západe, ale i tým na Východe, stalo zdrojom presvedčenia, že práve československý obrodný proces je schopný ukázať akúsi tretiu cestu medzi v kríze sa nachádzajúcim západným kapitalizmom a spoločnosťami sovietskeho typu. Tie trpeli zásadnými problémami a napriek všetkým propagandistickým proklamáciám sa tiež ocitli v kríze.
Bez ohľadu na strašnú dezilúziu doma i v zahraničí, ktorú vyvolalo násilné prerušenie pokusu o socializmus s ľudskou tvárou brutálnym zásahom sovietskeho impéria, na čele ktorého stál Leonid Brežnev, reformný proces v stredoeurópskej ČSSR sa stal neodňateľnou súčasťou mozaiky veľkých politických pohybov a strhujúcich udalostí v histórii ľudstva ojedinelom a neopakovateľnom roku 1968. Bol originálnym príspevkom k nim.
Česi a Slováci nikdy predtým, ani potom, neboli predmetom takej globálnej politickej pozornosti a obdivu kvôli pokusu o zásadnú zmenu. A Slováci nikdy predtým, ani potom, nemali politického lídra, ktorý sa stal svetoznámym symbolom zápasu o lepšiu, humánnejšiu spoločnosť, ako bol Alexander Dubček. To samo o sebe má pre národné povedomie a sebavedomie významnú hodnotu.
Preto by sme sa k obrodnému procesu v roku 1968 nemali stavať nihilisticky, ale k ako významnej súčasti našej národnej histórie, ktorá bola prepojená so svetovou.