Albánsky Skadar je mestom, ktoré obdarila príroda krásnou polohou. Z jednej strany sa začínajú brehy Skadarského jazera, zo severu ho obkolesujú hory a južne od mesta sa dvíha impozantná pevnosť.
Očarenie z albánskeho mesta
Nech už človek do albánskeho Skadaru prichádza z juhu či severu, vždy ho mesto zaujme svojou neskutočnou polohou. Počas krásneho a jasného dňa vidno, ako sa vysoko nad mestom dvíhajú skalnaté štíty pohoria Prokletije, ktoré prezývajú albánske Alpy. Kopce, ktoré začínajú nad Skadarom, sa nerozlievajú len tu v Albánsku, ale zasahujú aj do susedného Kosova a Čiernej Hory. Prírodná kulisa tak automaticky nastaví človeka na to, že sa mu tu jednoducho bude páčiť. Návštevník po príchode do mesta, ak je jeho prvým albánskym miestom, zažíva mierny šok. Predsudky, ktoré sa spájajú s týmito končinami sa hneď rozplynú a človek odrazu kráča mestom, ktoré je farebné, živé a ukrýva v sebe niekoľko krásnych pamiatok a príbehov. To, že je človek v typickom albánskom meste, si uvedomí hneď, pretože sa okolo neho na ceste za niekoľko minút mihne zhruba tucet starých Mercedesov. Albánsko preslávili a dnes sa stali takmer jeho ikonami. Hlavná ulica má niekoľko kilometrov a ako sa pomaly odvíja, zhŕňa do seba okrajové štvrte od moderných až po tie najstaršie. Mesto má v sebe veľmi dlhú históriu vďaka ilýrskym kmeňom, ktoré si ho vybrali za svoju vlasť, no neskôr zažiarilo v ére Rimanov, kedy tu pulzovalo obchodné srdce celej oblasti. Dnes má nádych moderného mesta, za aké by sa nemusela hanbiť nejedna európska krajina. Prvé ulice, prvé námestia a tržnice pripomínajú Taliansko. Mnohí o albánskych mestách hovoria, že sú akoby vystrihnuté z Talianska, len zaseknuté v čase niekoľkých desaťročí. Skadar je presne takýmto mestom. Ráno sa na uliciach zaplnia kaviarničky, ľudia raňajkujú vonku, len namiesto croissantu si zahryzujú burek plnený slaným syrom a muži tu pri cigarete presedia dlhé minúty, ak nie hodiny. Čas tu nehrá rolu a nezdá sa, že by sa niekto niekam ponáhľal.
Zaujímavá katedrála
Z hlavnej ulice sa odrazu vynorí vysoká štíhla zvonica ozdobená hodinovým ciferníkom aj krížom. Hoci sa dnes Albánsko považuje za moslimskú krajinu, na týchto miestach sa dlhé stáročia mieša kresťanstvo s islamom a tak niet divu, že mestá zdobia svätostánky oboch monoteistických vier. Skadar sa však považuje za akési centrum albánskych kresťanov, a preto tu vyrástla aj Katedrála svätého Štefana, ku ktorej patrí spomínaná zvonica. Niekoľko mužov sedí v tieni pod stromami a zhovára sa, ale návštevníkom nikto z nich nevenuje pozornosť. Len nedávno prešla rekonštrukciou, a tak jej telo dýcha novotou, hoci už na svojom mieste stojí viac než sto rokov. Dokonca ešte v roku 1851 samotný osmanský sultán Abdülmecid I. prispel na výstavbu katedrály. Miestni ju niekedy prezývajú aj Katedrálou Jána Pavla II., pretože sa tu v roku 1993 zastavil a poctil svojou prítomnosťou ich svätostánok. Interiér je až príliš moderný a okrem prázdnych drevených lavíc tu niet živej duše. Vonku na ulici sa rozvinula niť života a mnohé obchodíky už pootvárali svoje železné rolety či brány. Najfarebnejšie sú predajne ovocia a zeleniny. Obrovské dyne, melóny, zelené i fialové hrozno, broskyne – všetko pri dotyku nádherne rozvoniava a ceny sú tu minimálne o polovicu nižšie než u nás. Iní predávajú vo svojich obchodíkoch ryby z neďalekého Skadarského jazera či Jadranského mora a vedľa dostať šunky, salámy a domáce syry. Najmä na tie sú Albánci hrdí a radi vás nimi pohostia či už na raňajky alebo aspoň na ochutnávku pri nakupovaní. Sem-tam sa na fasáde budovy objaví albánska vlajka, kde sa na červenom pozadí vyníma čierny dvojhlavý orol s rozprestretými krídlami. Podobnú vlajku mali používať už aj v stredoveku a hovorí sa, že aj miestny hrdina Skanderberg ju poznal a orol nad ním držal ochrannú ruku.
S nádychom starého Talianska
Staré mesto Skadar je skutočným Talianskom. Úzke dláždené uličky sa prepletajú navzájom a do ulíc vytŕčajú kovové balkóny s vyvešaným prádlom. Ticho občas pretne prechádzajúci moped či auto. Na začiatku promenády zvanej Sheshi stojí mešita Ebu Beker v tradičnom osmanskom štýle s dvomi štíhlymi minaretmi. Dnu kráča dvojica mužov s čiapočkami na hlavách a o chvíľku miznú za ťažkou bránou. Len neďaleko odtiaľto stojí socha Matky Terezy, ktorú považujú Albánci za jednu zo svojich najslávnejších rodáčok. Nenarodila sa tu, ale v Skopje, no na mnohých albánskych námestiach či uliciach môžeme nájsť jej meno. Nad pešou zónou, po ktorej sa občas preháňajú bicykle, stoja dvojposchodové domy. Prvé poschodie patrí obchodu, reštaurácii alebo baru a vrchné časti sú byty s drevenými okenicami. V bočnej uličke sem-tam stoja vytiahnuté stoličky a takmer vždy na nich niekto sedí. Číta si noviny, vychutnáva kávu alebo len tak sleduje mesto pred sebou. Tu na promenáde dýcha Skadar modernými víziami. Domáci sa premávajú z jednej strany na druhú a je zaujímavé ich sledovať. Niektoré staršie ženy majú na sebe zásteru a vlasy schované do tradičnej šatky, ale väčšina žien a najmä mladých dievčat nosí sukne či džínsy. V nenápadnej bočnej uličke sa objaví aj ortodoxná katedrála, pretože aj pravoslávna menšina tu má svoje zastúpenie. Chrám sa navštíviť nedá, pretože sa skrýva za zamknutou bráničkou. Pešia zóna napokon vyústi do moderného námestia s fontánou, v ktorej sa kúpe pamätník pripomínajúci varhany. Okolo je ruch, pretože kruhový objazd slúži ako improvizovaná stanica odkiaľ odchádzajú autobusy aj furgony, teda mikrobusy do Tirany či iných miest. Množstvo taxikárov pofajčieva v tieni stromov a čakajú, no ešte viac tu je takých čo len jazdia dookola a s vystrčenou hlavou z okienka hľadajú zákazníkov. Oplatí sa niektorého z nich zastaviť, pretože na periférii mesta stojí na pahorku impozantná pevnosť Rozafa.
Starobylá pevnosť s legendou
Shkodërská pevnosť menom Rozafa patrí medzi najhistorickejšie pamiatky severného Albánska. Jej stopy siahajú do storočí pred naším letopočtom a zo starých nápisov vieme, že tu žili starovekí Ilýrovia, ktorých v roku 167 pred Kristom porazili Rimania a stali sa pánmi pevnosti. Pevnosť stojí na vrchole kopca a je ju dokonca vidieť aj z centra samotného mesta. Stačí sa však priblížiť a rozvinie sa do krásy. Leží na sútoku riek Bojana a Drin a len pár kilometrov odtiaľto sa brehy Skadarského jazera zabárajú do brehu. Cesta stúpa nahor na kopec a chvíľku trvá, kým sa človek ocitne pred kamennou bránou. Za vysokými kamennými hradbami sa objaví prázdny priestor vyplnený trávou a neurčitými ruinami. Svoju slávu ma Rozafa už dávno za sebou. Lúkou plnou farebných kvetov sa potuluje staršia žena a zbiera bylinky. Keby dostala scéna čiernobielu farbu, vyzeralo by to ako zo starých kníh. Múry pevnosti sa spájajú s miestnou legendou, ktorá pevnosť preslávila. Podľa nej sa na stavbe pevnosti podieľali traja bratia, ale nedokázali sa vyrovnať s hradbou, ktorá by im nebola padla. Jedného dňa im stará žena poradila, že ich hradba bude pevne stáť len v prípade, že do nej zapracujú ľudskú bytosť. Dlho si bratia lámali hlavu koho by do steny mohli zamurovať, až im skrsol nápad, že koho žena im nasledujúci deň prinesie obed, tú obetujú. Bratia však nemali svojim ženám nič prezradiť a len počkať ktorá z nich sa objaví. Dvaja však svoj sľub porušili, no najmladší svojej žene nič nepovedal, a tak na ďalší deň prišla a bratia ju museli obetovať. Súhlasila s podmienkou, že jej pri zamurovaní nechajú vonku pravý prsník, aby mohla kŕmiť svojho maličkého syna, pravé oko aby na neho dávala pozor, pravú nohu, aby mu vedela rozhojdať kolísku a oko, aby ho mohla pozorovať. Dodnes sa hovorí, že legenda je pravdivá a niektorí dokonca prisahajú, že videli ako z hradných múrov kvapká snehobiele mlieko. Z hradieb, na ktoré sa dá bez problémov vyliezť sa otvorí nádherná panoráma celého mesta. Z výšky je väčšie, než si ho človek predstavuje pri kráčaní ulicami a tu krásne vidno, ako nad mestom rastú hory a ako sa neďaleko rozlieva Skadarské jazero. Najpôsobivejšou ruinou celej pevnosti je Kostol sv. Štefana z 13.storočia. Zub času ho poriadne nahlodal, no stále si zachoval svoj tvar a kamennú vežu. Za múrmi sa skrýva aj múzeum s niekoľkými stredovekými nálezmi, ale krajšia je aj tak atmosféra celého miesta. Pofukujúci vetrík, výhľady na mesto, hory a kus albánskej histórie.
