Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.
Nina a hranice
Estónska Nina pri Čudskom jazere (Peipsi Järv) bola čarovným miestom. Je to malebná dedinka so zopár obyvateľmi, na konci ktorej sme dorazili na cíp s malým kostolom, cintorínom a majákom. Toto spojenie na mieste vytváralo jemne mrazivú až tajomnú atmosféru, a to hlavne v noci, kedy bolo počuť zvláštne zvuky a my sme si rozprávali scénky z hororov. Kala s Maťom si dali nočnú prechádzku po dedine bez mobilov, kde na nich znenazdajky vyskočil pes, začal ich naháňať a oni si cestou naspäť našli „skratku“, ktorou pol hodinu blúdili. Našťastie sa mohli odnavigovať podľa blikajúceho majáku, vedľa ktorého sme kempovali.
Čudské jazero je také obrovské, že ani z jednej strany nie je vidieť na druhý breh. Stále fúkal vietor, v tichu nebolo počuť nič len vlny, cítili sme sa skôr ako pri mori než pri jazere. Len voda bola sladká a červenkastá od rašelinovej pôdy. Po náročnej ceste sme si tak dali zaslúžený dvojdňový oddych, pretože sme čakali na B-tím, ktorý práve po technických komplikáciach vyrazil z Bratislavy.
Voda bola trochu studenšia, ale stále príjemná na kúpanie. Museli sme sa predsa okúpať v jazere, ktoré je hranicou medzi Estónskom a Ruskom. Našli sme aj pozostatky po delostreleckých postaveniach nemeckého Wermachtu z čias Veľkej vlasteneckej vojny, na ktorých sme omylom zaparkovali. Boli to betónové základy a obrovské šróby, o ktoré boli delá prichytené. To nám totiž vysvetlil až jeden z domácich, estónsky Rus Mikail, ktorého zaujal náš Transporter. Utužení dvoma štamprlíkmi domácej sme si celkom príjemne pokecali, čo nás, s chabými základmi ruštiny, upokojilo.
Oddýchnutí sme sa teda v stredu ráno zbalili a namierili na hranice. Cestou sme sa zastavili v miestnom obchodíku, kde nám nehceli predať pivo ukazujúc na hodinky, že vraj doobeda sa nedá. Hranice v Narve fungovali trochu inak, najskôr sme sa odstavili na čakacie parkovisko, kde sme 2 hodiny čakali na radu a na veľkej tabuli sledovali, či na nej nevyskočí naša ŠPZ-tka. Z dlhej chvíle sme hrali karty a zohrievali vodu na čaj v rýchlovarnej konvici na autozástrčku (ktorá inak zohrieva vodu asi 20 minút).
Keď sme prišli na rad, auto nenaštartovalo. Vybila sa baterka. Takže sme museli v rýchlosti vyhádzať kufor (motor je vzadu) a vymeniť ju za náhradnú, pričom nás všetci naokolo sledovali a buď sa smiali alebo zazerali. Inak priechod prebehol bez problémov. Na samotnej hranici sme v rade čakali asi ešte dve hodiny. Na naše prekvapenie nám absolútne nič neprehľadávali a to máme všetko zbalené v plastových boxoch a debniach. Iba baterkou posvietili do kufra, otvorili všetky dvere a odišli. Žiadny bordel, žiadne psy, nič. Tak sme teda, myslíme si, správnym krokom vošli do Ruskej federácie a začali tak ďalšiu fázu cesty na sever.
