Keď sa posledné večerné lúče slnka oprú do kamennej citadely a hlboko pod ňou odrazia od vodnej hladiny, je pohľad na údolie rieky Tigris najúchvatnejší. Život tu plynie rovnako jednoducho už približne dvanásťtisíc rokov. Toto všetko onedlho pochovajú vody novej priehrady Ilisu.
Mestečko Hasankeyf v juhovýchodnom Turecku leží na miestach, ktoré si za svoj domov kedysi vybrali najstaršie civilizácie. Bolo súčasťou úrodného medziriečia, územia medzi riekami Eufrat a Tigris, ktoré nazývame Mezopotámia.
Starovekí Rimania si tu vybudovali pevnosť Cephe, ako súčasť Byzantskej ríše bolo mesto, ktoré sa vtedy volalo Kiphas, dokonca samostatnou diecézou. Arabi ho dobyli v roku 640 a premenovali na Hisn Kayf.
Most na Hodvábnej ceste
Najväčšiu slávu a rozkvet zaznamenal Hasankeyf v 12. storočí, keď sa stal jednou zo zastávok Hodvábnej cesty. V tých dobách tu postavili údajne najväčší most v stredoveku, Eski Köprüsü, v preklade Starý most. Meral štyridsať metrov a jeho mohutné kamenné piliere trčia z vôd Tigrisu dodnes.
Dynastia Artukov si tu vtedy vybudovala aj rozľahlé kamenné paláce. Ich pozostatky sa týčia na skale približne sto metrov nad riekou Tigris. Unikátne pamiatky všetkých civilizácií, ktoré sa na tomto mieste vystriedali, ležia pred návštevníkom ako v obrovskom múzeu.
Na rozdiel od vládnucich rodín, obyčajní ľudia tu žili v jaskyniach. V lete v nich bolo príjemne chladno, v zime zas udržiavali teplo. Niektoré boli poschodové a ich obyvatelia si dovnútra dokonca jednoduchým systémom privádzali tečúcu vodu.
Aj tieto jaskyne si návštevníci Hasankeyfu môžu prezrieť. Prevŕtali skalu ako diery holandský syr. Starší obyvatelia Hasankeyfu si ešte pamätajú časy, keď v nich bývali. Do domov dolu v dedine sa na príkaz vlády sťahovali až v 70. rokoch minulého storočia.
V reči vtákov
Paradoxne, správy o zaplavení Hasankeyfu trochu pomohli turistickému ruchu. Aj cez najväčšie letné horúčavy prichádzali zástupy turistov. Chceli vidieť Hasankeyf ešte kým existuje. Prešli sa po ruinách pevnosti, občerstvili v niektorej kaviarni, v pohodlnej reštaurácii rovno na rieke Tigris si dali kebab a unavené nohy si pritom máčali vo vode. Potom nakúpili nejaké suveníry a šup naspäť do klimatizovaného autobusu a príjemného hotela v neďalekom meste Batman, Mardin alebo Midyat.
Turistom sa väčšinou nalepili na päty deti, ktoré sa hrdo označovali ako sprievodcovia. „Vieme vám o histórii porozprávať po turecky, kurdsky, arabsky, anglicky a v kuštili, reči vtákov,“ ponúkali svoje služby.
Návštevy citadely boli však dôležité aj pre miestnych. Keďže ich predkovia tam hore v jaskyniach a kamenných domčekoch žili celé storočia a sú tam aj na cintorínoch pochovaní, ľudia chcú navštíviť ich hroby a pospomínať na minulosť.
Nič z tohto však už nie je možné. Už niekoľko mesiacov je citadela na príkaz úradov uzavretá. Vraj kvôli bezpečnosti. Zrúcaniny sú vraj v tak dezolátnom stave, že by ľahko mohlo dôjsť k nešťastiu. A turistov už v Hasankeyfe niet.
Čakáme, čakáme, čakáme
Rovnakú pesničku ľudia v Hasankeyfe počúvajú už šesťdesiat rokov. O stavbe priehrady Ilisu sa rozhodlo ešte v roku 1955. Turecká vláda naplánovala dvadsaťdva priehrad v chudobnom a problémovom regióne juhovýchodného Turecka, ktorý obývajú prevažne Kurdi.
V 70. rokoch nadobudol projekt nazývaný GAP (Gündeydoğu Anadolu Projesi) jasné kontúry: priehrady vyrobia veľké množstvo elektrickej energie, voda sa využije na zavlažovanie suchých lokalít, do tureckého Kurdistanu pritiahneme priemysel a ešte tu budeme aj vo veľkom chovať ryby.
Vláda začala stavať. Prirodzené toky riek presmerovali do betónových korýt. Pod vodou postupne zmizlo historické mesto a významná archeologická lokalita Halfeti, najstaršia preukázateľne osídlená dedina Hallan Cemi, historické mesto Samsat, bohaté archeologické nálezisko Zeugma s antickými mozaikami, sochami a ďalšími umeleckými predmetmi. Na rade je Hasankeyf. Staroveké mesto, ktorého význam človek pochopí až keď sa zhora, z ruín citadely, pozrie dole na rieku Tigris.
„Ľudia sú už z priehrady unavení,“ hovorí Muhyettin Talayhan. „Toľko rokov sa o nej rozpráva. A stále nič. Čakáme, čakáme, čakáme. Nikto nevie, či priehrada napokon bude a kam v tom prípade pôjdeme. Pred dvadsiatimi rokmi tu bývalo desaťtisíc ľudí. Zostalo ich dvetisícpäťsto. Ostatní sa odsťahovali do miest.“
Už ich nebavila tá neistota. A nezohnali žiadnu prácu. Je tu stavebná uzávera, nesmie sa postaviť nič nové. Ani investori sa nehrnú. Kto by vložil peniaze na miesto, ktoré onedlho zmizne pod vodou?
Rozrytá zem
Muhyettin predával päť rokov v letovisku Antalya suveníry. Potom sa vrátil z toho rušného sveta späť domov a pre zmenu predával suveníry na hlavnej ulici v Hasankeyfe. Zároveň prevádzkuje informačnú kanceláriu veľkej tureckej ochranárskej organizácie Doga Dernegi. Rozdáva brožúrky, turistom vysvetľuje, čo sa má v Hasankeyfe stať a ako to uškodí ľuďom aj prírode.
Práve Doga Dernegi upozorňuje na to, že napriek právoplatnosti súdneho rozhodnutia o pozastavení stavby priehrady Ilisu, pretože je v rozpore s tureckými zákonmi o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, sa stavia ďalej. Robotníci budujú nové cesty, infraštruktúru priehrady, ťažké mechanizmy rozrývajú zelené lúky a úpätia kopcov okolo Hasankeyfu.
Ľudia v Hasankeyfe sú veľmi priateľskí. Neprešla som sa hlavnou ulicou bez niekoľkých pozvaní na čaj. Štamgasti vysedávajú v čajovniach pri presladenom nápoji dlhé hodiny. Hrajú karty, backgammon, debatujú alebo len tak sedia, pozerajú na svet a v prstoch otáčajú modlitebné korále. Samozrejme, takéto kratochvíle sa týkajú len mužov. Ženy sa stretávajú doma alebo sa spolu prechádzajú pri rieke.
Aj Muhyettin vypije za deň celý rad malých sklenených pohárov čaju. V kancelárii, u kamaráta, v bratrancovej čajovni, v bratovej reštaurácii, potom vo svojej obľúbenej kaviarni, na návšteve u príbuzných… Hoci sú dni Hasankeyfu pravdepodobne zrátané, nikto nemá dôvod ponáhľať sa.
„Život má plynúť takto pomaly. Iba tak máš možnosť porozumieť mu,“ povie pri čaji a cigarete. „V Antalyi bolo všetko príliš rýchle. Veľa naháňania, veľa stresu.“ O chvíľu však priznáva, že v Hasankeyfe je nuda. „Nemáme tu ani kino, ani posilňovňu. Nič sa nesmie stavať, nič sa tu nedeje. Ideme na čaj. A to je jediná zábava.“
Život sa tu kvôli priehrade zastavil. Kto cez leto nezarobí dosť peňazí na turistoch, ten nemá v zime z čoho žiť.
Tisíce presídlených
Aké je to, byť starostom v meste odsúdenom na smrť? Vahap Kusen zastáva tento post už trinásť rokov. „Práce na priehrade začali v roku 2004 a potichu pokračujú ďalej. To je pre nás veľmi nebezpečné.“
Ukazuje na miesto na úpätí kopcov na druhej strane údolia, kde stavajú Nový Hasankeyf. „Nikto sa nechce sťahovať. Ľudia netúžia po nových domoch. Hovoril som s ľuďmi z iných dedín, ktorých vysťahovali kvôli ďalším priehradám. Povedali mi, že sú na nových miestach nešťastní.“
Vahap Kusen tvrdí, že obyvatelia Hasankeyfu nie sú proti priehrade. Keby bola menšia a nezatopila dedinu a jej unikátne archeologické pamiatky. „Želal by som si, aby sa táto patová situácia skončila. Hasankeyf nemá nič. Nesmie sa tu stavať, nič rozvíjať. Iba čakáme.“
Ilisu nepochová iba unikátny Hasankeyf. Zaplaví plochu 313 kilometrov štvorcových a dvesto dedín a usadlostí. Presídlia kvôli nej až 78 000 ľudí. Okrem nich ovplyvní aj približne dvadsaťtisíc kočovných pastierov dobytka, ktorí po juhovýchodnej Anatólii migrujú.
„A to všetko kvôli elektrine?!“ kladie rečnícku otázku Ipek Tasli, mladá aktivistka z iniciatívy za zachovanie Hasankeyfu Hasankeyf Girisimi.
Byt ako väzenie
Ipek žije v priemyselnom meste Batman necelých tridsať kilometrov od Hasankeyfu. Proti priehrade Ilisu bojuje z celej sily. „V regióne sa postavilo už sedemnásť z dvadsiatich dvoch priehrad. Vidíme, že ľuďom sa nežije lepšie. Naopak, stali sa chudobnejšími, prišli o pôdu, museli migrovať. Jediný, kto z toho profitoval, boli veľké spoločnosti.“
Ipek hovorí o ťažkých depresiách, ktorými trpia hlavne vysídlené ženy. „Život na vidieku bol úplne iný. Ľudia pracovali, starali sa o dobytok, vytvárali hodnoty. Byt v meste sa pre ženy stáva väzením. Nemajú čo robiť, a po čo by šli von?“
Aktivisti sa zhodujú, že ľudia nie sú dostatočne informovaní o tom, čo s nimi bude. Jednoduchí roľníci často nerozumejú. Tešia sa, keď za nimi príde úradník a povie im, že dostanú peniaze za dom. Neuvedomujú si dôsledky. Ipek s kolegami navštevuje dediny a vysvetľuje, ako priehrada zmení životy ľudí. „Polícia nás pri tom neustále kontroluje. Raz ma cestou zadržali, celú noc som musela stráviť na policajnej stanici a potom ísť na súd.“
Hoci je osud Hasankeyfu pravdepodobne už spečatený, Ipek s ostatnými aktivistami si nepripúšťajú, že by Ilisu predsa len postavili. Stále veria, že sa situácia vyrieši. Keď však chcú hovoriť s úradmi alebo s vládou, nikto ich nepočúva.
