Britská heavymetalová ikona Iron Maiden predviedla v nedeľu 1.júna v TIPOS Aréne jeden z najvýraznejších koncertov tohto roka. V rámci svetového turné Run For Your Lives oslávili 50 rokov svojej kariéry, pričom fanúšikom naservírovali mix nesmrteľných hitov, adrenalínu a veľkolepej šou, na ktorú budú spomínať ešte dlho.
Metalová púť sa začala už pred bránami arény
Už dlho pred začiatkom koncertu to pred Zimným štadiónom Ondreja Nepelu pulzovalo ako na festivale. Fanúšikovia prichádzali v tričkách s logom Iron Maiden, so zástavami, transparentmi a očividným nadšením.
V dave vynikali aj logá ďalších nesmrteľných mien, ako AC/DC, Judas Priest, Metallica či Guns N’ Roses. Táto žánrová paleta potlačí na hrudi pripomínala, že metal nie je len hudba, ale trvalá identita, ktorá prežíva v srdciach všetkých generácií. Stačil jediný pohľad a bolo jasné: dnes večer sa stretla rodina.
Medzi návštevníkmi sa miešali pamätníci koncertov z 90. rokov s mladšími fanúšikmi, ktorí hlas Brucea Dickinsona poznajú možno len z vinylov, YouTubu či Spotify.
Ako predkapela sa predstavili americkí Halestorm – a už po prvých tónoch bolo jasné, že sem neprišli len „zahrať si pred Ironmi“. Lzzy Hale, energická frontwoman s gitarou v ruke a hlasom, ktorý by prehlušil aj burácajúci dav, okamžite ukázala, že vie ovládnuť pódium bez najmenšieho zaváhania.
Kapela spustila moderný hard rock v plnej sile – ostré riffy, úderné refrény a iskru, ktorá preskočila až do posledného radu. Hoci sa väčšina tešila najmä na Iron Maiden, Halestorm si svojou energiou a nasadením vydobyli rešpekt – a určite sa v pamäti neocitli len ako „tí pred nimi“.
Kult, ktorý nestarne
Keď sa arénou rozozvučala skladba Doctor Doctor, napätie v publiku by sa dalo krájať. Netrvalo dlho a Iron Maiden spustili inštrumentálne intro The Ides of March, po ktorom nasledovala lavína klasík – od Murders in the Rue Morgue cez Wrathchild až po The Number of the Beast.
Bruce Dickinson bol vo forme, akú by mu mohli závidieť aj o polovicu mladší speváci. Jeho hlas znel silno a presne, pohyboval sa po pódiu s neutíchajúcou energiou a neustále udržiaval kontakt s publikom – raz vtipnou poznámkou, inokedy gestom či výkrikom, ktorý spustil masové ovácie.
Nechýbali ani ikonické kostýmy, meče či mávanie vlajkou pri The Trooper – všetko, čo k Dickinsonovej pódiovej osobnosti neodmysliteľne patrí. A samozrejme, objavil sa aj Eddie – maskot kapely a súčasť jej vizuálneho DNA. Počas večera menil podoby a zakaždým, keď sa zjavil na pódiu, vyvolal medzi fanúšikmi nadšený rozruch.
Len tie najlpšie z najlepších
Setlist bol poctivým výberom toho najlepšieho, čo Iron Maiden svetu dali počas svojich prvých deviatich štúdiových albumov – a teda aj obdobia, ktoré z nich urobilo nesmrteľnú legendu. Každá skladba znela ako úder do pamäti fanúšikov – precízne, silno a s obrovským nábojom. Už pri Powerslave sa hala rozozvučala v zborovom speve, Run to the Hills rozprúdila vlnu nadšenia a pri The Trooper zahučala celá aréna, keď Bruce Dickinson vyrazil na pódium s ikonickou britskou vlajkou v ruke.
Obrovské ovácie si vyslúžila aj Hallowed Be Thy Name – skladba, ktorá nezostarla ani o deň a stále dokáže pohltiť atmosférou, gradáciou aj emocionálnou silou.
Skutočným hudobným vrcholom večera bola však viac než 13 minút trvajúca epická jazda Rime of the Ancient Mariner. V tej chvíli sa čas akoby zastavil – svetlá sa ztlmili, atmosféra zhustla a publikum sa nechalo unášať na mrazivom príbehu stroskotaného námorníka. Monumentálny kus, ktorý dokazuje, že metal dokáže byť rovnako výpravný a podmanivý ako filmové plátno či symfonický orchester.
Iron Maiden však neponúkli len hudobný zážitok. Každá skladba mala svoju vlastnú vizuálnu identitu. Plamene šľahali nad pódiom, kulisy sa menili ako scény v divadle, obrie projekcie dotvárali príbehy skladieb a svetelný dizajn precízne podčiarkoval náladu každej pasáže – od pochmúrnych momentov až po explózie radosti.
Až do konca „na plný plyn“
V závere koncertu sa aréna rozžiarila známym introm Churchill’s Speech, po ktorom nasledovala energická Aces High. Avšak fanúšikovské maximum prišlo pri Fear of the Dark. Spev refrénov si prakticky prevzalo publikum, ktoré skladbu prijalo ako hymnu večera. Na úplný záver zaznela Wasted Years, ktorá koncert symbolicky uzavrela.
