Ľudia na uliciach bez strechy nad hlavou sú pre Japonsko stále šokom a hanbou, o ktorej väčšinou odmietajú čo i len hovoriť. Aj v najbohatšej krajine sveta zomierajú ľudia od hladu a zimy. Stáva sa i to, že bezdomovca umlátia na smrť opití výrastkovia…
Tokijský záliv sa postupne zmenšuje. Vysúšaním a navážaním zeme vznikajú nové pozemky pre výstavbu. Domy a mrakodrapy rastú pre nás závratnou rýchlosťou. Pod vysokými budovami je okrem mrzutých pracujúcich na preplnených uliciach aj čoraz viac ľudí bez strechy nad hlavou.
Posteľ v škatuli
Nechceným produktom rozvoja sú bezdomovci. Po desaťročia sa v Japonsku rátalo s celoživotnou zamestnanosťou. Krajina po začiatku ekonomickej krízy však nebola na ľudí bez strechy nad hlavou pripravená. Pýšila sa síce skvelým sociálnym systémom a istotou, že rodiny sa väčšinou starajú o slabších a starších, stúpajúca nezamestnanosť však spôsobila svoje. Prepracovaný systém s nezamestnanosťou nerátal. Je to typický nedostatok Japonska: Ak chcete od niekoho, aby urobil čosi mimo predpísaných úloh, hoci len maličkosť, neurobí to alebo s tým bude mať neriešiteľný problém.
Úradníci majú ťažkú hlavu z toho, či sa o bezdomovcov má postarať štát alebo súkromný sektor? Tí zatiaľ zapĺňajú parky a nábrežia riek. Ich výsadou je, že nekradnú a sú väčšinou čistotní. Je úplne normálne, že si chlapík v parku pred spaním pozametá okolo svojho kartónového príbytku, uloží si pred neho topánky a až potom za sebou zavrie vrchnák škatule.
Okrem toho, každý japonský bezdomovec má nejaký majetok. Prikrýva ho väčšinou modrým igelitom. Okrem podušky, deky, variča, plynovej bomby, šatstva a ďalších základných vecí vlastnia napríklad aj bicykle alebo pracovné nástroje. Všetko si nechávajú uložené a poctivo previazané len tak pod holým nebom. Na modrých igelitoch sa často skvie metla…
Ľudia z parkov sa kúpu vo verejných kúpeľoch a využívajú hustú sieť bezplatných toaliet po celom meste. V parkoch tečie pitná voda na viacerých miestach. Tunajší život však komplikuje zima. Počas veľkého prania sú stromy v parkoch ovešané sušiacimi sa vecami. Zaujímavý bol napríklad krík – ponožkovník.
Starší bez šance
Japončina nemá nadávky, je to večne sa ospravedlňujúca kultúra. Dostať sa bezdomovcom pod kožu preto nebolo jednoduché. Keby mi začali nadávať, mali by sme aspoň nejaký kontakt, ktorý by sa dal rozvíjať… Namiesto toho sa mi hlboko klaňali s prekríženými rukami pred tvárou a ďakovali mi, že ich budem rešpektovať a dám im pokoj. Tvrdý argument, proti ktorému sa nedalo namietať.
Takmer štvrtina ľudí na ulici si nemohla dovoliť platiť nájomné. Ďalšia štvrtina musela opustiť firmy, ktoré im poskytovali ubytovanie vo vlastných bytových komplexoch. Takmer všetci stratili prácu.
Niektorých ľudí som videl pracovať priamo v parku. Starší pán, ktorý vyrába lepené košíky z drevených hranolčekov mi najprv hrdo povedal, že poskytuje rozhovory iba pre japonské televízie, potom sa však rozhovoril. „Večer príde muž, ktorý moje výrobky kupuje. Ja si už normálnu prácu nenájdem. Kto by chcel takého starého? Nemám šancu dostať sa z ulice.“
Neviditeľná bieda
Japonskí bezdomovci majú aj najvyššiu zamestnanosť spomedzi všetkých bezdomovcov sveta. Odhodlane tvrdia, že sú ochotní prijať akúkoľvek prácu, len aby sa dostali z najhoršieho a aby mali zasa zamestnanie.
Veľa z nich ráno odchádza od svojej kopy na desaťhodinovú šichtu. V práci ani nevedia, že ich kolega býva medzi stromami, na chodníku alebo pri stanici. Japonci totiž bezdomovcami pohŕdajú a chovajú sa k nim aj nepriateľsky.
V krajine vychádzajúceho slnka je zvykom, že si chorí ľudia ohľaduplne nasádzajú rúšky, aby spoluobčanov a spolupracovníkov ušetrili od bacilov a vírusov. Sú voči okoliu zhovievaví. Ľudia, ktorí im ležia uzimení pod nohami však akoby pre nich neexistovali alebo boli neviditeľní.
