Nebojíš sa rádioaktivity? Nebojíš sa zemetrasenia? To boli najčastejšie otázky od známych pred cestou do Japonska. Keďže som si na obe dokázala odpovedať „nie“ a po vlaňajšej katastrofe boli lacné letenky aj ubytovanie, povedala som si „teraz alebo nikdy“. Najväčšou výzvou bolo zorientovať sa na vlakovej stanici. V Tokiu je totiž najfrekventovanejšia stanica na svete, ktorou sa denne premelie neuveriteľných 3,6 milióna ľudí. Pri tých davoch rútiacich sa Japoncov je dosť ťažké zastať a koncentrovať sa. Všetci vyzerajú rovnako – slušne oblečení, chlapi v čiernych oblekoch, čiernych lakovkách a s kufríkom v ruke, pripadám si ako v Matrixe. Všade sú samé šípky, viac ako 200 rôznych exitov, tabule s informácie o odchodoch vlakov do všetkých kútov krajiny a tiež zastávky metra. Na lístkoch na vlak je všetko napísané len v japonských klikihákoch, takže neviete s istotou povedať, či vám vôbec predali lístok na správny vlak. Japonci sú vždy ochotní cudzincom poradiť, mnohokrát je však problémom jazyková bariéra, pretože po anglicky veľmi nevedia.
V Japonsku sa môže našinec ľahko cítiť ako na inej planéte. Iní sú tu ľudia, iné je jedlo, reč, spôsoby, zvyklosti, hodnoty aj celý životný štýl. Práve pre svoju inakosť je ale Japonsko nesmierne zaujímavou krajinou na spoznávanie.
Nebojíš sa rádioaktivity? Nebojíš sa zemetrasenia? To boli najčastejšie otázky od známych pred cestou do Japonska. Keďže som si na obe dokázala odpovedať „nie“ a po vlaňajšej katastrofe boli lacné letenky aj ubytovanie, povedala som si „teraz alebo nikdy“. Najväčšou výzvou bolo zorientovať sa na vlakovej stanici. V Tokiu je totiž najfrekventovanejšia stanica na svete, ktorou sa denne premelie neuveriteľných 3,6 milióna ľudí. Pri tých davoch rútiacich sa Japoncov je dosť ťažké zastať a koncentrovať sa. Všetci vyzerajú rovnako – slušne oblečení, chlapi v čiernych oblekoch, čiernych lakovkách a s kufríkom v ruke, pripadám si ako v Matrixe. Všade sú samé šípky, viac ako 200 rôznych exitov, tabule s informácie o odchodoch vlakov do všetkých kútov krajiny a tiež zastávky metra. Na lístkoch na vlak je všetko napísané len v japonských klikihákoch, takže neviete s istotou povedať, či vám vôbec predali lístok na správny vlak. Japonci sú vždy ochotní cudzincom poradiť, mnohokrát je však problémom jazyková bariéra, pretože po anglicky veľmi nevedia.
Tokio – najväčšie mesto sveta
Tokio je s počtom obyvateľov 36,6 miliónov najväčším mestom na svete. Je to moderná metropola, v ktorej starých pamiatok veľa nenájdete. Pre Tokio sú typické mrakodrapy, obchodné domy, obrovské svietiace neónové reklamy a množstvo ľudí v uliciach, ktorí sa ako také mravce neustále niekam náhlia. Na veľkomesto je v Tokiu prekvapivo čisto, koniec koncov ako v celom Japonsku. Ešte prekvapujúcejšie je, že tu na uliciach takmer nenájdete smetné koše. V krajine vychádzajúceho slnka je totiž zvykom nosiť všetok odpad so sebou a potom ho vyhodiť doma. Okrem toho je tu zakázané fajčiť na verejnosti. Fajčiť si môže každý doma alebo v špeciálnych „fajčiarňach“. V hoteloch platí, že kto si chce zapáliť, neurobí to vonku, ale vnútri v hotelovej izbe (majú tu však aj nefajčiarske izby). Princípom je neobťažovať ostatných ľudí. Podľa toho sa Japonci riadia aj v iných sférach života – v hromadných dopravných prostriedkoch napríklad treba mať vypnutý mobil a nerozprávať sa príliš hlučne, aby to nerušilo ostatných.
Šialenstvo zvané tokijské metro
V metre veľa ľudí podriemkáva. Japonci sú v práci od rána do večera, takže nečudo, že sú unavení. Špička v tokijskom metre býva až na večer. Zažiť ju stojí za to. Nahrnie sa sem toľko ľudí, že zamestnanec metra v bielych rukavičkách musí tlačiť ľudí do vozňa, aby sa dali vôbec zavrieť dvere. Nezvykom pre nás, cudzincov, je nosenie rúška na ústach à la Michael Jackson. Japonci si ho dávajú jednak preto, že v takom ľudnatom meste je veľká šanca od niekoho ochorieť a byť PN si ako správni workoholici nemôžu dovoliť. Druhým aspektom je, že keď sú sami chorí, z ohľaduplnosti si dajú rúško, aby nenakazili ostatných.
Morálka, etika a česť sú v Japonsku všetkým. Keď niekto vo svojom pracovnom alebo osobnom živote zlyhá, radšej spácha samovraždu ako by mal žiť s pocitom zlyhania. Miera samovrážd je tu najvyššia na svete, ročne si zoberie život v priemere až 30 000 ľudí. V Japonsku sa nepatrí ani vyčerpať si celú dovolenku, nikto predsa nechce vyzerať nebodaj ako lenivec. (Čo by na to asi povedali južanské národy?) Vyčerpajú si napríklad týždeň dovolenky, za ktorý ale stihnú pobehať celú Európu. Fenomén „japonskí turisti“ pozná celý svet.
Postavia sa pred nejakú pamiatku, nasadia široký úsmev, zdvihnú ruku s dvomi prstami do znaku V ako „victory“ (víťazstvo), cvak-cvak-cvak a už sa aj ženú ďalej. Mimochodom, oni sa s tým „véčkom“ fotia naozaj stále. Chcela by som vidieť rodinný fotoalbum nejakého Japonca. Všetky fotky od narodenia v tej istej póze, to môže byť zaujímavé…
Mrakodrapy, elektronika aj ryby
Výborný výhľad na celé mesto je buď z budovy mestského úradu v štvrti Šindžuku, alebo z Tokijskej veže, ktorá vyzerá ako Eifelovka, ale je od nej vyššia. Tokio zhora vyzerá ako jedna obrovská sivá džungľa plná mrakodrapov. Zelenými pľúcami mesta je park Ueno, čo je niečo ako Central Park v New Yorku. Pulzujúcim srdcom Tokia je mestská časť Ginza s množstvom obchodných domov, kde predávajú luxusné značky. Japonci práve chudobní nie sú, avšak pýšiť sa bohatstvom tu neletí. Ich filozofiou je skôr splynúť s davom a nevyvyšovať sa nad ostatných. Obľúbeným japonským porekadlom je „klinec, ktorý vyčnieva, bude zatlčený.“
K miestam, ktoré sa oplatí navštíviť v Tokiu, patrí rybí trh Cukidži. Je to najväčší rybí trh na svete a dajú sa tu vidieť také druhy rýb a morských príšer, o akých ste ani len netušili, že vôbec existujú. Ak už ste v Tokiu, nevynechajte ani cisársky palác a najväčší budhistický chrám v meste Sensódži. Milovníci elektroniky sa budú cítiť ako v raji v štvrti Akihabara, kde predávajú tie najmodernejšie mobily, počítače, fotoaparáty či hracie konzoly, aké dokážu vyrobiť len Japonci.
Zábava na japonský spôsob – karaoke a pačinko
