Severoafrické Maroko v sebe ukrýva štyri kráľovské mestá. Fez patrí k najstarobylejším, Marakéš k najznámejším, Meknés k najkonzervatívnejším, no Rabat je skutočnou, dosiaľ nie veľmi známou marockou perlou plnou zaujímavostí.
Stretnutie s kráľom
Marocký Rabat je dnes modernou metropolou, kde sa na mnohých miestach prelínajú starobylé pamiatky s bazármi a na strane druhej pláže s kaviarničkami a reštauráciami. Nie nadarmo sa hovorí, že Rabat je v Maroku azda najlepším miestom pre život. Je tu jednoducho všetko, čo by človek mohol potrebovať.
Podobne ako mnohé iné marocké mestá, aj Rabat je mozaikou poskladanou z niekoľkých svetov, ktoré navonok spoločne nesúvisia, no jeden bez druhého by nechceli existovať. Medzi miesta, kam by mal každý v Rabate zavítať, patrí nevysoký pahorok ozdobený monumentálnou hranatou vežou. Vstup do areálu strážia kráľovskí jazdci na koňoch. Mladí muži sa tvária vážne. Oblečení v červenej slávnostnej uniforme, cez seba prehodený biely plášť a v ruke kopija so štandardou, pripomínajú starých marockých bojovníkov, ktorí sa kedysi preháňali krajinou od Vysokého Atlasu až po Saharu. Za pomyselnou bránou sa rozleje príjemné nádvorie. Kráča ním len niekoľko ľudí, určite menej, než by si toto dôležité a významné miesto zaslúžilo. Jeho ozdobou je prepracované kráľovské mauzóleum, kde spočívajú telá bývalých marockých kráľov. Hovorí sa, že stavba z bieleho mramoru ozdobená tradičnou zelenou zašpicatenou strechou patrí k najkrajším dielam alavitskej dynastie v 20.storočí. Dnu vedie séria schodov a ťažkú, orientálnu bránu stráži dvojica mužov. Výzdoba mauzólea vyrazí návštevníkovi dych. Zvonku je hrobka krásna, ale tu vo vnútri vynikne skutočný poklad a majstrovstvo marockých remeselníkov. Steny sú potiahnuté mozaikami, detailmi, zlaté brány s precízne ukovanými kľučkami lemujú obkladačky vypálené vo Feze, keramické kvety, hviezdy a už tu hádam chýbajú len drahokamy, aké sú vtlačené do tela Tádž Mahálu. Mauzóleum svieti novotou, hoci pôsobí tak, ako by ho postavili pred stáročiami. Dokončili ho len v roku 1971, desať rokov po smrti kráľa Mohameda V. a okrem neho tu spočívajú aj telá jeho synov, princa Abdulláha a kráľa Hasana II., otca súčasného panovníka. Tri mramorové hrobky položili na vyleštenú zem a všade naokolo stoja zapichnuté marocké vlajky. Mauzóleum ovládlo pietne ticho a len v rohu miestností sedí muž ponorený v bielom kaftane a číta z posvätného Koránu. Verše sa vznášajú priestorom a moment mágie celého miesta je dokonalý.
Pod najvyšším minaretom
Protiľahlá časť nádvoria patrí monumentálnej kamennej veži, ktorú všetci domáci poznajú pod menom Hassan. Keď ju nechal na úplnom konci 12.storočia postaviť víťazný sultán Jakúb al-Mansúr, mal sen, aby bola najväčším minaretom celého vtedajšieho sveta. Jeho odvážny plán mal mať na konci 86 metrov, no smrť prekazila jeho dielo. Ako to už býva dobrým zvykom, nasledujúci panovník chcel míňať peniaze iným smerom, a tak má dnes nedostavaný minaret Hassan „len“ 44 metrov. Stal sa dominantou starého Rabatu a vidieť ho z mnohých kútov mesta. Architekt Džabir ibn-Afláh chcel minaret postaviť presne taký istý, ako sa mu to podarilo v španielskej Seville, kde pod jeho dozorom postavili slávny minaret La Giralda slúžiaci ako zvonica katedrály. Pri minarete rastie niekoľko stĺpov plánovanej mešity, ale ani tá sa nedožije svojho dokončenia. Ak stojí človek priamo pod vežou Hassan, má pocit akoby bol len malé zrnko a vďaka oblakom kráčajúcim po oblohe niekedy vytvára veža ilúziu, ako by padala priamo na hlavu. Z pahorku je zaujímavý výhľad aj na okolité časti Rabatu a kúsok odtiaľto, za kamennými hradbami, sa v údolí krčia ruiny niekdajšieho rímskeho Chellahu. Aj Rimania sa tu svojho času usadili, pretože videli v Rabate strategické miesto. Riečka Bou Regreg sa kľukatí krajinou a na jej konci sa rozplynie v Atlantickom oceáne. Pod impozantnou bránou stojí muž s bubnom v ruke a na hlave má čiapku so stužkami, ktoré neustále rytmickými pohybmi otáča okolo vlastnej osi. Bubnovanie a tanec má v Maroku svoje odveké zastúpenie. Až za bránou stoja tiché ruiny niekdajšieho mesta. Najvýraznejšiu pečať tu nechali Rimania, no aj národy po nich tu žili a stavali svoje stavby, o ktorých si mysleli, že budú nesmrteľné. Po Rimanoch tu zostali kamenné cesty, zvyšky domov, kúsky mozaík a napadané hlavice stĺpov. V 12.storočí sem dynastia Almohadov uložila svoje hrobky a o necelé tri storočia neskôr sultáni merenidskej dynastie postavili mešitu či menšiu svätyňu. Ani jedna dynastia však nedokázala odolať času a prírode, pretože Chellah zmietlo zo sveta silné zemetrasenie z roku 1755, o ktorom by vedeli rozprávať aj v Portugalsku. Človek je tu úplne sám. Len niekoľko bocianov lieta naokolo a sedí vo svojich hniezdach. Väčšina turistov sem nezavíta, čo je škoda, pretože je tu veľmi dôležitý kúsok rabatskej mozaiky.
Najpríťažlivejšou časťou mesta
Srdcom celého Rabatu nie sú moderné námestia či desiatky nových budov s kanceláriami, bankami, butikmi alebo reštauráciami, ale starý bazár. Takéto miesto dokonale overil čas a aj dnes platí staré známe, že ak chce človek niečo zohnať, musí ísť preto na bazár. Bazárové uličky uložené za kamennou bránou akoby nemali konca kraja. Celý trh pretína jedna hlavná ulica, z ktorej vybiehajú doľava i doprava menšie uličky strácajúce sa za rohom. Takto pôsobí ako dômyselný labyrint, no stačí niekoľko chvíľ a zistíte, že sa tu predsa len dá orientovať. Hlavná časť bazáru je dokonca krytá orientálnou klenbou, pod ktorou sa striedajú vedľa seba malé obchodíky. Predavači kobercov sedia vonku pred dverami a popíjajú malé poháriky silnej kávy. Turistom ťahajú popod nos medové motúzy a tí sa opatrne, krok za krokom, ponárajú dnu do obchodu, kde na nich už čakajú stovky kobercov. Vedľajší obchodík je preplnený keramikou a majú jej tu toľko, že ju vyložili aj priamo na chodník. Ten sa tu stal nielen korzom, ale aj predajnou plochou a každý položí na zem to, čo má, aby si to mohli okoloidúci ľahšie prezrieť. Do toho všetkého sa ešte primiešajú predavači s drevenými vozíkmi. Niektorí ich zaparkovali ako predavači čerstvých opuncií či pomarančov, iní ich tlačia a predávajú ovocie a oriešky priamo za jazdy. Hotový orientálny chaos ako sa patrí. Sem-tam na zemi sedí žobrák v ošúchanej džalábiji a na každom rohu sa miešajú iné vône a podnety. Rabat ako prímorské mesto má výhodu každodenného úlovku čerstvých rýb. Najobľúbenejším miestom pre domácich je malé ukryté nádvorie medzi ošarpanými domami s opadávajúcou omietkou, kde stojí vedľa seba niekoľko grilov. Stačí si ukázať, na čo máte chuť a o pár minút to máte na tanieri. Buď si jedlo vychutnáte len tak postojačky, alebo si sadnete do malej predsiene, kde sa premávajú mačky a na plastovej stoličke splyniete s davom. Grilované baklažány, papriky, malé sardinky, ryby plnené zeleninou, smažené makrely, olivy a k tomu čerstvý chlieb. Takto chutí Rabat pre domácich. Prúd ľudí zaplnil bazárovú tepnu. Nad hlavami rastú hranaté minarety mešít a človek má pocit ako by tadiaľto kráčalo odrazu celé Maroko. Deti držiace za ruky svojich rodičov, mladé dievčatá s vlasmi ukrytými v šatke, no s krásnymi orientálnymi črtami tváre, skupiny chlapcov s hlasnou hudbou hrajúcou z mobilu, ženy ovešané taškami plnými zeleniny, ale aj muži s igelitkou plnou rýb. Len starší sa nikam neponáhľajú a vychutnávajú si polievku harissu v niektorom z podnikov alebo hrajú dámu pri pohári čaju.
Tajomstvo starej kasby
Neďaleko bazárového sveta sa pahorkom vlnia kamenné hradby pevnosti Kasba Oudaia pamätajúce si stredoveké Maroko 12.storočia. Kasba predstavuje mesto ukryté za hradby, ktoré tak bolo v nepokojných časoch dobre chránené. Pred hradbami leží upravený trávnik, kde sa večer stretávajú mladí alebo sem prichádzajú rodiny za piknikom. Modlitba tu zastihla muža s dvomi deťmi, a tak si pred seba rozprestreli koberček a tvárou k Mekke sa niekoľko minút modlia. Za bránou sa otvorí svet, aký by tu nikto nečakal. Uličky starej kasby dýchajú modro bielymi odtieňmi až pripomínajú malé, grécke ostrovčeky Egejského mora. Neuveriteľne príjemné a málo objavené miesto. Farby pôsobia ako balzam na dušu v porovnaní s bazárovým chaosom. Pred dvere či okenice vytiahli domáci svoje kvety a sem-tam počuť údery futbalovej lopty hrajúcich sa detí. Pokoj a ticho občas pretnú hudobníci sediaci v prachu zeme či občasný predavač, no inak tu je oáza. Uličky klesajú a stúpajú nahor na pahorok a na ich konci sa zrkadlí hladina rieky Bou Regreg či Atlantického oceánu. Jedna z ulíc skončí až v čajovni na okraji hradieb. Stačí si sadnúť, objednať si národný nápoj v podobe zeleného čaju s vetvičkou mäty a vychutnávať si výhľad na miesto, kde sa spája rieka s oceánom. Sedí tu aj niekoľko domácich a k čaju si zahryzujú tradičné pečivo. Na chvíľku byť Maročanom. Tu sa to všetko dá. Posilnený čajom by sa mal každý ešte vybrať na koniec celej kasby. Tam sa objavia hradby ozdobené vežičkami a krása oceánu sa predvedie v plnej sile. Veľké vlny chladného Atlantiku sa trieštia o kamenné výbežky, no ani to neodradí domácich od návštevy pláže. Najmä piatok a sobota je tu taký nával, že pre slnečníky nevidno pláž. Za riekou Bou Regreg sa dvíha susedné mesto Salé. Kedysi bolo baštou pirátov, no dnes je len tichým svetom uličiek starej mediny, do ktorej namiešali niekoľko mešít. Dajú sa tu presedieť dlhé minúty, počas ktorých si návštevník uvedomí, že Rabat patrí skutočne k pokladom celého Maroka.
