Hlavné mesto Mjanmarska pred šiestimi rokmi presťahovali. Vládnuca vojenská junta, štátne úrady a ministerstvá sa premiestnili z Rangúnu do nového sídla, vybudovaného z ničoho uprostred džungle. Nazvali ho Naypyidaw. V preklade Sídlo kráľov. Štátni úradníci žiadnymi kráľmi neboli. Vraj im nakázali zbaliť si jedlo, lebo v novej metropole ešte nič nefungovalo, naložili ich na nákladné autá a odviezli ich takmer 400 kilometrov na sever.
Dnes, keď Majnmarsko (či po starom Barma) určitými signálmi smeruje k uvoľňovaniu diktatúry a demokracii, ohlásili už viaceré krajiny premiestnenie svojich ambasád z Rangúnu do Naypyidaw. Rangún však naďalej zostáva najvýznamnejším obchodným centrom zeme. A symbolom centralizovanej štátnej moci aj odboja proti nej v podobe domu na brehu jazera Inya, v ktorom strávila disidentka Aun Schan Su Ťij v domácom väzení dve desaťročia.
Lístky pre cudzincov
Turistickí sprievodcovia radia ako najlepší spôsob spoznania Rangúnu vláčik, ktorý robí okolo mesta trojhodinový okruh. Barmčanom zostal ako milé dedičstvo ešte po britských kolonizátoroch. Na trase dlhej 45,9 kilometra zastavuje v 39 staniciach a denne prepraví až 150 000 cestujúcich.
Na nástupišti postávali miestni cestujúci s jednoduchými žltými cestovnými lístkami v rukách. Nás však okamžite poslali dovnútra nejakej búdky. Tam predávali špeciálne lístky „for foreigners only“ za dolár. Teda päťkrát drahšie než je cena pre Barmčanov. Chceli aj zápis do špeciálnej knihy, meno, štátna príslušnosť a číslo pasu. Zamestnanec železníc sa nám slušnou angličtinou ospravedlňoval, že nemôžeme zaplatiť v miestnych kyatoch. „Prepáčte, ale peniaze za lístky predané cudzincom musíme odovzdať úradu v dolároch.“ Neuveriteľné, koľko ľudí v Barme hovorí dobrou angličtinou. Sú to muži a ženy všetkých vekových kategórií a spoločenských vrstiev. Angličtina sa dnes už bežne vyučuje na školách, no boli roky, keď bola zakázaná. Možno práve preto sa ju ľudia učili sami.
Počujeme vŕzganie, vláčik konečne dorazil. Nastupujeme spolu s predavačmi zeleniny, betelu a šijacích potrieb, mamičkami s malými ratolesťami v náručí, nezbednými chlapcami, mníškou a zopár žobrákmi, ktorých policajti pohotovo vyhodia. Dôvodom sme pravdepodobne my, cudzinky.
Uličky, slumy, smetiská
Ktovie, či mali tieto vozne niekedy sklá na oknách a klasické dvere. Asi ani nie. Cestujúci sa skladajú na jednoduché lavice a podlahu zapĺňajú krabice, bedne, tašky, koše s ovocím a zeleninou, potreby do domácnosť, nádoby s vajíčkami… Všetko, čo ľudia potrebujú, si vozia v tomto vlaku. Spája totiž centrum Rangúnu s predmestiami, prímestskými lokalitami a vidieckymi trhmi. Okolo usadených cestujúcich ešte obehne predavač byliniek proti nevoľnosti, odtrúbia a vlak vyrazí.
V našom vozni funguje VIP zóna. Dvaja policajti, ktorí dozerajú na poriadok a bezpečnosť, si ju oddelili špagátom. Tvária sa prísne, usmerňujú cestujúcich: „Pustite sadnúť tieto dve cudzinky!“
Pozeráme z okien a veľmi rýchlo zisťujeme, že tento vlak okolo pamiatok nejazdí. Pred očami sa nám mihajú zadné dvory, špinavé uličky, smetiská, slumy najchudobnejších. Zrazu vidíme hromady áut. Nahádzané na sebe na miestnom šrotovisku pripomínajú angličáky. Minulý týždeň sme v Thajsku na hranici videli, ako presne takéto autá pašujú do krajiny na loďkách cez rieku Moei. Tu teda končia. Sú ich tisíce.
Zrazu sa strhne ruch, hluk a boj o miesto. Za oknami sa ukáže obrovská spleť ovocia, zeleniny, tovarov, nádob a ľudí. Tržnica Insein. Táto štvrť je preslávená hlavne najťažšou väznicou, kde režim drží politických väzňov. Medzi miestnymi je však táto tržnica rovnako známa. Zrejme tu urobia ešte lepšie nákupy než na iných trhoviskách v meste, lebo do vlaku hádžu neuveriteľné množstvá tovaru. Podlaha nášho vagóna sa rýchlo zapĺňa. Krabice a koše strkajú dovnútra aj cez okná. Každý chce napchať dovnútra svoju batožinu; na koho nevyjde, musel by čakať na ďalší spoj. Predavačka rezancov, ktorá drží svoj impozantný náklad slížov a mištičiek s omáčkami na hlave, s frflaním dvíha plastový šamlíček a posúva sa do chodbičky.
Vyzliekli uniformy
Za tržnicou začína skutočný vidiek. Míňame polia, vodné byvoly a tradičné bambusové domčeky. V susednom vozni si vyvesili plagáty nejakí kresťanskí aktivisti a prednášajú cestujúcim o narodení Ježiška. Na lavici oproti nám zaspali dve mladé mamičky s bábätkami v náručí. Jedna práve kojila a jej prsník zostal obnažený. Policajti zhodili košele a zostali len v nátelníkoch. Aspoň si ich neprepotia. Zavesili si ich nad seba a zrazu sú z nich normálni ľudia. Usmievajú sa, do svojho VIP priestoru usádzajú cestujúcich, ktorým sa neušlo miesto na lavici. Pristúpi mamka jedného z nich a prinesie im obed.
Rangún je veľmi príjemné mesto. Široké bulváre lemujú koloniálne budovy, ich jedinečná architektúra je síce ošarpaná a skrytá pod nánosom prachu, ale predsa ju návštevník vytuší. Toľko historických štýlov na jednom mieste sa zachovalo tu a možno v ďalších pár mestách sveta. Dole, pod budovami, sa život rozbieha od skorého rána. Predavači ponúkajú tradičný mjanmarský čaj so zahusteným sladeným mliekom „lapej“ a raňajky. Ostatní už rozkladajú na plachtách zeleninu, ovocie, čerstvé mäso a ryby. Pomedzi nakupujúcich sa motajú budhistickí mnísi, ktorí si každé ráno musia vyžobrať denný prídel jedla. Nesmú vlastniť nič osobné. Všetko, čo potrebujú, musí byť darom od veriacich.
Každý muž by mal stráviť nejaký čas v kláštore aspoň dvakrát za život. Povinnosťou matky je priniesť tam syna vo veku okolo 6 rokov aspoň na 3 dni. A potom mladí muži po skončení školy vstupujú do kláštora, aby sa pripravili na život. Magické číslo v Barme je 9. Deväť dní teda stačí na takúto prípravu. Ale sú aj takí, ktorí vstúpia do kláštora na rok, ako to bolo kedysi. Iní tam však nevydržia ani tie tri dni. „Musíme nášmu chlapčekovi priviezť do kláštora nejaké jedlo, chudáčik, volal, že je hladný,“ starostili sa raz rodičia jedného desaťročného výmyselníka, ktorého odviezli za veľkej slávy na trojdňový pobyt do kláštora. „Veď nemôže jesť! Iba dvakrát denne a len to, čo dostane od ľudí,“ upozornil ich rodinný priateľ. „To dohodneme s predstaveným. Hádam ho nenecháme o hlade,“ argumentovali rodičia a už balili jedlo.Tí skôr narodení Barmčania si v takýchto prípadoch povzdychnú: „Dnešné deti sú príšerne rozmaznané!“
Pani v Osle
Svet sa prudko mení aj v uzavretej Barme. Krajina sa otvára svetu. Generáli sa aspoň čiastočne vzdali moci, súčasná vláda sa prezentuje ako civilná – aj keď ústava stále garantuje právo ozbrojených zložiek na určitý počet miest v parlamente aj na pozíciu viceprezidenta. Aun Schan Su Ťij, ktorej všetci hovoria jednoducho „Pani“, dostala pas a odišla do Európy. Krajinu opustila prvýkrát po 25 rokoch. V Osle si prebrala Nobelovu cenu za mier, ktorú jej udelili ešte v roku 1991. Keď jej pred rokmi v Británii zomieral manžel a nedovolili mu vstúpiť do Barmy, aby sa so ženou naposledy stretol, „Pani“ nevycestovala. Vedela, že by ju úrady nepustili naspäť.
A náš vláčik sa naďalej šinie týmto svetom. Ľudia diskutujú. V centre Rangúnu pri Sule Pagode sa koná sviečková demonštrácia proti častým výpadkom elektriny. Inde protestujú šičky z textilných fabrík za vyššiu mzdu. Mesačne zarobia 15 000 kyatov. V prepočte 18 dolárov. Mnohé polovicu z toho posielajú domov, na vidiek, rodine. Teraz žiadajú pridať aspoň 10 000 kyatov. Napodiv, tieto demonštrácie nikto nerozoženie.
Napriek tomu mnohí neveria, že vláda to myslí s demokraciou vážne a dobre. „Pani“ v Osle upozornila, že politickí väzni zostávajú za mrežami. Niektorí si myslia, že generáli potrebujú len uvoľniť sankcie a embargá, aby mohli obchodovať s drahými kameňmi a nerastnými surovinami a aby do krajiny prišli zahraničné investície.
Tak uvidíme.
Po troch hodinách sme zas na hlavnej stanici. Na peróne postávajú ďalší cestujúci. Policajti si oblečú košele a opäť kontrolujú nástup, výstup, nakládku a vykládku nákupov. A kto z cudzincov sa bojí absolvovať tento výlet na vlastnú päsť, pre toho je tu ponuka cestovnej agentúry: trištvrtehodina vo vlaku, prechádzka po tržnici Insein, odvoz do hotela a osviežujúci obrúsok.
Za 36 dolárov.
