Národný park Murchison Falls je s rozlohou 3 893 štvorcových kilometrov najväčší v Ugande. Oblasť na severozápade krajiny vyhlásili za chránenú ešte v roku 1926. Pravdepodobne tomu dopomohol aj niekdajší britský premiér, sir Winston Churchill. Svoju obľúbenú Ugandu, vtedy ešte britskú kolóniu, nazval perlou Afriky a savany okolo Nílu obrovskou botanickou a zoologickou záhradou nevyčerpateľného bohatstva živočíšnych druhov.
Národnému parku dali meno Murchisonove vodopády, miesto, kde sa musí široký Níl odrazu zmestiť do úzkej, iba sedem metrov širokej rozsadliny. Mohutná sila rieky vtesnaná medzi skaly exploduje v mieste nazývanom Bublajúci kotol a potom padá zo štyridsaťmetrovej výšky do širokého riečneho koryta. Vo svojej ceste pokračuje ďalších päťdesiatpäť kilometrov, po nich vytvára deltu a vlieva sa do Albertovho jazera.
Spadol z oblakov
Vodopády pomenoval v roku 1864 bádateľ Samuel Baker. Vo svojich zápiskoch ich uviedol ako najdôležitejší objekt celej jeho plavby po Níle. Neskôr ich navštívili významní štátnici aj svetové celebrity.
Winston Churchill liezol, plavil sa, bicykloval po riečnom brehu až k vodopádom v roku 1907. O dva roky neskôr pricestoval vtedajší americký prezident Theodore Roosevelt. Ten už nemal len mierumilovné turistické úmysly. Prišiel na lov afrických šeliem. Takéto safari ho vtedy stálo 1,8 milióna dolárov. Dnes by bolo, samozrejme, niečo také nemysliteľné. V národnom parku môžu lovci loviť akurát ryby.
V roku 1951 tu pre zmenu nakrúcali slávny oscarový film Africká kráľovná s Katherine Hepburnovou a Humphreyom Bogartom. On aj režisér John Huston dostali dyzentériu a maláriu, z ktorej sa spamätávali niekoľko mesiacov. Vodopády navštívilo aj niekoľko členov britskej kráľovskej rodiny.
No a doslova z oblakov sem spadol Ernest Hemingway. V roku 1954 chcel aj s manželkou preletieť nad vodopádmi, aby získal inšpiráciu na svoju novú knihu. Jeho lietadlo sa však zachytilo na starom telegrafnom drôte natiahnutom cez roklinu a zrútilo sa do lesa neďaleko Nílu. Slávneho spisovateľa a jeho manželku zachránili a previezli do Butiaby. Keď chcelo záchranné lietadlo potom opäť vzlietnuť, havarovalo. Pre utŕžené zranenia si Hemingway nemohol osobne prevziať ani Nobelovu cenu za literatúru.
Na horúcej pôde
V 50. a 60. rokoch minulého storočia bol turistický ruch v Ugande na vrchole. Za nádhernou, nedotknutou prírodou sem prichádzali cestovatelia z celého sveta. Paraa Lodge, hotel na severnom brehu Nílu pri malom prístavisku pre lode, bol rušným miestom so stopäťdesiatimi lôžkami.
Turisti sa s obľubou plavili po rieke až k vodopádom a z lodí pozorovali zvieratá, ktoré sa prišli k rieke napiť alebo sa vyvaľovali na plytčinách. Slony, levy, antilopy, žirafy, vodné byvoly, stovky hrochov a ďalšie veľké zvieratá sa striedali s krokodílmi a nespočetnými druhmi vtákov.
Potom prišla éra šialeného diktátora Idiho Amina. Ochrana prírody nikoho nezaujímala. Vojaci si z divých zvierat urobili živé terče a trénovali na nich streľbu. No ani neskôr neprišiel do saván a lesov na severe Ugandy pokoj a mier. Dlho bol konfliktnou zónou, operovala tu Armáda božieho odporu a každú chvíľu sa tadiaľ premlelo iné vojsko.
Keď pre neustále boje a masakre civilistov ľudia nemohli nič pestovať a nebolo čo jesť, ozbrojenci jednoducho zobrali zbrane a namiesto ľudí zastrelili antilopu. Ku cti ugandskej vláde slúži, že do parku Murchison Falls poslala vojakov, aby zvieratá chránili. Hoci si sem-tam aj oni odstrelili dobrú pečienku, faunu národného parku sa podarilo ustrážiť.
Bezpečná cesta
Keď bola občianska vojna v plnom prúde, bola cesta cez národný park jedinou bezpečnou spojnicou medzi severom a juhom. Používali ju všetky osobné autá aj kamióny. Park vtedy zarábal azda lepšie ako teraz, každý vodič musel zaplatiť za vstup aj za auto. Teraz je na severe konečne pokoj. Stavy zvierat stúpajú. Hlavne levom sa výborne darí, návštevníci ich vraj vídajú čoraz častejšie.
Savana okolo Nílu je nádherná. Krásne zelená, kde-tu s palmami, šíre roviny občas vystrieda les. Najviac zvierat sa zdržuje v okolí Nílu. Práve rieka rozdeľuje národný park na dve diametrálne odlišné časti. Kým na jednej je hustý buš a okrem opíc – a vraj aj múch tse-tse – tam nie sú takmer žiadne väčšie zvieratá, na druhej strane môže turista stretnúť celý rad divožijúcich afrických zvierat.
Muzungu na africkom slnku
Najväčším turistickým lákadlom je miestami trochu nudná, trojhodinová plavba loďou po Níle od prístaviska Paraa po vodopád a späť. Z lode vidno vyvaľujúce sa hrochy, krokodíly s rozďavenými papuľami, slony, byvoly, opice. Smola pre tých, ktorí sa usadia na pravú stranu – loď celý čas pláva popri ľavom brehu a cestou späť kapitán vytne motorom a žiadne pozorovanie zvierat sa už nekoná.
Na ugandskom vidieku sa veľa cudzincov nepohybuje. Ich najvyššia koncentrácia je v národných parkoch. Ktovie, čo si domorodci o týchto zvláštnych bielych „muzungu“, ako tu cudzincov volajú, myslia. Tuční Američania ledva fučia, keď majú vystúpiť z autobusu a naskočiť na loďku, bledí severania chytia po pár hodinách na slnku ružovočervený nádych a turisti z Ázie s rúškami na tvárach pôsobia ako z inej planéty.
Všetci muzungu sa hrnú na safari a potom v tom teple zívajú a zaspávajú. Keď práve nespia, tak si všetko naokolo fotia a nakrúcajú a pijú vodu z umelohmotných fľašiek. Napriek svojej hmotnosti a kondícii sa chcú dať vysadiť pod Murchisonovými vodopádmi a vyštverať sa na ne – no po pár krokoch to vzdajú, sadnú si pod strom a niekoľko hodín čakajú, kým príde ďalšia loď a odvezie ich späť do prístaviska. Poriadne čudné.