Možno ste už počuli anglický výraz dark tourism, prípadne black tourism či grief tourism. Tento výraz použili prvýkrát dvaja škótski akademici z univerzity v Glasgowe v roku 1996. Dark tourism, v preklade temné cestovanie alebo temný turizmus, označuje turizmus, v rámci ktorého má cestovateľ záujem o návštevu miest spojených so smrťou, utrpením, nejakou tragédiou alebo katastrofou.
V poslednej dobe čoraz viac ľudí navštevuje takéto, niekedy až morbídne miesta. Sami iste poznáte niektoré z „najpopulárnejších“ miest dark tourismu – napríklad newyorský Ground Zero pripomínajúci tragický pád dvojičiek 11. septembra 2001, koncentračné tábory Osvienčim a Dachau alebo Hirošimský pamätník mieru v Japonsku.Takýchto miest je na svete mnoho. Ponúkame vám preto užší výber temných miest, ktoré sme sami navštívili a ktorých pohnutá atmosféra podľa Travelistanu stojí určite za návštevu.
Černobyľ – Pripiať
Mesto Pripiať bolo kedysi moderné socialistické mesto s populáciou okolo 40 tisíc obyvateľov. Priemerný vek obyvateľstva bol okolo 28 rokov. Mesto malo všetko od obchodov, krásnych bytoviek až po športové areály. Po havárii v jadrovej elektrárni Černobyľ v roku 1986 sa však premenilo na mesto duchov. Miesto na vás bude pôsobiť priam hrôzostrašne a veľmi emotívne. Mnohých sa dotkne dokonca ešte viac ako návšteva koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Len si predstavte, že by ste sa prechádzali napríklad po Petržalke, kde by nikto nebýval a všetko by zívalo prázdnotou. V opustenej neobývanej zóne mesta Pripiať môžete vstúpiť kam len chcete a bude tu s vami len ozvena vašich krokov. Je to takmer nereálny pocit. Ako keby ste boli súčasťou nejakej počítačovej hry.
Hranice medzi Južnou Kóreou a KĽDR
Kórejská vojna skončila v roku 1953 podpísaním zmluvy o prímerí v mestečku Panmunjom a rozdelila polostrov na dva štáty. Hranice boli vytýčené pozdĺž 38. rovnobežky. Demilitarizovaná zóna, ktorú môžete navštíviť, je široká dva kilometre a ide o jednu z najstráženejších hraníc na svete. Nie je to len hranica, ktorá oddeľuje kapitalistický a komunistický svet, ale aj miesto, kde každú minútu hrozí ozbrojený konflikt. Mínové polia, guľometné hniezda, odistené zbrane. Každá strana sleduje, či niekto nespraví krok, ktorý by narušil veľmi krehké prímerie. Navštívili sme tak južnú, ako aj severnú stranu hraníc. Sú to dva svety, dve rozdielne ideológie, ale jedna nenávisť. Pach vojny tu priam cítite vo vzduchu.
Kolymská diaľnica
Takmer 2 000 kilometrov vo večne zamrznutej pôde budovali Stalinovi väzni jednu z najťažších a najopustenejších ciest na svete. Miestni ju dnes ani nenazvú inak ako cesta kostí. Cesta spája dve ruské mestá Jakutsk a Magadan. V zime tu vládnu tuhé mrazy okolo -60°C, v lete však vystúpi teplota aj na +30°C a je tu plno komárov. Cestu lemujú bývalé gulagy, ktoré v tom čase patrili k tým najhorším v Rusku. Tragická kolymská diaľnica je málo známa cesta, cez ktorú sa vyberú len skutoční dobrodruhovia.
Náhorný Karabach
Územie, o ktoré viedli ťažkú vojnu dve krajiny – Arménsko a Azerbajdžan. Dnes by sa situácia medzi nimi dala charakterizovať ako studená vojna. Územie je rozdelené medzi bojujúcimi stranami. Mesto Sushi patrilo kedysi medzi najväčšie intelektuálne mestá na Kaukaze, ale dnes je takmer opustené. Plné ulice s kaviarničkami vystriedali rozstrieľané budovy pripomínajúce nedávnu vojnu. Náhorný Karabach je jednou z najkrajších a zároveň najsmutnejších častí Kaukazu.
Ostrovy spásy
Na Ostrovoch spásy neďaleko Francúzskej Guyany sa nachádza najtvrdšie väzenie vo Francúzsku. Tieto ostrovy sa nachádzajú asi 90 minút plavby od mesta Kourou. Ani dnes nie je také ľahké prekonať túto vzdialenosť. More je totiž plné žralokov, zradných prúdov a preto v minulosti, keď chceli niektorí trestanci utiecť, len máloktorí uspeli. Čítali ste román ,,Motýľ“? Práve na týchto ostrovoch sa odohráva príbeh známeho galejníka napísaný podľa skutočnej udalosti. Dnes sú tu nájdete trestanecké budovy, ktoré by mohli vyrozprávať nejeden príbeh. V týchto budovách bol väznený aj legendárny kapitán francúzskej armády – Alfred Dreyfus.
Aralské jazero
Environmentálna a ekonomická katastrofa na hranici Uzbekistanu a Kazachstanu. Aralské jazero bolo kedysi štvrté najväčšie jazero na svete s rozlohou vyše 67 tisíc km2. Objem vody však dodnes klesol približne na desatinu a jazero naďalej rapídne mizne z povrchu zeme. Voda z hlavných tepien – riek Amudarja a Syrdarja – bola totiž od 60-tych rokov odvádzaná na masovú produkciu bavlny. Breh jazera tak už neleží pri mestečku Muynak, ale o 150 km ďalej. Muynak bolo kedysi prosperujúce rybárske mesto, dnes smutne živorí uprostred púšte. V Muynaku sa môžete poprechádzať na voľakedajšom dne jazera a pomedzi zhrdzavené staré vraky rybárskych lodí, ktoré tu natrvalo „zakotvili“.
Informácie pochádzajú zo stránky https://www.travelistan.sk/. Ide o zdroj základných informácií pre cestovateľov. Založilo ho cestovateľské duo – Martin Navrátil a Marta Rajková. Martin prešiel už viac ako 150 a Marta cez 40 krajín sveta a momentálne spoločne cestujú už pol roka po svete. Marta vyštudovala právo a ovláda štyri svetové jazyky a Martin sa venuje histórii a organizovaniu rôznych expedícií po svete.
Tento rok si zobrali za cieľ prejsť hodvábnu cestu so zameraním na sviatky a tradície. Ich aktuálnu cestu môžete sledovať na:
https://www.facebook.com/login/?next=https%3A%2F%2Fwww.facebook.com%2Ftravelistan%2F%3Ffref%3Dts
Na Travelistane nájdete množstvo rád a postrehov z ich spoločných ciest. Travelistan je založený na myšlienke, že cestovanie nie je v prvom rade iba o peniazoch. Cestovanie vnímajú Martin spoločne s Martou ako odvahu spoznávať nové veci, ľudí, chute, vône a prekonať seba samého.
