Východoturecké mesto Kars je akýmsi vlastným mikrosvetom. Miešajú sa tu opustené kupole arménskych kostolíkov s vysokými štíhlymi minaretmi a Istanbul či Ankara sú tak vzdialené, že ľudí nezaujíma čo sa v nich deje. Preto si žije svojim pomalým životom a hoci nie je turistickým ťahákom, človeka jeho návšteva poteší.
Na ceste do Karsu
Krajina Kurdov roztrúsená v severovýchodnom cípe Turecka je drsná, no zároveň má v sebe veľký kus príťažlivosti. Raz za čas sa objaví mesto učupené v doline pod vysokými kopcami, inokedy zase ruina starej pevnosti, no najčastejšie prechádza cesta malými, neforemnými dedinkami, kde je namiesto cesty len udupaná hlina a domy držia silou vôle. Vonku sa pasú zvieratá a všade sa sušia kravské lajná, ktoré poputujú neskôr do pece. Kars patrí k väčším mestám tu na východe a pred ním sa krajina oblečie do civilizovanejšieho šatu. Toto miesto poznal už aj Strabón a vo svojom diele ho opisuje ako bránu do starovekej Arménie. Jej duša tu zostala aj dnes, hoci sa hranice krajín posunuli a vysoko na kopci nad Karsom vo vetre veje červeno-biela vlajka s polmesiacom a svah zdobí jeden z výrokov Atatürka. Kars stál neďaleko hlavných obchodných ciest, a tak putoval z rúk do rúk. Raz patril Arménom, potom Gruzíncom, neskôr ho dobyl Timur Veľký a až potom tu rozprestrela krídla Osmanská ríša. Tie napokon pokryli celé Turecko so širokým okolím a tak Kars nemohol byť výnimkou.
Čiernobiele aj farebné
Na miestnom otogare, kam prichádzajú mikrobusy a diaľkové autobusy, sa neustále niečo deje. Taxikári sa zhovárajú na rohu pod kamennou strieškou a číhajú na svoje obete, šoféri mikrobusov trúbia, ich pomocníci zvolávajú názov ulice, kam majú namierené a poslední oneskorenci naskakujú už takmer za jazdy. Stretnúť dobrého, ochotného taxikára je vždy výhrou a presne takým je Murat. Štyridsiatnik so sympatickými črtami nás nielenže hodí k hotelu, ale ochotne a bez platenia s nami ešte prejde niekoľko ulíc, aby nám našiel zmenáreň a dohodneme sa na zajtrajšom výlete. Kars je na prvý pohľad šedivé mesto. Ak k tomu prirátame dážď a cínové mraky ledva sa prevaľujúce na oblohe, pôsobí takmer depresívne, no v momente ako vyjde slnko, žiari farbami. Mnohé domy sú natreté pastelovými farbami vytvárajúc tak príjemnú mozaiku, ale Kars svoje krásy odkrýva len veľmi pomaličky, preto ho netreba súdiť pri prvom pohľade. Ľudia na ulici sú milí ako všade na východe. Niektorí sa pozdravia, iní chcú prehodiť slovo, dve, ďalší len mlčky pozerajú a hanbia sa. Veľakrát si vymieňame úsmevy so starými mužmi sediacimi u holiča, ale aj s mladými dievčatami, ktoré svoje vlasy zahaľujú do farebných šatiek. Mladé dievčatko príde a prosí si fotografiu. Ani nie pre seba, ale pre nás na pamiatku. Decká tu nežobrú, ale hrajú sa vonku a kto vie slovíčko po anglicky, ten sa predvádza pred ostatnými. V Karse akoby ešte nezmizla radosť zo života.
Pevnosť nad mestom
Spleť uličiek vedie k parku nad ktorým sa dvíha obrovská čierna Citadela. Svojim tmavým zjavom pripomína nekonečné hradby kurdského Diyarbakiru. Citadelu museli vidieť obchodníci už z ďaleka, keď sa blížili k mestu. Stála tu už od 12. storočia, no vtedajší stavitelia by ju už horko ťažko spoznali. Tú prvú zničil Timur Veľký na svojich výbojoch, ďalšiu pre zmenu perzský šách Abbás I., takže to čo vidíme nad mestom je až výsledok polovice 19.storočia. Kars bol svojho času vriacim kotlom národov a histórie, preto majú mnohé stavby podobný osud. Pod Citadelou stoja polorozpadnuté domčeky s balkónmi vysunutými do ulice, akoby sme našli v starých osmanských istanbulských štvrtiach. Ihličnaté stromy zdobia parky a v nich na lavičkách sedia dedkovia. Je to zaujímavý pohľad. Niekoľko starých mužov má na sebe nohavice, košeľu, vestu a na hlave tradičnú baretku. Tvár samozrejme dotvárajú hlboké vrásky, tmavé oči a prenikavo čierne fúzy. Cestičku prekladajú schody a spoločne sa dvíhajú až k bránam Citadely. Tu hore za hradbami zaujme veľký prázdny priestor vyplnený roztrúsenými čiernymi kameňmi. Na nádvorí odpočíva niekoľko stoličiek, ale zatiahnuté počasie prilákalo len veľmi málo ľudí. Ak svieti slnko, veľa najmä mladých ľudí a rodín sa sem utiahnu a hľadajú svoj kúsok súkromia. Na Citadele je najkrajší výhľad na celé mesto s okolím. Kars je uložený na rovine, ale kúsok za ním sa už začínajú dvíhať kopce. V meste je pomerne veľa zelene a sem tam nad domami vykúkajú minarety či arménsky kostolík. S Arménskom sa spája aj ďalší monument. Plechová socha dvoch postáv, ktoré hľadia smerom k susednej krajine. Vraj má obe krajiny spájať, ale v skutočnosti sú vzťahy na bode mrazu.
Námestie dvoch náboženstiev
Medzi najkrajšie miesta celého Karsu patrí námestie na pomedzí Citadely a mestskej zástavby. Ani tu nesmie chýbať niekoľko parkov a v okolí námestia ticho stoja domy so svojimi záhradami. Azda najstarším monumentom celého Karsu je arménsky Kostol svätých apoštolov, ktorý nechal postaviť arménsky kráľ Abas z dynastie Badratidov ešte v polovici 10.storočia. Jeho telo má zlovestnú čiernu farbu, a splýva s farbou Citadely aj s mestom. Pôsobí vznešene aj napriek tomu, že jeho zašpicatenú kupolu nahlodávajú rastliny a vyrastajú z nej malé kríky. Neskôr ju dokonca ľudia poznali ako Katedrálu, ale ako upadala ríša, aj jej meno sa strácalo v kronikách. Z jedného uhľa dokonca vyzerá akoby bol kostol ozdobený štíhlym minaretom. Ten patrí mešite Evliya stojacej len pár metrov od kostola, ale v 16.storočí by sme na kostole minaret skutočne našli, pretože ho sem postavili osmanskí Turci. Spomenutá mešita Evliya patrí k dnes k najvýznamnejším svätostánkom mesta. Jeho tehlový minaret hrá mnohými odtieňmi a od pozlátených polmesiacov na vrchole kupol sa odrážajú slnečné lúče. Pokojné miesto. Niekoľko malých kupoliek ako ich je vidno z nádvoria mešity pripomína turecké kúpele, avšak minaret a obrovská kupola človeka vyvedie z omylu. Studňa v ktorej sa moslimovia pred každou modlitbou rituálne očistia dostala novú tyrkysovú „čiapku“ a tak pôsobí medzi toľkou černavou ako magnet pre oči. Dvere dnu do mešity sú otvorené, ale je takmer ľudoprázdna. Len trojica mužov oddelene sedí či leží na červenom koberci a oddychuje. Do večernej modlitby je ešte kopa času, tak možno na ňu počkajú tu. Za Citadelou zapadá slnko a jeho posledné lúče naposledy rozžiaria čierne hradby. O chvíľku už tma pohltí mesto a to začne pomaly, ale isto splývať s tmavou nocou.
Chuť mesta
Do šedivých aj farebných ulíc Karsu zasadil turecký laureát Nobelovej ceny Orhan Pamuk dej svojho diela Sneh. Kto kráča dláždenými ulicami a pozná jeho dielo, toho riadky vtiahnú do deja. Vtedy bol Kars odrezaný od sveta snehovou kalamitou a pri troške fantázie si je ľahké predstaviť celý príbeh. Kráčame ulicami Karsu a mám pocit, že sa neustále naokolo čosi deje. Podvečer začínajú rozvoniavať malé rodinné podniky, kde pripravujú výborné jedlá. Turecká kuchyňa patrí k najlepším na svete a nie je to len svetoznámy kebab. Jeden z podnikov láka svojim nápisom na tradičné kurdské jedlo saç tava. Pripomína nám známy guláš, len namiesto knedle sa k nemu zahryzuje čerstvý chlieb ekmek. V podniku sedí tucet ľudí, spoločne si naberáme lyžicami kusy mäsa a do omáčky namáčame kúsky chleba. Všetci sledujú správy na farebnom televízore, ktorého signál sem tam vypadne. Po jedle sa tu neodchádza.
Ešte dlho sa sedí a popíja presladený čaj z malých pohárikov, ktoré dobre padnú do ruky. Na konci ulice sa na pahorku dvíha turecká vojenská základňa. Tu na východe by sme ich našli desiatky. Domáci nad nimi už len mávnu rukami, ale vojaci chcú mať prehľad čo sa dole v meste deje. Žije sa tu na ulici, predáva sa tu, je, pije čaj a baví sa tu. Malí chlapci sediac na miniatúrnych drevených stoličkách čistia za pár drobákov topánky, ženy ponúkajú prebytky zeleniny, ktoré sa im urodili a muži neustále znášajú a prenášajú tovar na vozíkoch. Akoby bol arabský bazár vhodený do ulíc Karsu a ten si žije vlastným tempom. Mnohí ľudia vedia po nemecky, pretože sa po rokoch vrátili domov z Nemecka či Švajčiarska. „Veľa, najmä mladých odchádza za lepším životom do Európy,“ hovorí majiteľ hotela o najväčšom probléme Karsu. Nemajú tu veľa príležitosti a tak zakotvia v Ankare, Istanbule alebo v spomínanej Európe. Kars má určite veľa problémov, ale z hľadiska turistického ruchu má v sebe niečo, prečo sa tu oplatí zastaviť a pobudnúť pár chvíľ.
