Váš úrad vykonáva ročne desiatky kontrol v samosprávach, v zdravotníckych zariadeniach, na ministerstvách aj v spoločnostiach s účasťou štátu. Mnohokrát sa odporúčania z kontroly pre kontrolované subjekty opakujú. Čo je podľa vás príčinou? Systémový problém v legislatíve, zle nastavené podmienky obstarávaní?
Zákon nám nedáva sankčné právomoci. Našou jedinou zbraňou je dávať odporúčania príslušným inštitúciám a tie majú zákonnú povinnosť slobodne prijať opatrenia. Na takýchto princípoch fungujú moderné kontrolné inštitúcie vo svete, vo vyspelej Európe. Kontrolovaný subjekt do istého času, ktorý si stanovíme pri uzatváraní protokolu, navrhne termín, dokedy prijme vecné opatrenia a kontrolóri ich realizáciu s odstupom času preveria. Sme neodbytní. Ak by opatrenia neboli plnené, tak vieme využiť iné možnosti, ako je napríklad predloženie správy vláde či priamo parlamentu.
V prípadoch, že kontrola odhalila vážne prešľapy pri finančných povinnostiach, správe majetku či verejnom obstarávaní, tak tieto zistenia odstupujeme na správne konania príslušným inštitúciám, ktoré môžu v správnom konaní udeľovať aj sankcie. Napríklad s Úradom pre verejné obstarávanie máme podpísané memorandum o spolupráci, aby sme si bližšie vymedzili oblasti, ktoré vecne preverujú oni, a ktoré my. Keďže kolegovia z verejného obstarávania nemajú kapacity, aby skúmali otázky hospodárnosti, efektívnosti a účelnosti v obstarávaní, tak to robíme my. Poslaním národnej autority pre externú kontrolu už nemôže byť preverovanie hodnoty za peniaze, ale hodnoty pre občana, udržateľnosti pre rozvoj spoločnosti.
S čím majú štátne inštitúcie systémovo najväčší problém?
Problémov je viac, ale základom sú, tak ako v rodine, peniaze. Chodíme do práce preto, aby sme zarobili peniaze a potom ich efektívne využívali pre rodinu. Toto isté by malo platiť aj v štáte. Kardinálny problém, na ktorý narážame pri kontrolách, je programové rozpočtovanie. Zákon o rozpočtových pravidlách hovorí, že každá inštitúcia musí programovo rozpočtovať, to znamená na mať ciele, jasné projekty na tri roky.
Programové rozpočtovanie je však na Slovensku veľmi formálne. Venujeme sa len aktuálnemu rozpočtovému roku, ďalšie dva roky ponúkajú nejaké čísla, ale ich záväznosť je nulová. Pri riadení kľúčových verejných politík nám chýba strategické rozhodovanie, rozhoduje sa len z roka na rok a často ad hoc. Kľúčové dokumenty v mnohých prípadoch chýbajú. Je to vážne riziko, nezostáva stopa pôsobenia aktuálnej vlády aj pre druhých, neexistuje kontinuita v zásadných oblastiach rozvoja, riadenia spoločnosti. V tejto oblasti vidíme veľkú výzvu, ale ťaháme v nej za kratší povraz.
Dôležitý je verejný tlak
Môžete spomenúť konkrétnejšie oblasti, ktorých sa to najviac týka?
Týka sa to nosných oblastí, od investícií, cez projektové riadenie až po objednávanie služieb. Napríklad pravidlá, ktoré nedávno schválila vláda pre objednávanie právnych služieb, sme pri výstupoch z našich kontrolných akcií pranierovali niekoľko rokov. Štátne inštitúcie zamestnávajú právnikov, no rozsah využívania externých právnych služieb presahoval podľa nášho názoru rozumnú, logickú mieru. Viaceré externé štúdie, posudky, ktoré si dali ministerstvá vyhotoviť skončili v šuflíku. Nie sú to pritom lacné peniaze, v niektorých prípadoch išlo až o milióny.
Našli sme aj prípady, kedy si rezort a jemu podriadená organizácia objednávali dvakrát to isté za rôzne finančné plnenie. Koordinácia nefungovala, štatutár ministerstva nevedel, čo robila podriadená organizácia, alebo opačne. To je flagrantný prípad nehospodárneho, neefektívneho spravovania štátnych prostriedkov a je pozitívne, že aj vďaka naším zisteniam, odporúčaniam sa nakoniec vláda rozhodla upraviť pravidlá. Je dobré, že vládne nariadenie definuje pravidlá kto, kedy, za akých okolností a v akých objemoch môže objednávať právne služby.
V akej miere sú kontrolované subjekty schopné napraviť, odstrániť vytýkané nedostatky? Ak v nízkej, čím si to vysvetľujete?
Niekedy je v dohodnutých termínoch splnených aj viac ako 80 percent opatrení, niekedy sa nedostane kontrolovaný subjekt ani nad 50 percent. Kontrolou plnení opatrení ich však zaväzujeme ďalej, dohodou sa stanovujú nové termíny, ale tiež posudzujeme objektívnosť, opodstatnenosť dôvodov, pre ktoré neboli opatrenia splnené. A keď minister, generálny riaditeľ či primátor musí opätovne podpisovať nové termíny, tak sa aj trochu hanbí. V tejto oblasti ste však vy, média veľmi dôležitým partnerom pre kontrolný úrad. Novinári nám pomáhajú predávať chyby širšej odbornej i laickej verejnosti a spolu tak môžeme vytvárať tlak k prijímaniu dôležitých nápravných opatrení či k vyvodzovaniu osobnej zodpovedností.
„Po štyroch rokoch v pozícii predsedu NKÚ som dospel k záveru, že zverejňovanie výsledkov kontrol je tou najúčinnejšou cestou, ktorá nám môže pomôcť k lepšej správe veci verejných, k lepšiemu nakladaniu s verejnými či európskymi financiami.“
Kontrolný úrad spolu s kolegami otáčame od klasických finančných, súladových auditov k hodnoteniu verejných politík, k výkonnostným kontrolám. V nedávnej minulosti vedúci rezortov mohli za zistené nedostatky potrestať bežných zamestnancov, dnes, keď preverujeme napĺňanie strategických dokumentov či realizáciu kľúčových verejných politík, tak dopad našich zistení smeruje priamo na vrcholový manažment štátnych inštitúcií, rezortov. V mnohých prípadoch sa im to veľmi nepáči, že si ich dovoľujeme pranierovať, ale to je naša povinnosť voči parlamentu i samotnej spoločnosti.
Po štyroch rokoch v pozícii predsedu NKÚ som dospel k záveru, že zverejňovanie výsledkov kontrol je tou najúčinnejšou cestou, ktorá nám môže pomôcť k lepšej správe veci verejných, k lepšiemu nakladaniu s verejnými či európskymi financiami. Keď zverejníme výsledok kontroly, tak sme adresní, priamočiari a okrem popísania problémov, modelujeme príklady dobrej praxe, možné alternatívne riešenia, ktoré sú podložené nielen našou exaktnou kontrolnou činnosťou, ale aj skúsenosťami zo zahraničia.
Sú inštitúcie, ktoré napriek opakovaným kontrolám nie sú schopné naplniť opatrenia?
Vidím veľké rezervy hlavne v manažovaní podriadených organizácií. Nedávno sme kontrolovali štátne Lesy SR, tie ako by sa snažili masírovať verejnú mienku, že to, čo sme zistili, nie je celkom pravda. Ale keď čítam slová ich námestníka, ktorý je zodpovedný za predaj dreva, tak úrad správne popísal riziká, ktoré okrem iného súvisia aj s tým, že sa drevo predáva pod cenu. Ak sme porovnávali obchodnú politiku štátnych a mestských lesov, rozdiel bol bezmála sedem eur. Keby štátne lesy zdvihli cenu len o 50 centov, tak už sú príjmy štátneho podniku vyššie o dva milióny eur. Na Slovensku určite rastie aj drevo vyššej kategórie, ale otázkou je, v akej kvalite a za akú cenu sa reálne predáva…
Bez vyvodenia osobnej zodpovednosti
Skúste vymenovať najzávažnejšie zistenia kontrol, kde bolo následne potrebné vyvodiť osobnú, alebo dokonca aj trestnoprávnu zodpovednosť. Boli neskôr vynesené aj právoplatné rozsudky?
Naša práca nemôže byť meraná počtom, alebo úspešnosťou podaných trestných oznámení. Na kontrolu chodíme ex post, s odstupom dvoch, troch rokov a priama korupcia, úplatkárstvo či vedomý podvod sa veľmi ťažko dokazujú s odstupom tak dlhého času. To sú už pozametané stopy, kontrolóri môžu len ťažko nachádzať dôkazy. V prípadoch, že máme podozrenie na spáchanie trestného činu v akejkoľvek forme, automaticky komunikujeme s prokuratúrou či políciou a podávame trestné oznámenia. Len minulý rok sme podali trinásť trestných oznámení, desiatky odstúpení smerovalo na Úrad pre verejné obstarávanie či Úradu vládneho auditu. Moji kolegovia sú odborníci, profesionálni kontrolóri, ale určite nemajú ani zručnosti a ani skúsenosti s prípravou vyšetrovania či vznesením konkrétneho obvinenia.
„Poľnohospodárska platobná agentúra bola v nedávnej minulosti asi ukážkovým príkladom toho, ako by nemala byť riadená štátna, verejná inštitúcia. Už prvá naša plošná kontrola ukázala, že je nielen veľký neporiadok v prideľovaní dotácií, ale výrazne zaostáva aj systém vnútornej kontroly.“
Čo hovoríte na prípad Pôdohospodárskej platobnej agentúry?
Poľnohospodárska platobná agentúra bola v nedávnej minulosti asi ukážkovým príkladom toho, ako by nemala byť riadená štátna, verejná inštitúcia. Už prvá naša plošná kontrola ukázala, že je nielen veľký neporiadok v prideľovaní dotácií, ale výrazne zaostáva aj systém vnútornej kontroly. Následne sme boli v agentúre v roku 2015, kde sme preverovali prijaté opatrenia a veci vyzerali byť v poriadku. No už kontrola v roku 2016 odhalila, že procesy riadenia sa vrátili k starému spôsobu. Boli zistené nekvalifikované hodnotenia, neporiadok v celom procese vyhlasovania výziev, ich administrovania, no proste veľký chaos, popretkávaný netransparentným až korupčným správaním na viacerých riadiacich stupňoch agentúry. Celý výstup, zistenia z kontroly boli preto odstúpené orgánom činným v trestnom konaní. Nedá mi však nepoznamenať, že to bolo výrazne časovo pred tým, ako začala konať polícia z dôvodu protestov farmárov.
Keď si jednotlivé ministerstvá alebo štátne inštitúcie môžu individuálne zmeniť nastavené pravidlá, je riešenie v nejakom jednotnom systéme vnútorných pravidiel pre všetky štátne inštitúcie? Alebo ako zabezpečiť, aby sa natrvalo dodržiavali nastavené pravidlá v rezortoch?
Je to problém, hlavne vtedy, keď nefunguje etika, morálka a keď sa nevyvodzuje osobná zodpovednosť, ale len akási formálna politická zodpovednosť. Myslím si, že je potrebné zmeniť pravidla hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov a vedúcich štátnych zamestnancov, ktorí sú priamo zodpovední za distribúciu prostriedkov, za rozhodovanie o miliónových majetkoch.
Podľa dnes platnej legislatívy sa osobná zodpovednosť ťažko vymáha, finančne je ohraničená výškou troch platov zodpovedného zamestnanca. Nehovoriac o tom, že dotknutej osobe musíte dokázať úmysel a bez toho nemôže byť trestne stíhaná. Prísnejší zákon by mal priviesť ľudí konajúcich v mene štátu, spoločnosti k väčšej rozvážnosti či zodpovednosti, lebo nerozhodujú o použití svojej peňaženky, nenakladajú z ich vlastným majetkom.
V ostatnom čase sledujeme tiež zvláštnu recyklovateľnosť ľudí, ktorí pôsobia v riadiacich a sprostredkovateľských orgánoch, ktoré rozhodujú o európskej finančnej pomoci. Ak sa zistí, že niekto zlyhal, urobil zvláštne opatrenia, vyvodí sa voči nemu len zodpovednosť tým, že sa rozviaže pracovný pomer, ešte aj s niekoľko mesačným odstupným a o chvíľku toho istého človeka nájdete v inej vedúcej štátnej pozícii. Chýba jasný postoj ministra, generálneho riaditeľa aj v tom, že prešľap podriadeného odstúpi polícii, podá návrh na začatie trestného stíhania.
Medzi častými príčinami problémov v kontrolovaných subjektoch podľa výsledkov kontrol sú rôzne nedostatky pri verejnom obstarávaní, nedostatočný počet odborníkov. Vidíte možnosti v systémovom nastavení, ktoré by pomohlo vylepšiť tento stav?
Mám pozitívne očakávanie od nových pravidiel v procese verejného obstarávania. Ešte je ťažké povedať, aký reálny prínos bude mať nový zákon, ale žiadna právna norma nebude nikdy dokonalá, lebo keď nefunguje morálka či zodpovednosť, zákon sa dá rôznymi kľučkami obísť. Britská legislatíva je oveľa voľnejšie formulovaná a pravidlá, často aj nepísané pravidlá sa dodržiavajú. My chceme často veci zošnurovať do detailu, ale to nepomôže. Ak to nebude v nás, zákon to neupraví. Verejní činitelia, vrcholoví manažéri štátnych, verejných inštitúcií musia konať tak, že verejný záujem je na prvom mieste a ich rozhodovanie nevychádza len zo zákonnom zadefinovaných mantinelov, ale ich konanie reflektuje tiež princípy transparentnosti či efektívnosti.
Potrebný kontrolný výbor
Ako sa pozerajú na rozhodovací proces u nás v zahraničí?
Vrátim sa tri roky dozadu. Zástupcovia OBSE prezentovali hodnotiacu správu o vývoji Slovenska vo všetkých oblastiach rozvoja spoločnosti. Výrazne ma zaujala časť o rozhodovacom procese. Zahraniční odborníci konštatovali, že v slovenských podmienkach sa rozhoduje spravidla tromi spôsobmi. V prvom rade ad hoc, bez akejkoľvek analýzy stavu vecí, v druhom rade politicky a len vo výnimočných prípadoch sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovane, na základe analýz a odborných podkladov. Odvtedy vláda prijala uznesenie, ktorým ukladá štátnym inštitúciám vytvárať analytické jednotky, ktoré by realizovali cielené, hĺbkové analýzy východiskového stavu, dopadov na proces realizácie projektu či udržateľnosť z hľadiska zdravého rozvoja celej spoločnosti.
„V spoločnosti máme veľa dobrých, ale aj boľavých miest a práve pomáhať odhaľovať tie rizikové stránky, to je poslanie národnej kontrolnej autority. Kontrolu nesmerujete tam, kde na základe analýz veci fungujú. Naše kroky smerujú do oblastí, kde sa točí veľký objem financií a kde sú významné indície, že to nefunguje.“
Aj napriek tomu zisťujeme nedostatky. Spomeniem napríklad čerstvé zistenie súvisiace s projektom protipožiarneho systému v štátnych lesoch, ktorý vychádzal z takmer desať rokov starého zadania. Potom, pri kľúčovom projekte reformy verejnej správy, absentovala východisková finančná či majetková analýza. A aj preto kontrolóri nemohli preveriť reálne prínosy reformy, lebo aktuálne čísla sme nemali k čomu porovnávať. To, čo vtedajší minister vnútra prezentoval verejnosti, niekoľko stomiliónové úspory, to sme my práve pre tieto nedostatky nevedeli preukazne, hodnoverne verifikovať.
V spoločnosti máme veľa dobrých, ale aj boľavých miest a práve pomáhať odhaľovať tie rizikové stránky, to je poslanie národnej kontrolnej autority. Kontrolu nesmerujete tam, kde na základe analýz veci fungujú. Naše kroky smerujú do oblastí, kde sa točí veľký objem financií a kde sú významné indície, že to nefunguje. A aj preto náš úrad prináša viacej negatívnych správ, ako tých dobrých. Pravda je však aj taká, že tam, kde vieme ponúknuť príklady dobrej praxe, tam kde je systém dobre nastavený, tak tam zverejňujeme pozitívne informácie, ponúkame verejnosti, médiám.
Nakoľko transparentne, účelne a hospodárne využívajú štátne orgány, samosprávy verejné prostriedky, vrátane európskych zdrojov? Aké sú najväčšie problémy a ich príčiny?
Presnú štatistiku nevedieme. Bolo by to tiež značne obtiažne. Veď si len zoberte, že v našom portfóliu je viac ako sedemnásťtisíc subjektov. V priebehu roka dokážeme skontrolovať asi tristo inštitúcií. Kontrola musí byť súčasťou riadenia štátu na všetkých úrovniach. Vnútorní audítori a kontrolné skupiny musia byť nositeľmi objektívnej a nezávislej spätnej väzby pre vrcholový manažment ministerstva, podniku či samosprávnej inštitúcie. Bez merania, bez cielenej kontroly nemôže byť žiadne riadenie úspešné. Tieto pravidla by sme mali mať stále pred očami. Chybou je, že v slovenských podmienkach sú tieto pravidlá výrazne formálne.
Nezlepšuje sa to?
Nielen vnútorná kontrola, ale tiež rozpočtový proces je podľa nás z viacerých uhlov pohľadu formálny. Negatívny stav som pranieroval tiež v parlamente pri prerokovaní nášho ostatného stanoviska k štátnemu záverečnému účtu. V priebehu roka sa tisíckami rozpočtových opatrení zmení rozpočet štátu tak, že realita je úplne vzdialená od východiska schváleného poslancami. Keď som bol primátorom v Spišskej Novej Vsi, rozpočet mesta bol zhruba dvesto miliónov korún. Primátor mal kompetenciu použiť mimo schváleného rozpočtu maximálne 500 tisíc, akékoľvek zásadnejšie zmeny museli schvaľovať poslanci, lebo je to ich právo i zodpovednosť. Takto by to malo platiť aj na národnej úrovni. Nie je zdravé, ak rezort financií môže mimo parlament prerozdeliť viac ako miliardu eur. Rozpočtovými opatreniami sa presúvajú významné zdroje medzi rezortmi, rozpočtovými kapitolami. My to vnímame kriticky, je to signál nedostatočného plánovania, ale aj netransparentnosti v celom procese štátneho rozpočtovníctva.
Mala by byť veľká kompetencia ministra financií prehodnotená?
Najvyššou kontrolnou inštitúciou v štáte je parlament, nie kontrolný úrad, my sme len nástroj, akási predĺžená ruka Národnej rady SR, ktorá nás zriadila zákonom. Túto jedinečnú kompetenciu by si parlament nemal nechať zobrať. Súčasný stav nie je dobrý, lebo rozpočet a vecné využitie verejných, európskych financií musí byť podľa mňa pod ešte väčším drobnohľadom zákonodarného zboru. Aj preto už piaty rok volám po zriadení kontrolného výboru. Záverečné správy z kľúčových kontrolných akcií nášho úradu by mali byť povinne prerokovávané v tomto výbore za účasti ministrov, či štatutárnych predstaviteľov kontrolovaného subjektu. Takto to funguje v Česku, Maďarsku či Poľsku, kde napríklad tretinu kontrolných akcií navrhuje kontrolný výbor parlamentu, ktorého zloženie vychádza z paritného zastúpenia strán zvolených do parlamentu. Počas môjho štvorročného pôsobenia v pozícii predsedu NKÚ SR sme na základe uznesenia parlamentu vykonali len dve akcie, kontrolu v Slovenských elektrárňach a úrade detskej ombudsmanky.
Vytváranie mestských aglomerácií
Tiež ste boli v samospráve. Už sa ozývajú hlasy, že možno by bolo vhodné zmeniť parlament na dvojkomorový a čiastočne umožniť regionálne zastúpenie v parlamente. Hovorí, že keď niekto príde priamo z regiónu, priamo vie, čím ten región trpí. Je to efektívna cesta?
Vytvorenie senátu, druhej komory parlamentu v Českej republike, bolo podľa názorov viacerých českých odborníkov skok do tmy. Myslím si, že na Slovensku skôr treba zmeniť jeden volebný obvod napríklad na osem, aby sme kopírovali počet krajov. Keď som pôsobil v parlamente, tak už v roku 2005 som bol spoluautorom takejto legislatívnej zmeny. Aj vďaka negatívnemu postoju členov SDKÚ návrh nebol úspešný a nedokázali sme sa vysporiadať s „darom“, ktorý nám zanechalo Mečiarovo HZDS. Ak by mal poslanec priamu zodpovednosť za svoj región, určite by sa inak správal, ako pri jednom volebnom obvode. V tomto systéme sa zodpovedajú výlučne predsedovi strany, potrebujú mať dôveru straníckej centrály, potom región či občan stoja bezzubo na vedľajšej koľaji.
„Ak by mal poslanec priamu zodpovednosť za svoj región, určite by sa inak správal, ako pri jednom volebnom obvode.“
Diskutuje sa aj o usporiadaní krajov, či sa netreba vrátiť k bývalému systému na tri kraje…
Povedal by som to asi takto. Ide o nostalgiu za socialistickou skúsenosťou, ktorá v modernej občianskej spoločnosti nemôže úspešne fungovať. Dnes sme niekde inde a na výrazne vyššej úrovni správy veci verejných. Keď sa robila reforma verejnej správy, bol som za šestnásť krajov, žúp. Dnes sa aktívne hovorí o vytváraní mestských aglomerácií, naviazaných na fungovanie mesta. Je to výzva do budúcna a asi jedna z ciest ako by to mohlo dobre fungovať. Aj samotný občan by systému lepšie rozumel, vedel by byť aktívny a určite by sa dokázal aktívnejšie podieľať na živote v meste či mestskom regióne.
Poslanec je bližšie k ľuďom a oni ho viac kontrolujú, dávajú podnety.
Samozrejme, ale to nie je len o poznaní, kvalifikovanejších rozhodnutiach, ale aj o zodpovednosti. To Vám hovorí aj sedliacky rozum. Slovensko stále stojí na mieste, pričom pokračovanie v reforme verejnej správy je kľúčom k lepšiemu fungovaniu celej spoločnosti. Stále však necítim politickú vôľu, ísť do toho. Niekto by mal zobrať zodpovednosť do rúk, lebo zmena v oblasti školstva, zdravotníctva, správy územia, jeho udržateľného rozvoja je nutná. Nedávno som čítal článok o tom, kde má v oblasti verejnej moci priority občan. Pre viac ako dve tretiny ľudí je číslom jedna jeho mesto, tam sa narodí, chodil do škôlky, školy, tu žije, pracuje, zakladá si rodinu, prežíva starobu. Niekto sa však snaží robiť zo štátu modlu, že o všetko a o každého sa vie, či môže postará štát. Skutočnosť je však úplne iná, gro služieb, výkonov, povinností vo vzťahu k občanovi dnes robí aktívne samospráva.
Veľa problémov sa vyskytuje, napríklad, pri obstarávaní IT projektov na rôznych úrovniach. V čom je podľa vás táto oblasť taká komplikovaná, že vzbudzuje aj verejné diskusie častokrát práve s obstarávaním a projekty nefungujú?
Nie som špecialista, ale rámcovo tomuto procesu rozumiem. Všetky projekty IT, ktoré sa majú realizovať, by mali ísť cez verejné pripomienkovanie. Malo by sa verejne hovoriť o východiskových analýzach. Pri definovaní kľúčových projektov informatizácie spoločnosti v roku 2019 je neprijateľné a možno až amatérske, vychádzať z informácií, čiastkových analýz pripravených ešte v roku 2008. Dnes to úplne rukolapne vidíme pri diskusiách o rušení rodného čísla, ktoré je takým istým identifikátorom, ako je akékoľvek iné desaťmiestne číslo. Bývalý minister financií mi pri jednej diskusii o rizikách v štátnom rozpočte hovoril, ako významne sú zaťažené verejné financie nákladmi viazanými na prevádzku, správu existujúcich informačných systémov, ktoré v mnohých prípadoch nie sú kompatibilné s inými a ich úprava by si vyžiadala ďalšie milióny.
Začiatkom tohto roku sme navštívili fínsky najvyšší kontrolný úrad a nestačil som závidieť, ako to oni majú nastavené. Napríklad informačný systém v oblasti ekonomiky, účtovníctva spravuje jedna agentúra, všetky štátne a verejné inštitúcie majú povinnosť využívať tento systém. Vďaka tomuto nastaveniu môžu národní kontrolóri preveriť ročne 110 úradov, môžu urobiť vierohodné finančné audity. Fínski kontrolór obrazne povedané stlačí gombík na počítači, získa rizikovú analýzu, stlačí druhý, má komplexný obraz o hospodárení kontrolovaného subjektu gombík. Potom už len rizikové oblasti, zistené nedostatky verifikuje so zodpovednými zamestnancami a po desiatich dňoch môže kontrolu ukončiť.
Čerpanie eurofondov si komplikujeme
Ďalšou veľkou problémovou skupinou je využívanie európskych peňazí. Poučili sme sa už oproti minulým rokom, keďže teraz máme už tretie programové obdobie, alebo sa tie problémy stále opakujú?
V čerpaní eurofondov v tomto programovom období sme boli k záveru minulého roku na 24. mieste v rámci EÚ a vyčerpali sme len necelých 24 percent zdrojov. Slovensko stále zaostáva v nastavení procesov, hlavne čo sa týka jasného definovania výziev či v procese odborného hodnotenia. Aj my sme zapojení do čerpania európskych fondov cez projekt vzdelávania za bezmála 1,5 milióna eur. Musím povedať, že je s tým spojená veľká administratíva, kolegovia to hodnotia ako zbytočnú byrokraciu, vďaka ktorej si život v mnohých prípadoch komplikujeme sami, nie bruselskí úradníci. Chýba väčšia pružnosť zo strany riadiacich orgánov, lebo ak si vezmete, že projekt sme pripravovali pred štyrmi rokmi, mali sme iné poznanie ako dnes, zmenila sa situácia na trhu, ceny sú úplne iné, tak tomu je potrené operatívne prispôsobiť aktuálne postupy, riešenia. Potom sa ani nečudujem, že čerpanie je nedostatočné, lebo prijímatelia po zistení, koľko povinností či byrokracie ich čaká, radšej z projektu vycúvajú a financovanie projektu riešia komerčným spôsobom.
„Pravidlá z Bruselu hovoria, do akých oblastí majú ísť prostriedky, ale my tie oblasti ešte tak zatomizujeme, až mám pocit, že tie peniaze idú hore komínom. Keby sme ich dali viacej dohromady a cielene ich dali napríklad do novej infraštruktúry, ktorú potrebujeme všetci, tak by dokázali oveľa zmysluplnejšie využiť európsku pomoc.“
Nejde o bruselskú byrokraciu, ale o našu vlastnú?
Dovolím si tvrdiť, že o našu vlastnú. Možno trochu aj pod tlakom, že veľa sa hovorí o eurofondoch, keďže sa veľa hovorí o netransparentnom čerpaní, tak chceme byť transparentnejší než je celý svet. A to potom spôsobuje prebyrokratizovanie systému. Pravidlá z Bruselu hovoria, do akých oblastí majú ísť prostriedky, ale my tie oblasti ešte tak zatomizujeme, až mám pocit, že tie peniaze idú hore komínom. Keby sme ich dali viacej dohromady a cielene ich dali napríklad do novej infraštruktúry, ktorú potrebujeme všetci, tak by dokázali oveľa zmysluplnejšie využiť európsku pomoc. Máme veľa priorít a každý rezort si chce z balíka niečo odtrhnúť. Možno je to výzva pre nastavenie nového programového obdobia pre roky 2021 – 2027, lebo európska pomoc je neopakovateľným zdrojom podpory a udržateľného rozvoja krajiny v jej kľúčových, strategických oblastiach.
To ale navždy nepotrvá.
Práve preto hovorím, že je to neopakovateľná príležitosť, ktorá raz skončí a my sami, štát bude musieť povedať z akých zdrojov zabezpečíme rozvoj spoločnosti, ako budeme garantovať ľuďom realizáciu kľúčových verejných politík. Odchodom Británie z Únie sa objem financií zníži, kráčame do obdobia recesie a aj Slovensko sa v blízkej budúcnosti stane členom európskeho spoločenstva, ktorý bude viac dávať ako prijímať. Mali by sme sa pomaly na to pripravovať. Je to otázka priorít rozpočtu a je to výzva, na ktorú musí ponúknuť odpoveď Národná rada SR, to je kľúčová inštitúcia, ktorá by mala myslieť na deň po, keď eurofondy nebudú. A ten deň určite príde, či skôr, alebo neskôr.
Kontrolóri idú tam, kde sú riziká
Nakoľko je počet kontrolórov, ktorými disponuje váš úrad, vzhľadom na ich vyťaženie dostatočný na to, aby ste pokrývali všetky potrebné kontroly?
Národná autorita nemôže suplovať kontrolu na nižších stupňoch, to znamená vládny audit, odbory kontroly, kontrolórov v samospráve, lebo na to nikdy nebudeme mať personálne kapacity. Najvyššia kontrolná inštitúcia musí preverovať strategické ciele štátu, kľúčové procesy, nosné oblastí verejných politík, kde sa točí značný objem peňazí. Na to, aby bolo naplnené kľúčové poslanie nášho úradu je nás dosť, máme primeraný počet ľudí, odborníkov pre výkon nielen tradičnej finančnej kontroly, ale aj prierezových, výkonnostných auditov.
Koľko je kontrolórov?
Smerné číslo je 319 kontrolórov a pravdou je tiež fakt, že máme viac ako 60 percent žien. No a viaceré kolegyne sú na materskej dovolenke, preto tento strop nie je naplnený. Keď mal úrad ešte v nedávnej minulosti postavený plán kontrol prioritne na oblasť účtovníctva, rozpočtovníctva či na nakladanie s majetkom, bolo to relatívne jednoduché, ale aj monotónne. Zameranie úradu som však v ostatných troch rokoch preklopil spolu s mojimi kolegami na hodnotenie verejných politík a na kontrolu kľúčových, strategických oblastí verejného života. A na takúto zmenu, na nové nastavenie sa musíte aj odborne, personálne pripraviť. Obrazne povedané, dnes máme priamo v teréne bezmála 250 ľudí. Nehovoriac o tom, že tretí rok pomáha pri príprave plánu kontrolnej činnosti, pri mapovaní rizík analytická jednotka, ktorá by v krátkej budúcnosti mala mať šestnásť kmeňových zamestnancov.
Ak si budú všetky kontrolné orgány vo všetkých inštitúciách plniť svoju úlohu, tak to bude dostatočný počet?
Áno, ale bude to platiť len vtedy, ak každý verejný činiteľ, generálny riaditeľ, či vedúci organizačnej jednotky na každej z verejných inštitúcií bude mať na mysli, že kontrola je kľúčový prvok profesionálneho riadenia. Národná inštitúcia pri akomkoľvek počte zamestnancov nemôže suplovať iné úrovne kontroly. Pri sedemnásťtisíc subjektoch, ktoré môže NKÚ kontrolovať je to tiež nepredstaviteľné.
Ideme tam, kde sú významné riziká, vyberáme si kľúčové verejné politiky a tak, ako celý vyspelý svet sa uberá výkonnostnou kontrolou, tým istým smerom kráčame aj my, lebo máme povinnosť dávať odpovede na otázky súvisiace s prínosom realizovaných politík pre udržateľný rozvoj našej spoločnosti, ale aj pre samotného občana. Nahlas hovoríme o napĺňaní verejných politík, či sa efektívne, hospodárne a účinne využívajú verejné prostriedky.
Ako príklad zmeny nastavenia úradu môže poslúžiť jednoduchý príklad, nákup CT prístroja. Nemocnica na jeho obstaranie mala v rozpočte peniaze, pri zakúpení bol dodržaný zákon, ale otázkou je, že či daná nemocnica takýto prístroj vôbec potrebovala, či ho vie využiť, aký prínos môžu pocítiť pacienti a či nebolo lepšie kúpiť prístroj o 50% lacnejší, s menším počtom funkcionalít, lebo z pohľadu poslania danej nemocnice, je to úplne postačujúce. Pozeráme sa teda nielen na to, či kúpa v sebe zohľadnila ceny, hospodárnosť či transparentnosť, ale či má aj pridanú hodnotu, ktorou je účelnosť.
Koľko prípadov dokáže absolvovať jeden kontrolór, aj keď kontrolu robíte v skupinách?
Kontrolu robia vždy minimálne dvaja. Vezmite si, že plán kontrolnej činnosti pre rok 2020 sme začali pripravovať v januári tohto roka. Na kolégiu bude už nasledujúci pondelok prerokovaných 24 kontrolných akcií pre budúci rok. Tie sú už rozpracované a do nich určite pôjdeme. Do konca októbra majú kontrolóri čas na to, aby ich rozpracovali do projektu, do samých detailov. Čiže príprava je veľmi náročná a kontrola musí byť proces plánovaný, nie náhodný. Na rozdiel od polície my nemáme zásahovú jednotku, na kontrolu sa musíme pripraviť. Kontrola je cieľavedomá činnosť, dopredu upozorníme kontrolované subjekty, že k ním prídeme. Už týmto krokom vyvolávame pozornosť a dotknutá strana sa môže na kontrolu pripraviť. Keď ideme na kontrolu zameranú na tri, či päť rokov dozadu, stopy sa dajú veľmi ťažko pozametať a veci sa dajú ťažko napraviť. Preverujú aj prevádzku mýtneho systému.
„Ukazuje sa, že s národným bohatstvom – vodou, ktoré sme presadili do ústavy, nenarábame tak zodpovedne, ako si zaslúži národné bohatstvo od ktorého závisí naša budúcnosť.“
Aké priority máte ešte v tomto roku? Koľko kontrol plánujete v tomto roku?
V tomto roku máme v pláne 34 kontrol. Číslo nikdy nie je presné. Niektoré kontroly podržíme, ktoré sme mali naplánované a ešte sme neotvorili, ale pôjdeme tiež do segmentov, ktoré treba operatívne riešiť. Napríklad kontrolná akcia na katastri ešte nie je uzavretá, no sú tam vážne zistenia, ktoré budeme smerovať aj na vládu. Podobne to bude pri záveroch z kontroly vodárenských spoločností. Ukazuje sa, že s národným bohatstvom – vodou, ktoré sme presadili do ústavy, nenarábame tak zodpovedne, ako si zaslúži národné bohatstvo od ktorého závisí naša budúcnosť. Vyhodnocujeme aj fungovanie, prínos mýtneho systému za posledných desať rokov. Musím povedať, že naši analytici správne popísali riziká, lebo výstupy od kontrolórov ich potvrdzujú a už teraz mám pocit, že kontrolné zistenia vyvolajú zaujímavú diskusiu.
Na čo je zameraná táto kontrola?
Pozeráme sa na funkčnosť mýtneho systému, jeho prínos pre rozvoj cestnej, diaľničnej infraštruktúry, ale aj nastavenie zmluvných vzťahov, ktoré sa postupne zamotávajú existenciou niekoľkých desiatkov dodatkov. Jednoduchšie povedané, dnešné pravidlá v mýtnom projekte sú už niekde inde, ako boli definované a zazmluvňované pred jeho spustením. Nehovoriac o rizikách, otázkach, ktoré vyplávajú na povrch pri ukončení zmluvy zo súčasným prevádzkovateľom.
Je možné, že bude aj trestno-právna zodpovednosť?
Nechcem to prejudikovať dopredu, ale už dnes môžem povedať, že doterajšie zistenia sú veľmi vážne a možno aj po odborných konzultáciách s políciou či prokuratúrou budeme konať tak, aby tí, ktorí zlyhali, boli braní na zodpovednosť…