Možno je to člen vašej rodiny, bývalý partner alebo kolega z práce. Po rozhovore s ním sa cítite vyčerpaní až „vycucaní“ z energie. Nie, nemusíte obviňovať sami seba z toho, že tieto interakcie „nezvládate“, často naozaj nie je chyba vo vás. Ľudia, ktorí nevedia zvládať svoje emócie, cítia sa hlboko vnútri nedostatoční a vyžadujú si neustálu pozornosť majú tendenciu vyvolávať tieto pocity v druhých – aby na svoje trápenie neboli sami. Samozrejme, nerobia to naschvál, často ide o podvedomý program, ktorí si so sebou ťahajú už od detstva.
Aj vám sa v živote objavujú ľudia, ktorých prítomnosť vás vyčerpáva? Možno vás prišli naučiť jasne si stanoviť svoje hranice, asertívne ich vedieť komunikovať a zlepšiť tým svoje vzťahy. A možno vám prišli ukázať, že obmedzenie kontaktu je niekedy jediné východisko z toxického vzťahu.
V rozhovore s psychodynamickou terapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou sa dozviete, ako spoznať „emočného upíra“ a ako sa mu brániť. Radí ako postupovať aj v komplikovanejších situáciách, napríklad ak je emočný upír blízky člen rodiny – ako s ním zostať v kontakte a zároveň ochrániť svoju energiu?
Aké správanie a dynamika sú typické pre emočného upíra – existujú konkrétne frázy, situácie alebo manipulácie, ktoré sa opakujú?
Pojem „emočný upír“ je síce trochu zjednodušujúci, ale vystihuje určitý typ vzťahovej dynamiky, ktorá nás vyčerpáva. Často ide o ľudí, ktorí nevedia regulovať vlastné emócie – a tak ich nevedome „prenášajú“ na iných. Typické sú vety ako: „Ty si jediný, kto mi rozumie.“ Alebo naopak: „Nikdy ma nepochopíš.“ Jednej mojej klientke telefonovala kolegyňa každý deň s tým, ako je zničená, že nič nezvláda. Klientka sa snažila pomáhať, až kým sama neskončila na PN. V terapii sme zistili, že ju k tejto žene viazalo niečo známe – pocit, že musí zachraňovať, inak nie je dosť dobrá.
Ktoré druhy emočných upírov sú najčastejšie – je rozdiel medzi tým, kto manipuluje zámerne, a tým, kto to robí z nevedomého strachu či úzkosti?
Rozlišujeme viacero typov. Napríklad tzv. obetný typ, ktorý stále trpí a hľadá externého vinníka. Alebo záchranca, ktorý pomáha všetkým, len nie sebe – často bez toho, aby ho o to niekto žiadal.
Dôležité je vedieť, že väčšina týchto správaní nevychádza zo zla či vypočítavosti, ale z nevedomých strachov – z pocitu, že inak nebudú milovaní, že zlyhajú, že zostanú sami. Napríklad muž, ktorý „dusí“ partnerku neustálymi telefonátmi a výčitkami, ju možno nechce vedome ovládať. Len má panický strach z opustenia – ktorý v ňom vznikol ešte v detstve, keď ho matka trestala tichom.
Ako si uvedomiť, že nás takýto človek vysáva – čo si na sebe môžeme začať všímať (únava, úzkosť, pochybnosti o sebe)?
Prvým signálom je telo – po stretnutí s týmto človekom ste unavený, máte stiahnutý žalúdok, cítite sa vinný, alebo zmätený. Pochybujete o sebe. Alebo sa pristihnete pri tom, že sa vyhýbate kontaktu, no zároveň máte výčitky.
Môj klient napríklad po každom rozhovore s mamou skončil v posteli so silnou únavou. Až v terapii si uvedomil, že zakaždým bol vystavený výčitkám, otázkam typu: „A čo ja? Mňa si si nevšimol.“ – a neustálej kontrole. Keď sa takéto stretnutia opakujú a vy ste po nich pravidelne „vypnutý“, niečo nie je v poriadku.
Ako rozoznať, že niekto len prežíva náročné obdobie, a že ide o dlhodobý vzorec závislosti a emocionálneho parazitizmu?
Krátkodobé krízy má každý. Rozdiel je v tom, ako sa človek správa dlhodobo. Ak po čase dokážete reflektovať, že ste mali vo vzťahu (nielen v partnerskom) náročné obdobie, a vzťah sa znovu vyrovná – ide o dočasnú fázu.
Ak ale zakaždým, keď sa vám darí, zareaguje partner/ka záplavou svojich problémov, ak vo vzťahu neviete slobodne dýchať – ide o vzorec. Niekedy až závislosť. Nie od vás ako osoby, ale od funkcie, ktorú vo vzťahu plníte. Ako terapeutka často počúvam: „Ale veď on/ona za to nemôže.“ To je síce súcitné, ale neznamená to, že sa nemôžete chrániť.
Ako nastaviť zdravé hranice s človekom, ktorého nechceme úplne odstrihnúť, ale potrebujeme sa chrániť?
Zdravé hranice neznamenajú, že druhého odstavíte. Znamenajú, že si uvedomíte: „Aj ja mám právo byť unavený, odmietnuť, nesúhlasiť.“
Skúste namiesto výčitky povedať: „Teraz nemám kapacitu to počúvať, ale som tu, keď to budeš chcieť riešiť konštruktívne.“ Alebo: „Nepôjdem do tejto debaty, necítim sa v nej dobre.“ Hranice sa neoznamujú raz. Budú testované. Veľmi dôležité je, aby ste ich dodržali vy sami. V psychoterapii sa tomu hovorí „držať rámec“. Je to náročné – ale veľmi oslobodzujúce.
Prečo nás niektoré typy ľudí opakovane priťahujú, aj keď nás vyčerpávajú? Je v tom nejaký vnútorný vzorec?
Áno – často ide o tzv. opakovanie vzťahového scenára z detstva. Ak ste mali napríklad mamu, ktorá bola nestála, zraniteľná, a vy ste sa o ňu museli starať – podvedome vás priťahujú ľudia, pri ktorých môžete opäť „pomáhať“. Nie preto, že by ste boli slabý – ale preto, že je to váš známy spôsob cítiť sa potrebný. Psychoterapia pomáha tieto vzorce spoznať – a zmeniť. Až vtedy sa nám začnú páčiť ľudia, ktorí sú pre nás dobrí, nielen známi.
Ak je emočný upír blízky člen rodiny – ako s ním zostať v kontakte a zároveň ochrániť svoju energiu?
Tu je kľúčové naučiť sa tzv. vnútornú separáciu. Môžete byť fyzicky prítomný, ale mentálne „nezapojený“. To znamená: neísť do obhajoby, nereagovať okamžite, nedávať sľuby z pocitu viny. Pomáha mať v sebe vetu: „Toto je ich realita, nie moja.“ Môžete byť láskavý, ale nemusíte sa dať emocionálne vydierať. Klient, ktorý mal manipulatívneho otca, sa naučil konverzáciu ukončiť vetou: „Oci, teraz to už ďalej rozoberať nebudem.“ Bolo to ťažké. Ale zachránilo mu to zdravie.
Dá sa takémuto človeku pomôcť, alebo je lepšie jednoducho odísť? A ako to urobiť bez výčitiek?
Dá sa pomôcť – ale len vtedy, keď to ten človek sám chce. Vy ho nezmeníte. To je bolesť mnohých vzťahov. Často v nich zostávame dlho, lebo dúfame, že to raz pochopí. Odchod nie je zlyhanie. Je to akt dospelosti. V terapii často pracujeme s tým, ako to urobiť dôstojne – bez výbuchov, bez kriku, bez pocitu viny. Jedna klientka napísala list: nie výčitkový, ale pravdivý. Napísala: „Potrebujem sa chrániť. Verím, že aj ty raz nájdeš spôsob, ako sa cítiť lepšie. Ale nie cezo mňa.“ A to je vlastne psychoterapia – učenie sa chrániť seba, bez toho, aby sme stratili ľudskosť.
