Detskí vojaci: rany na duši sa hoja veľmi dlho

12. február 2021: Medzinárodný deň proti zneužívaniu detských vojakov.

Svet si každý rok 12. februára pripomína Medzinárodný deň proti zneužívaniu detských vojakov. UNICEF sa v tejto problematike výrazne angažuje.  Južný Sudán je jednou z krajín s veľkým počtom detí využívaných ozbrojenými silami a ozbrojenými skupinami.  UNICEF preto zaviedol v krajine rozsiahly reintegračný program s vysokou mierou úspešnosti. UNICEF v Južnom  Sudáne neustále mapuje situáciu detských vojakov. Rok 2021 je rokom, počas ktorého sa UNICEF zameriava na duševné zdravie detí a mládeže.

Po návrate z ozbrojených skupín, deti ešte dlho prenasledujú zlé sny a traumatizujúce zážitky ovplyvňujú ich návrat do bežného života. V tejto chvíli je veľmi dôležitá pomoc sociálneho pracovníka a podpora rodiny. 

Niekoľko základných faktov o detských vojakoch

• Zneužívanie detí ozbrojenými silami a ozbrojenými skupinami je pre ich vývin extrémne škodlivý.
• Zatiaľ čo sa fyzické rany zahoja pomerne rýchlo, tie neviditeľné – na duši, dlho bránia ich zotaveniu a návratu k bežnému životu.
• Psychosociálna podpora a reintegračný program sú kľúčové. Každé dieťa má počas troch rokov k dispozícii sociálneho pracovníka, ktorý mu pomáha vyrovnávať sa s traumami a vrátiť sa do bežného života.
• Deti, ktoré boli uvoľnené alebo s sa im podarilo z ozbrojených skupín ujsť, ostávajú často bez pomoci z dôvodu nedostatočného financovania podporných programov.
• UNICEF vyzýva všetky ozbrojené sily a ozbrojené skupiny v Južnom Sudáne, aby okamžite zastavili nábor a zneužívanie detí.
• UNICEF nalieha na strany v konflikte, aby pokračovali v implementácii komplexného akčného plánu na ochranu detí v Južnom Sudáne pred závažným porušovaním práv dieťaťa, vrátane náboru a využívania detí ozbrojenými silami a ozbrojenými skupinami.

Príbeh 14-ročného Davida

DNES môžete pomôcť detským vojakom aj Vy. Stačí poslať prázdnu SMS na číslo 844 (1 SMS = 3 EUR). Ak sa Vám páči ako pomáhame, bude nám cťou, keď sa stanete členom našej veľkej rodiny SVETOVÝCH RODIČOV, ktorí pomáhajú pravidelne.

Príbeh 15-ročnej Sary z Južného Sudánu je len jedným z tisícov

Traumatizujúce zážitky z buša trápia Saru aj rok po tom, ako sa jej podarilo utiecť z ozbrojenej skupiny. „Keď som sa vrátila domov, ľudia na mňa ukazovali a báli sa ma… Ja by som však nikdy nikomu neublížila.“ Sara smutne klopí zrak, keď sa v spomienkach vracia k dňom po návrate z ozbrojenej skupiny, ktorá ju uniesla, a potom rok využívala, vykorisťovala a týrala. Sedíme na modrých plastových stoličkách pod veľkým mangovníkom, ktorý bude čoskoro posiaty zeleným ovocím, potom zožltne a následne sa zmení na červené plody so sladkou žltou šťavnatou dužinou. Túto premenu však Sára nevníma – jej myseľ  je stále plná traumatizujúcich zážitkov z buša.

„Keby ma neťažili tieto strašné spomienky – moja myseľ by bola slobodná. Toto vo mne navždy zostane,“ hovorí potichu.

Je rezervovaná. Počas rozhovoru jej je nepríjemný dlhší očný kontakt, často pozerá dole alebo na miesto na ruke, ktoré si stále škriabe. Jej odpovede sú na začiatku veľmi krátke, postupne, keď si získame jej dôveru sa rozhovorí viac. „Raz ráno som bola práve na ceste na trh spolu so svojím synovcom. Chystali sme sa predávať pomaranče. Zastavili nás traja muži, ktorí nemali uniformy  a prikázali nám, aby sme ich nasledovali do buša. Nevedela som kto to je. Mala som vtedy 13 rokov a synovec 14.  Zviazali nám ruky za chrbtom a zviazali nás dokopy. Priviedli nás na miesto kde už stálo 6 zviazaných detí. Kráčali sme takto bez jedla celý deň.  Zajali nás ráno a do buša sme dorazili  až neskoro večer. Priviazali nás k stromu a tak sme museli prespať. Nevedela som kde som a ani kto sú tí muži. To bol začiatok ročnej nočnej mory. V buši sa diali hrozné veci. Nemali sme jedlo – iba ak sme plienili. A ja som bola toho súčasťou. V tábore som sa veľmi bála, nikoho som nepoznala. Naučili ma používať zbraň,  pangu  (miestne slovo pre mačetu) a míny. Naučili ma, na ktorú časť tela protivníka sa zamerať, kde to najviac bolí.“

„Často som bola účastníčkou bitiek – na tie ma aj trénovali. Mala som z toho radosť, lebo som mohla ukázať, čo ma naučili a najviac sa mi páčilo vyhrávať. Nikdy som sa nebála, pretože som mal výcvik, vedela som bojovať. Najhoršie bolo, keď nás poslali bojovať a deti boli  vpredu, dospelí vzadu. Najprv by zabili nás. V buši sa diali hrozné veci.“

Je jedno, či si dievča alebo chlapec. Chlapcom pridelili ťažšie práce a dievčatá sa viac venovali vareniu a upratovaniu, ale správali sa k nám rovnako.“ Po jednom roku v buši sa jej podarilo utiecť. „Uprostred noci som utiekala spolu s ďalšími ôsmimi deťmi, vrátane môjho synovca. Nevedeli sme, kam ísť, a tak sme len bežali a dúfali, že nájdeme miesta, ktoré poznáme. Keď sme ráno prišli na cintorín, spýtali sme sa na cestu a našli sme cestu domov. “ „Keď som prišla domov, moji starí rodičia sa rozbehli ku mne a objímali ma. Bol to šťastný okamih. Bola som strašne hladná – zjedla som všetko čo mali navarené, takže v ten deň ostali hladní. Krátko po našom úteku nás začali hľadať a ja som nemohla ostať doma. Znova som sa vrátila do buša a najesť som sa chodila domov v noci.“ Vo februári 2019 bola Sara oficiálne uvoľnená z ozbrojenej skupiny a už sa nemusela báť. Bola zaradená do reintegračného programu organizovaného UNICEFom.

Pridelená sociálna pracovníčka ju bude sprevádzať tri roky a bude jej pomáhať pri návrate do bežného života. „Základné veci, ako sú oblečenie, obuv, mydlo atď. som dostala od UNICEFu a mimovládnej organizácie. „Problémy však len tak nezmizli.“  Ľudia vedeli, že je jedným z „detí buša“, báli sa jej. „Raz som sa strašne rozzúrila, keď ma niekto takto oslovil. Bývala som vtedy veľmi vznetlivá, napätá, nedokázala som sa ovládať. Veľmi mi pomohla sociálna pracovníčka.“ Jej sociálna pracovníčka to potvrdzuje a hovorí, že Sara prešla veľmi dlhú cestu odvtedy čo opustila buš, ale ešte potrebuje nejaký čas, aby spracovala to, čo tam zažila. „Nastupujem do školy. A keď vyrastiem, chcela by som pracovať pre mimovládnu organizáciu a rada by som postavila dom pre starých rodičov.“

DNES môžete pomôcť detským vojakom aj Vy. Stačí poslať prázdnu SMS na číslo 844 (1 SMS = 3 EUR). Ak sa Vám páči ako pomáhame, bude nám cťou, keď sa stanete členom našej veľkej rodiny SVETOVÝCH RODIČOV, ktorí pomáhajú pravidelne.

O UNICEFe                                                                                                                                            

UNICEF je jednou z najvýznamnejších humanitárnych organizácií na svete, ktorá pomáha deťom v núdzi už od roku 1946. Pôsobíme vo viac ako 190 krajinách, na tých najťažšie dosiahnuteľných miestach. Pracujeme deň čo deň, aby sme pomohli prežiť deťom, ktoré sa ocitli v núdzi. Ochraňujeme ich práva, zabezpečujeme pre ne vodu, jedlo, strechu nad hlavou, lieky, vzdelanie, aby dostali šancu naplniť svoj potenciál.

www.unicef.sk

Informačný servis