Dobrí susedia je zručne a napínavo napísaný psychologický príbeh. Ukazuje, aká tenká je hranica medzi tým, čo je správne a čo je nesprávne. Upozorňuje na bezpečnosť, ktorú mnohí podvedome očakávame a považujeme za normálnu. Nie vždy to tak musí byť.
„Námet na knihu mi napadol jedného dňa, keď som šoféroval a predstavil som si – bože, to by bola katastrofa, keby som zrazil nejakého suseda. Katastrofa by bola, keby som zrazil kohokoľvek, ale pred susedmi sa človek neskryje. Príbeh Dobrí susedia sa odohráva vo veľmi príjemnej štvrti na juhu Švédska, kde všetko vyzerá úplne normálne a pekne. Lenže čo sa skutočne deje za múrmi domov?“ približuje svoju knihu pre slovenských čitateľov Mattias.
Micke s Biancou sa presťahujú do pokojnej vilovej štvrte, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako perfektné miesto pre nich aj pre ich deti. Postupne však spoznávajú svojich nových susedov a istota sa mení na obavy.
Na ich ulici býva Jacqueline, bývalá fotomodelka, ktorá nemá svoj život úplne pod kontrolou. Jej syn Fabian je iný ako jeho rovesníci. Ďalší dom patrí Olovi. Lieči sa z následkov, ktoré na jeho psychike zanechalo lúpežné prepadnutie, a čím ďalej tým viac je posadnutý ochranou a bezpečnosťou vilovej štvrte. Žijú tu aj penzisti Gun-Britt a Åke. Sledujú každý, aj najmenší pohyb v susedstve.
Biancu pred jej vlastným domom zrazí auto a všetko nasvedčuje tomu, že sa stala obeťou tragickej nehody. Kým v nemocnici bojuje o život, polícia aj obyvatelia mestečka o tom začínajú pochybovať. Micke vždy veril v spravodlivosť. Lenže čo ak sa človek musí uchýliť k násiliu, aby ju dosiahol?
Ak máte radi psychologické trilery, Dobrí susedia je skvelý tip pre vás. Treba uznať, že Mattias Edvardsson sa vie pohrávať s čitateľmi. Vie perfektne vystihnúť nepokojnú až plazivú nepohodu, nervozitu, z ktorej vám brnia prsty a máte chuť neustále sa obzerať. Je majstrom vo vykreslení napätia na malom priestore, v rodine, v jednotlivých vzťahoch, a pritom dokáže na pozadí poukazuje na rôzne súčasné spoločenské problémy.
Mattias Edvardsson je vyštudovaný učiteľ psychológie a švédskeho jazyka. Preslávil sa najmä románom Skoro obyčajná rodina, ktorý vyšiel aj vo vydavateľstve Ikar roku 2019. Iba vo Švédsku sa predalo 200 000 výtlačkov a práva na jeho vydanie získalo 33 krajín sveta.
V súčasnosti je Mattias spisovateľom na plný úväzok a fanúšikovia sa dočkali ďalšieho skvelého románu. Okrem literárnej tvorby pre dospelých sa venuje aj próze pre deti a mládež.
Začítajte sa do novinky Dobrí susedia:
Po nehode
Piatok 13. októbra 2017
Otváram dvere a počujem húkanie sirén. Hlúčik žiakov postávajúcich na školskom dvore sa pozerá mojím smerom a mávajú mi.
„Pekný víkend!“
Športovú tašku upevním za sedadlom a tašku s laptopom vložím do košíka vpredu. Zabočím do podchodu, šliapnem na pedále a do tváre sa mi oprie vietor. Na obrubníku sedia dve dievčatá, ktoré poznám z Bellinej škôlky. Rukami si prikrývajú ústa a vydávajú zvuky pripomínajúce húkanie sovy. Ich hlasy sa odrážajú od stien podchodu a ony vybuchnú v smiech.
Neprestávam šliapať, hoci sa zo mňa leje pot a cítim, ako stehná dostávajú zabrať. Na ceste leží zabudnutá futbalová lopta, vlhká od rosy, a hojdačky na ihrisku sa pohojdávajú sem a tam vo vetre. Pozdravím ženu s pudlom, ktorý práve zdvíha zadnú nohu, aby si označkoval stĺp verejného osvetlenia.
Húkanie sirén sa ozýva bližšie. Obzriem sa ponad plece, ale nikde nevidím blikajúce modré svetlá. Nie sú tu asfaltové cesty určené pre automobilovú dopravu, všade naokolo sú zelené lúky popretkávané vyšliapanými chodníčkami a cyklotrasami. Bol to vlastne jeden z dôvodov, pre ktorý sme sa rozhodli presťahovať do mestečka Köpinge. Naše deti sa tu môžu preháňať na bicykloch medzi budovami, školou a domami, kde bývajú ich kamaráti, bez toho, aby sa museli vyhýbať autám.
Otvorím ústa a do pľúc vdýchnem čerstvý jesenný vzduch. Opantá ma pocit slobody, pretože nás čaká víkend bez plánov. Naozaj som netúžil po ničom inom, len si poriadne oddýchnuť a nič nerobiť. Venovať sa iba svojej rodine. Možno si vyhradím zopár hodín času a ostrihám kríky, ako som sľúbil, nie je to však nič, čo by nepočkalo do jari.
Keď zabočím na príjazdovú cestičku vedúcu k našej malej nehnuteľnosti, zbadám našich susedov Åkeho a Gun-Britt na prechádzke. Rýchle kroky, ruka v ruke. Naposledy som ich videl pred niekoľkými dňami. Presne takto to tu funguje. Od skorej jesene až do neskorej jari sa všetci zatvárajú vo svojich príbytkoch a zdanlivo miznú z povrchu zemského. Situácia sa zmení najskôr koncom apríla. Až keď ranná rosa pominie a vo vzduchu sa vznáša peľ, prevezmú nadvládu nad obydliami deti natreté krémom na opaľovanie so šiltovkami na hlavách, bicyklujú sa alebo kopú do lopty. V diaľke prvýkrát počuť kosačku na trávu a kdesi niekto pristavuje rebrík, aby vyčistil odkvapové rúry. A takto sa to začína. V záhrade za záhradou sa objavujú matky s najmodernejšími slnečnými okuliarmi, s očami prilepenými na displeji svojho mobilu, a spolu s nimi otcovia s ovisnutými bruchami v prikrátkych šortkách. V priebehu troch mesiacov sa toto miesto zmení na letnú krajinu nesúcu sa v znamení trampolín a nafukovacích bazénov. Všetko je akoby hlasnejšie a dni sa predlžujú. Trvá to do konca augusta, keď sa začína škola. Búrky a jesenné prázdniny. Temnota, dážď a ticho. Človek takmer zabudne na všetko, čo kedy kvitlo a žilo, a má pocit, že svetlo sa viac nevráti.
Dokonca aj dôchodcovia sa zatvoria vo svojich príbytkoch, keď čas temnoty ohlási svoj príchod. Åke pripravuje svoju záhradu na zimu, čistí každú dlaždicu, z každého kúta vymetá pavučinu a balí záhradný nábytok s takou starostlivosťou, pri ktorej by od závisti zbledol každý reštaurátor. A kde-tu sa v kuchynskom okne zjaví zvedavá tvár Gun-Britt. Strážkyňa domu. Nič jej neunikne, ani poletujúce plastové vrecko.
„Ahoj,“ zdraví ma Gun-Britt, keď sa ocitnem v dostatočnej blízkosti. Zakolíšem sa, lebo zaváham, neviem, či mám zastať a prehodiť s nimi niekoľko slov, alebo okolo nich jednoducho prefrčím. Najradšej by som šiel rovno domov k svojej rodine. Keď sa však ocitnem na ich úrovni, Åke mi skočí do cesty a prinúti ma zastať.
„Počul si tú ranu?“ spýta sa ma.
„Domnievame sa, že to bola zrážka,“ vysvetlí Gun-Britt.
Zložím nohy na zem.
„Zrážka?“
„Hádam si počul sirény,“ pokračuje Åke.
Gun-Britt ukáže prstom do vzduchu, akoby zvuk sirén visel kdesi and nimi.
„Stalo sa to neďaleko odtiaľto?“ zisťujem.
„Ťažko povedať.“
Åke kývne hlavou smerom k nášmu domu.
„Prichádzalo to odtiaľ.“
„Pravdepodobne od hlavnej cesty,“ tvrdí Gun-Britt.
Všetci tak nazývajú cestu, na ktorej je najvyššia povolená rýchlosť šesťdesiat kilometrov za hodinu. Táto cesta prechádza naprieč mestom Köpinge, okolo obchodu Ica a predajne s alkoholom Systembolaget, vinie sa ďalej až k ceste E6 a stráca sa kdesi v nížinách v oblasti Skåne, na mieste, kde sa dá odbočiť na západ smerom k budove Turning Torso alebo pokračovať na východ smerom k vežičkám katedrály v meste Lund.
„Približujú sa,“ vraví Åke.
Všetci traja pozorne načúvame. Nemýli sa, zvuk sirén sa ozýva čoraz jasnejšie a zreteľnejšie.
„Vlastne sa tomu ani nemôžeme čudovať, lebo ľudia jazdia ako blázni,“ konštatuje Gun-Britt. „Nemusíš sa však obávať, Bianca dorazila domov spolu s deťmi asi pred polhodinou.“
Bianca. Deti.
Srdce sa mi zatrepoce od šťastia.
„To som rád,“ odpovedám a vyšvihnem sa na bicykel.
„Pekný víkend,“ zaželá mi Gun-Britt, keď sa vzďaľujem.
Približujem sa k domu a v hlave mi víria rôzne myšlienky. Bianca mala ísť na väčší nákup, keď vyzdvihla deti, teraz sú však doma. Sú doma a zdraví. William pravdepodobne sedí na pohovke a v rukách drží svoj iPad, kým Bella pomáha Biance v kuchyni.
Zvuk sirén medzi domami sa ozýva čoraz nástojčivejšie.
Moje stehná akoby oťaželi, v lýtkach cítim kŕč. Od domu ma delí asi dvadsať metrov. Kdesi za plotom zašteká pes a ja si v tej istej chvíli uvedomím, že sirény už viac nehúkajú.
Zabočím za roh a ako sa tak blížim po príjazdovej ceste, rotujúce modré svetlá ma priam oslepia. Asfalt, kríky a nízke ploty sa topia v žiarivo modrej farbe.
Takmer nedýcham. Automaticky šliapem na pedále. Zdvihnem sa zo sedadla a civiem rovno do všadeprítomnej modrej.
Uprostred cesty leží červený bicykel. Vyzerá zdeformovane, kolesá sú krivé a riadidlá trčia smerom nahor. Stojí pri ňom naša suseda z domu s popisným číslom pätnásť, Jacqueline Selanderová. Jej tvár je biela ako krieda. Na perách jej akoby zamrel výkrik.
Pred naším živým plotom parkuje sanitka a pri tujach sa krčia učupené zdravotné sestry odeté v zelenej uniforme. Na asfalte pred nimi leží Bianca. Moja milovaná žena.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis