Jednému človekovi, ktorý od narodenia nevidel lebo bol slepý, venuje sv. Ján evanjelista celú 9 kapitolu svojho evanjelia. Príbeh o tom, ako slepý zažil svetlo viery v stretnutí s Ježišom. A ešte o tom, ako tí, ktorí mali oči zdravé a stretli Ježiša, nedokázali svetlo viery uzrieť.
Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som, svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.
Prvé čo ma povzbudilo na tomto príbehu je to, ako sa Ježiš sám ujíma slepého od narodenia. A hovorí o ňom niečo, čo myslím platí o každom z nás. Aj na nás, aj v našom živote sa majú zjaviť Božie skutky. Teda nielen to, čo my sami konáme a vymyslíme. Nielen naše skutky. Rozmýšľam napr. o Samuelovi z dnešného prvého čítania. Dočkali by sme sa niekedy, že by sa sám od seba, iba na základe svojho ľudského rozhodnutia, vydal na cestu do Betlehema? Že by v rodine, ktorá mala mocných a múdrych bojovníkov, pomazal za nového kráľa najmladšieho syna rodiny, ktorého tam mali všetci len na hranie? Skôr by som povedal nie ako áno.
Aký Boží skutok sa to vlastne v tom príbehu slepého stal? Alebo ešte lepšie povedané zjavil? Určite aj ten, že slepec uzdravený Ježišom, ktorého na začiatku ledva poznal podľa mena, v ňom neskôr uvidel proroka a nakoniec Mesiáša. Je teda namieste otázka, či aj v našom živote sa majú zjaviť takéto Božie skutky. Teda akási, určite osobná a originálna cesta viery. Od poznania Ježiša ako „nejakého človeka“ – k viere, že v ňom stojí tá neviditeľná hodnota nášho života, ktorú jedni nazývajú spása, záchrana, iní cieľ alebo zmysel života. Cesta od nevidenia, určitej slepoty, ku svetlu.
Zaujímavo zdôvodňuje túto zvláštnu slepotu, ktorou sme všetci tak tajomne postihnutí, sv. Terézia z Avily vo svojej knihe Vnútorný hrad. Hovorí, že to, aby sme Boha poznali je milosť, čistý dar. Nie je to možné z vlastného snaženia. Aj preto Pán chce dať tento dar každému. Problém je v našej láske k Nemu. To, že príliš milujeme svoj život, ktorý si chceme nejako zachrániť. A dodáva: Kiež by v nás Pán umyl to, že sme zamazaní zemou. Zemou vo význame týmto svetom, niečím pozemským, čo je pre nás niekedy oveľa dôležitejšie ako Boh. Niečo, čo milujeme viac ako Boha. Niečo, čo nás nasycuje.
Možno tak, nejako symbolicky Ježiš urobil blato, potrel slepému oči a poslal ho umyť sa. A keď sa vrátil vidiaci, ten ktorý ho uzdravil už tam nebol.
Zaujímavé svetlo do môjho života priniesol jeden veriaci človek. Hovoril ako kráčal istý čas života po širokej a pohodlnej ceste, o ktorej Ježiš hovorí že vedie do záhuby. Potom sa obrátil, dostal milosť, dar uvidieť Ježiša vo svojom živote a začal žiť život viery – to, čo Ježiš nazval úzkou a strmou cestou do života. Vždy som si predstavoval tieto cesty ako dve nezávislé, odlišné, niekedy opačným smerom idúce. Ale on mi vysvetľoval, ako si jedného dňa uvedomil, že akoby tá úzka cesta viery, viedla práve po území tej širokej. A vysvetlili sme si to na základe debaty o jednom z posledných Oskarových filmov o sociálnej sieti. Okraje širokej cesty sú často krát v extrémoch. Napr. vyjadrenie: sociálne siete sú zlé. Alebo opačne: sociálne siete zachránia svet. Obidva tieto názory vymedzujú poriadne širokú cestu. Pritom je jasné, že tá úzka cesta je práve v umení vedieť ako, kedy a nakoľko sa nechať vtiahnuť do tejto siete, ako ju používať tak, aby nebola sieťou, ktorá sa stane pre človeka pascou, ale aby mohla byť sieťou záchrannou. Mať akýsi dar svetla, ktoré nám to pomôže rozlíšiť.
Aj svet náboženstva je veľmi širokou cestou. Jednak kvantitou všelijakých duchovných ciest a potom aj tajomstvom, ktoré je súčasťou tej našej, vlastnej. Aj na ceste náboženstva potrebujeme svetlo viery, aby sme nachádzali tú cestu, ktorá vedie do života.
Som presvedčený o tom, že tak ako kedysi Ježiš pochovaný v hrobe vstal z mŕtvych, rovnako aj viera v neho, hoci v dnešnej dobe v mnohom pochovaná sa v hrobe nedá uväzniť. Modlím sa, aby sme pomocou svetla, ktorým sa pre nás Ježiš stal prežili aj my nové vzkriesenie viery.
Dominik Markoš
