Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“
Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.
Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.
Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
(Mt 16,13-19)
Záver evanjeliového úryvku na túto slávnosť môže viesť k úvahe o význame pápeža v Katolíckej cirkvi. Táto veta a toto poverenie je naozaj kľúčové pre porozumenie úlohy – ako ho nazývame – svätého otca v katolíckom chápaní (por. KKC 881). Katechizmus Katolíckej cirkvi vidí spojenie spoločnej úlohy nástupcov apoštolov – biskupov s osobným povolaním a pastorálnym poverením pre Šimona Petra a jeho nástupcov (por. KKC 880-881). Dôležitou súčasťou takto vykonávanej sviatostnej, ale aj inej, služby v Cirkvi je jej osobná povaha a spoločná forma (por KKC 878-879). Nie len Petrov nástupca, ale cez jeho príklad každý člen spoločenstva vie, že chce konať celkom osobne a pritom v spoločenstve a pre jeho dobro. Heslo zrelého člena modernej spoločnosti „mysli globálne, konaj lokálne“ je tu podľa mňa prekonané novým rozhľadom. Peter je symbol myslenia, ktoré je nie len globálne, teda objímajúce celú dnešnú ľudskú realitu, ale prijíma aj osobné pozvanie spolupracovať s Bohom, aby sa táto naša realita stala inou a lepšou. Aj keď by takúto snahu niekedy zatienili osobné nedostatky.
Neočakávam, že všetci, čo čítajú tieto riadky, budú súhlasiť s takýmto výkladom. Verím však, že si viacerí všímajú ako naša rozbitá západná spoločnosť a v jej strede rozbité osoby potrebujú, aby sme otočili schémy myslenia od vlastného ja, ktoré sa vo vnútri osôb stáva stále viac rozdrobeným eg(ist)om. Verím, že ľudia v rôznych komunitách a spoločných projektoch chcú ponúkať svoj osobný podiel pri vytváraní spoločného „my“ smerujúceho k dobrému spoločnému cieľu. Iniciatívy spoločnej pomoci núdznym rozvíja kresťanstvo od svojho zrodu. Finančným darom vo zvláštnom spojení s rímskym biskupom napríklad od 8. storočia. V deň slávenia apoštolov Petra a Pavla cez „obulus“ alebo po slovensky „Halier sv. Petra“, zverujeme pápežovi prostriedky na to, aby mohol zo svojho, ešte viac ako len globálneho pohľadu, zasiahnuť osobnou pomocou v naliehavej potrebe cirkvi, alebo humanitárnej, či sociálnej situácii. S nádejou sledujem iné spoločné občianske iniciatívy pre dobročinné ciele. Upevňuje to moje presvedčenie, že v cirkvách aj mimo nich sú ľudia ducha, ktorí osobne konajú pre spoločné dobro, pre upevňovanie osobnej identity v službe spoločenstvu – rodine, občianskemu združenie, komunite, obci…
Čo ma trápi je znevažovanie a niekedy, na našu veľkú škodu, aj zneužívanie takýchto iniciatív. Sú však jedným z potrebných prostriedkov, aby sme sa obrátili od života osamelého ega k budovaniu spoločenstva v pravdivom a aj pri nezhodách v úctivom vzťahu. Byť pravdivý v osobnom vzťahu a nestratiť úctu v namáhavom hľadaní spoločného dobra, to je v našich časoch nutné namáhavo sa učiť. Zvláštny a spoločný sviatok apoštolov Petra a Pavla vidím ako školu a príklad úcty a pravdivosti. Apoštol Pavol taký príklad dáva, keď ide do Jeruzalema k tým, ktorí sú zvlášť vážení a rešpektuje autoritu Petra, Jakuba a Jána a to práve v ich výzve pamätať na chudobných (por. Gal 2,2.6-10). Zároveň však vedel byť v inej situácii v úcte pred Petrom aj pravdivý: „postavil som sa osobne proti nemu lebo si zaslúžil pokarhanie“ (por. Gal 2,11). Peter to vedel prijať. Možno v tomto svetle má spojenie oslavy týchto dvoch apoštolov celkom jedinečný význam pre dobu, ktorú žijeme. Učí nie presadeniu ega, ale úcte a pravdivosti v spoločnej službe.
Pravdivú úctu vo vzťahoch prajem všetkým, čo o ňu stoja.
