Vnučka prosí deda, aby jej jednoduchými slovami vysvetlil, čo je to globalizácia: „ehm, no, to ti je taká vec, čo sa nám stala, že kvôli nej dnes už nemôžeš ani dúfať, že by si emigráciou našiel svet lepší od toho, v ktorom žiješ.“
Keď stratíš nádej a nejaká skutočnosť je pre teba mŕtva, nedokážeš pripustiť opak a konať tak, ako by bola živá. Keď nádej na živého Boha medzi ľuďmi zomrela, ľudia konajú tak, ako by viac nebol medzi nimi. Správa sa tak aj Mária Magdaléna, keď oznamuje Petrovi, že nevie, kam položili Ježišovo telo. Oznamuje tým, že nemá v sebe nádej na stretnutie so živým Ježišom, preto chce vidieť jeho mŕtve telo.
Fakty však bývajú neúprosné a rozbijú istoty, o ktoré sa chceš opierať. Rozbijú aj smútok, v ktorom sa zasekli apoštoli. V hrobe istotu bezduchého tela vystriedala otázka, čo má toto všetko znamenať. Istota dôvodu na trúchlenie sa otriasla, ale do viery bolo treba vstúpiť vzkriesením nádeje. Počujme ako sa k nej v jedno nedeľné ráno priblížili dvaja z apoštolov:
Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.
Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.
(Jn 20,1-9)
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je historickým faktom. Vstúpiť do nádeje tejto skutočnosti však nie je také samozrejmé. Nebolo jednoduché vstúpiť do nej apoštolom a nie je to ľahké ani pre nás. Ak chceli prijať túto nádej vedeli, že sú stále vo svete, ktorý ju odmietol a zabil. Tušili, že ju budú musieť ohlasovať práve tomuto svetu. Nie inému. Emigrovať je nemožné. A celý náš dnešný svet, akoby už vedel to isté. Zmätok, nie len veriacich, ale celej našej doby sa tomu veľmi podobá. Emigráciou sa ti môže podariť zlepšiť svoju finančnú situáciu, nájsť lepšie uplatnenie, ale už vieš, že svet okolo teba tým automaticky nie je lepším. A ani ty. „Emigrantov“ do drogových opojení každého druhu i do rôznych radikálnych skupín stále viac vnímam aj ako výkrik po nádeji na lepší svet a hľadanie človeka, ktorý by svoju nádej na taký svet dosvedčil.
A tak sám seba uisťujem, že svedkovia nádeje sú tí, čo ju sami, často i bolestne a vždy nanovo objavujú vo faktoch svojho života. Nerozumiem, prečo sa v obave z neplodnosti s jedným manželským párom po rokoch modlitieb – samozrejme i potrebného snaženia – môžem tešiť zo zrodenia potomka, no s druhým z toho istého dôvodu mám ďalej roky smútiť. Ako môžem s jedným človekom ďakovať za prekonanie onkologických problémov a s druhým sa stretávať len ako s pacientom, z ktorého choroba krok za krokom vysáva život. Pochopil som, že s jednými i druhými stojím o nádej. Faktom pre mňa ostáva, že existuje lepší svet, než ktorý žijem. Taký, do ktorého sa neemigruje, ale ho spoločným hľadaním nádeje vytvárame z toho nášho, v ktorom žiť musíme. Ďakujem svedkom, s ktorými môžem hľadať nádej a ktorí mi už v tomto svete pomáhajú vidieť, ako sa z nej rodí nový – večný život, vo mne i vo svete okolo mňa. Ďakujem všetkým, s ktorými a vďaka ktorým môžem žiť vo svete vstupujúcom do nádeje.
PS: Vypočujte si slová svedkov zmŕtvychvstania v čítaniach liturgie tejto Veľkonočnej nedele alebo si ich prečítajte: Sk 10,34a.37-43 a Kol 3,1-4.
Požehnané slávenie Ježišovho zmŕtvychvstania.
