Odpoveď na snahy Ruska a USA oslabovať Európsku úniu je jednoznačná: Federalizácia, tvrdí v podcaste Okno do sveta Mikuláš Dzurinda. „Je to slovo, ktoré sa nenosí,“ pokračuje bývalý dvojnásobný premiér, „pretože nemáme dobrú skúsenosť s Československom, ktoré vôbec federáciou nebolo.“
Okno do sveta: My sme si už pred skoro tridsiatimi rokmi uvedomili, že musíme byť nezávislí od ruského plynu - ROZHOVOR
Dzurinda pripomína, že federalizácia je proces, keď členské štáty dobrovoľne odovzdajú časť svojich kompetencií v oblastiach, kde si sami buď nevedia rady, alebo tá spoločná úroveň dokáže tie kompetencie vykonávať efektívnejšie.
„To je celé. A my sa toho bojíme ako čert kríža. Hoci ten proces už je veľmi ďaleko, my vlastne federáciou už sme, len nedokončenou. Veď sme úplne odovzdali kompetencie napríklad v oblasti zahraničného obchodu,“ hovorí Dzurinda.
Miroslav Wlachovský diskutuje s bývalým predsedom slovenskej vlády a ministrom zahraničných vecí Mikulášom Dzurindom aj o tom:
- ako EÚ stratila akcent na reformy a problémy začala riešiť peniazmi
- v čom môže Únii pomôcť aktuálna politika Donalda Trumpa
- kedy Slovensko jasne identifikovalo, že patrí na Západ
- čo je základom úspešnej zahraničnej politiky krajiny ako je Slovensko
- čo treba urobiť, aby európska zahraničná politika nebola na smiech
- ako Európa prehliadla zoskupenie ovládajúce viac ako polovicu svetovej ekonomiky
- či sú v Európe lídri, ktorí majú šancu presadiť potrebné reformy
- prečo je dôležité, aby sme vybudovali európske obranné sily
- prečo sa Viktor Orbán politicky spustil a odklonil na autoritársku cestu
- čo musí Slovensko urobiť, aby sa dostalo zo zostupnej trajektórie
- ako Mikuláš Dzurinda hodnotí svetových politikov
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: Kedy si sa začal zaujímať o politiku a osobitne zahraničnú politiku?
MDz: Možno ťa budem šokovať, ale bolo to v rannom detstve. Vyrastal som v rodine, kde boli obaja rodičia veriaci. Napriek tomu, že otec bol riaditeľ školy a mama učiteľka, chodievali celkom otvorene do kostola. To samozrejme spôsobilo to, že v období, keď som sa narodil, ich vyhodili zo školy.
Otec pracoval manuálne, ale napriek tomu vždy prejavoval záujem o spoločenské veci. Pamätám si od ranného detstva, že večer čo večer u nás chrapčalo rádio, lebo otec počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu.
Mohol som mať možno 7 či 8 rokov, bol som čerstvý školák a každý večer som ho nútil, aby som mohol s ním pri rádiu sedieť. Vždy mi skontroloval úlohy a vždy som musel päťkrát povedať, že nikomu ani v škole, ani na ulici nepoviem o tom, čo počúvam. No a tak som už v detstve odkryl svet.
Pochopil som, že existuje niečo ako železná opona. Pochopil som, že existujú dva svety a vlastne od prvých chvíľ, keď som sa začal zaujímať, dnes by som povedal, o politiku, tak zahraničnopolitický rozmer tam bol tam prítomný.
Ako si pamätáš august 1968?
Chodieval som k dedovi do Lieskovian, to je malebná a krásna dedinka. Môj dedo bol akože kulak, sedel aj v base, lebo nechcel dať komunistom kravy, ale mal veľkú autoritu v dedine. Bol potom istú dobu aj starostom. No a na staré kolena chodieval do družstva, staral sa o kravy a ja som mu pritom cez prázdniny pomáhal.
Pamätám si na to ráno, ako keby to bola včera, veď som mal 13 rokov. Ľudia kričali, Rusi prišli, Rusi prišli. Môj birmovný otec mi vtedy povedal, že už nikdy nebude so Sovietskym zväzom na večné časy. Mýlil sa, bolo.
S tým birmovným otcom sme vozili mlieko traktorom do Spišskej Novej Vsi do mliekárne. No a tam som videl strašné obrázky. Nápisy, rôzne figuríny obesencov. Ľudia boli nahnevaní, vystrašení. Mesto ponuré, lebo každý sa bál chodiť von.
Čo sú podľa teba z tvojej skúsenosti predpoklady úspešnej zahraničnej politiky štátu, veľkosti a geografického postavenia Slovenska a čo sú princípy, na ktorých by mala stáť?
Myslím si, že absolútne najdôležitejšie je, že komunita, v tomto prípade národ alebo krajina, by mala byť stotožnená alebo si uvedomovať, čím vlastne je. A v politike to vnímam veľmi silne. Je nesmierne dôležité rozumieť tomu kým si a kam patríš.
Myslím, že my sme si to uvedomili a jasne to identifikovali a klasifikovali v tom májovom referende v roku 2003. Je to vlastne jediné úspešné referendum v našej histórii a ten výsledok bol zdrvujúci. Viac ako 90 percent ľudí, ktorí prišli k urnám povedalo – my sme súčasťou západnej civilizácie, my sme súčasťou Európy. My sme súčasťou komunity, ktorá vlastne dala svetu kresťanstvo, my patríme do tohoto hodnotového sveta.
Pokiaľ sa budeme držať tejto sebaidentifikácie, potom sa nebudeme mýliť. Potom budeme vedieť, kde je sever. Nebudeme blúzniť na všetky svetové strany. Keď sa budeme toho držať, tak budeme aj v spoločnom európskom dome vždy presadzovať hodnoty a opatrenia, ktoré majú perspektívu. ktoré sú pravdivé. Toto je kľúčové aj pre zahraničnú politiku.
No, ale trošku blúznime v poslednej dobe.
Veľmi blúznime, áno.
K tomu sa ešte dostaneme. Tvoje premiérske obdobia boli zamerané na európsku integráciu. Bol si premiérom od roku 1998 do roku 2006, v dvoch vládach. Prvá bola široká, všeobjímajúca, druhá bola viac stredo-pravá. Hlavným cieľom bolo dobehnúť integračný vlak a zaradiť Slovensko medzi krajiny EÚ a NATO. Odvtedy prešli dve dekády. Ako sa pozeráš na to, ako sa zmenili tie dve organizácie, ako sa zmenil svet a čo Slovensko získalo za tých 20 rokov?
Myslím si, že sa naplnila tá hlavná ambícia alebo sen, ktorý sme snívali. Stali sme sa nie len formálne, ale aj vecne súčasťou komunity, do ktorej podľa môjho názoru prirodzene integrálne patríme.
V materiálnom vyjadrení čísla ukazujú, že najmä v tom období, keď som mal to privilégium a česť zodpovedať za Slovensko, sme dobiehali tých najvyspelejších. Ten proces konvergencie bol na prelome tisícročí veľmi úspešný. Potom sa to trošku spomalilo, ale v zásade sme sa ekonomicky a materiálne neobyčajným spôsobom zmohli.
Vidíme plasticky, ako sa Slovensko materiálne zmohlo. Vidíme to na autách, fasádach domov, vidíme to na čistote našich dedín, na chodníkoch. Samozrejme, vidíme to aj na mnohých iných oblastiach, keď sa tomu lepšie prizrieme. No a nad to všetko sa nemusíme obávať toho, že v jeden bláznivý deň moje vnúčatá zažijú to, čo som ja zažil v auguste v 1968. Pretože nad nami je najsilnejší bezpečnostný dáždnik, aký dnešný svet môže človeku poskytnúť.
Čiže toto je fascinujúce obdobie, ktorým sme prešli, ale samozrejme, čas sa nedá zastaviť a všetko sa mení. Mení sa klíma v Spojených štátoch, mení sa klíma v Európe, najmä od roku 2008, keď sme svedkami mnohých turbulencií a globálnych kríz, s ktorými sme neveľmi počítali v období kedy sme vstupovali do týchto klubov.
Nikdy nezabudnem na 1. máj 2004, na Dublin, kde sme si mysleli, že už bude slniečko na večné veky svietiť a nebudú žiadne chmáry. No ale potom prišli mnohé krízy. Správne reagovať na tieto krízy, to je téma, od ktoré veľmi závisí, ako budeme ďalej v tých našich domoch, Európskom a Atlantickom, spolunažívať.
Vnímanie Európskej únie bolo v 90. rokoch také, že Európska únia je ekonomický gigant a politický trpaslík. Dnes možno politicky Európska únia trošku získala na sile, ale z ekonomického giganta sme sa teda hodne scvrkli. Dnes už nemáme taký podiel na svetovej ekonomike a svetovom bohatstve, ako sme mali. A nie je to len zásluha tých ostatných, ktorým sa darilo, ale asi sme museli urobiť aj nejaké chyby, keďže nám z toho koláča dnes patrí menej.
EÚ bude mať váhu a význam podľa toho, aká silná bude aj ekonomicky. Práve preto, že v bezpečnostnej oblasti sa stále principiálne spoliehame na Severoatlantickú alianciu. Nemáme až tak silný ten bezpečnostno-obranný rozmer, ale už nám začína uchádzať aj ten ekonomický. Téma, ktorá dnes v Európe znie veľmi silno, je konkurencieschopnosť. Tu zaostávame za USA, za Čínou.
Ty v rámci slovenskej politiky si patril k reformátorom. Myslím si, že asi najsilnejšie reformátorské duo v našej 30-ročnej histórii si bol ty s Ivanom Miklošom. Európa však nejako zabudla na reformy a stagnuje.
Pomenoval si nielen problém, ale aj podstatnú príčinu trablov, do ktorých sme sa dostali. Áno. Zaspali sme na vavrínoch, dá sa povedať. Najmä po víťazstve v studenej vojne. Mysleli sme si, že Rusko je na kolenách, že Čína bude kamarátkou. Veď sme sa s ňou skamarátili. Kissinger s Nixonom majú nehynúcu zásluhu na tom, že sa podarilo Čínu oddeliť od Sovietskeho zväzu. No len sme si potom nevšimli to, ako sa v tej Číne rozbehli.
A nie len Čína, ale aj mnohé iné krajiny vo svete. Nestihli sme si všimnúť, že sa tu začala dávať dohromady obrovská skupina štátov známa pod názvom BRICS, ktorá už dnes obhospodaruje viac ako polovicu ekonomiky sveta. Čiže ten vývoj bol tak búrlivý a naše sebauspokojenie tak veľké, že sme proste začali strácať.
Keď som začínal v politike, v rokoch 1998, 1999, 2000 každá Európska rada v záveroch mala zakomponovaný aspekt reformy. Dve cnosti boli na začiatku tej mojej výkonnej politickej dráhy. Reformy a hodnoty. Tak ako odišiel Helmut Kohl, tak sa začalo vytrácať aj akcent na reformy, aj akcent na hodnoty. No a tu sme niekde urobili chybu. Prepadli sme ilúzii, že každý problém uplatíme. Však sme bohatí v Európe.
Keď je problém, ja neviem, s imigráciou, tak dáme Erdoganovi pár miliárd a on tých imigrantov aspoň na chvíľu „prikryje“. A keď je problém s energetikou, tak ideme za Erdoganom, alebo za Saudmi, zase to uplatíme a nejako sa pretlčieme. No tak asi sa chvíľu pretĺkať dá, ale ako napísal Draghi v tej svojej správe, celkom po lopate, úprimne a tvrdo, pretože pravdivo – účet je na stole a teraz záleží na nás, ako s tým účtom naložíme. Či budeme zase len škriabať peniaze, alebo sa spamätáme a pôjdeme do tých reforiem.
No toto mi pripomína z histórie Byzantskú ríšu a teda zánik Východorímskej ríše, tak sa to tam postupne začalo, že oni tých barbarov vyplácali a riešili to takto. Nerobili domáce reformy, nereštrukturovali spoločnosť a tak ďalej. Takže to tu už bolo.
Áno, to tu už bolo. A je to svojím spôsobom aj fascinujúci príbeh, pretože vidím, ako sa tá guľa nabaľuje. Vidím to nielen na ekonomike, na oblasti technológií, ako nám tí Amíci, ale aj Číňania ušli.
Ale vidím to aj na oblasti obrany. Nechceme si priznať, že tie bezpečnostné alebo mierové dividendy zo strany Ameriky sú fuč. Sami majú bolesti hlavy, najmä z Číny, z toho, čo sa odohráva okolo Taiwanu. Čiže toto je križovatka.
Vidím to aj na výrokoch ľudí, ktorých to trápi podobným spôsobom. Ako sa teraz sa vyjadruje, povedzme, Friedrich Merz, verím, že o 2 až 3 týždne nový nemecký kancelár. Vidím to na mnohých konferenciách.
Sme na tejto križovatke a buď sa odhodláme urobiť to, čo je potrebné, aj v rámci Európskej únie, dospieť do tej politickej únie, aj v rámci Transatlantickej aliancie, teda vybudovať v Európe tú druhú pevnú nohu popri Spojených štátoch, alebo budeme strádať, nebodaj aj trpieť.
Potom, ako si skončil ako minister zahraničných vecí, si nastúpil do nového jobu, ak to tak môžem povedať, si prezidentom Wilfred Martens Center for European Studies. Čo to vlastne je, aká je tvoja dnešná úloha a ako ti to umožňuje zasahovať do európskeho diania?
Približne pred 15 rokmi sa európsky lídri zhodli, že by bolo rozumné mať inštitút alebo inštitúty, kde budú ľudia premýšľať. Ako Saša Vondra kedysi vtipne na Globsecu vyhlásil – prichádzajte s návrhmi, ako minister obrany nemám šancu rozmýšľať.
Niečo o tom viem aj z vlastnej praxe. Prosto myslenie nielen bolí, ale vyžaduje si aj čas. Bolo to zaujímavé rozhodnutie garnitúry Helmuta Kohla, Wilfreda Martensa, ktorý bol vtedy premiérom v Belgicku, rovanko kresťanský demokrat.
Toto rozhodnutie prijali aj socialisti, aj iní lídri a tak sa zrodila legislatíva, na základe ktorej každá frakcia v európskom parlamente alebo na európskej úrovni si mohla zriadiť politický think tank. Európska ľudová strana, ako vieš, je najsilnejšou frakciou, no a ja som šéfom toho politického think tanku Európskej ľudovej strany.
Už som to trošku naznačil, poslaním týchto politických think tankov je premýšľať, ako podporovať všetko pozitívne v Európe, aby sa Európa rozvíjala na prospech jej občanov a zároveň sa pripraviť na krízy, na nehody, ktoré bude treba odstrániť alebo riešiť a ešte lepšie, ako sa dá týmto krízam alebo nehodám predchádzať.
To máte kopec roboty, lebo nehôd je teraz akurát dosť…
Tých výziev, ako presne hovoríš, je veľmi veľa. Máme svoj vlastný výskum v Bruseli a máme zhruba 40 členských think tankov skoro v každom štáte EÚ, ale aj inde napríklad v Libanone máme členskú nadáciu a máme aj tzv. partnerské nadácie.
Venujeme sa otázkam ekonomickej konkurencieschopnosti, venujeme sa takým témam, ako je budovanie európskej obrane. To, že som začal aj na Slovensku hovoriť o európskej armáde, to mi nespadlo len tak z neba. Sú za tým stovky hodín diskusií v krajinách Európskej únie, v Spojených štátoch. No a dnes sa veľmi teším, že konečne máme komisára pre obranu a že sme začali európsku bezpečnosť brať vážne. A myslím si, že think tank Wilfreda Martensa má na tom veľkú zásluhu.
Do nášho portfólia patrí aj imigrácia. Spomeniem ešte jednu oblasť, a to je udržanie demokracie v takých pekných rámcoch. Aby sme sa všetci cítili slobodne, aby sme nepodliehali extrémom ani zľava, ani sprava, ale aby sme budovali naše spoločnosti na všeobecne prijateľných princípoch, ktoré môžu byť. Veľmi ma potešil výsledok volieb do Európskeho parlamentu, kde sme dokázali odolať tlakom krajnej ľavice, aj krajného progresivizmu, aj krajnej pravice. A Európska ľudová strana je jasne najsilnejšou frakciou v Európskom parlamente.
Je to tak, hoci v ostatných rokoch sa človek neustále modlí, aby to tak aj ostalo. Tlak tých extrémov stúpa, aj v médiách sa neustále omieľajú hrozby, ktoré vyplývajú z populizmu atď. Sú tu strany, ktoré z EPP odišli a dnes sa preskupili viac napravo. Spomeňme tvojho bývalého premiérskeho kolegu Viktora Orbána, ktorý založil európskych patriotov a chystá sa robiť v Bruseli revolúciu. Ste pripravení na revolúciu?
Myslím si, že sme pripravení a myslím si, že ľudia v samotnom Maďarsku chápu stále viac, že Viktor Orbán ženie krajinu k útesu. A bolo by fajn pár metrov pred tým útesom zastať. Vyrástol mu silný konkurent Péter Magyar. Podľa mňa sú to povzbudzujúce signály, pretože stále viacej Maďarov chápe, že to, čo promuje Viktor Orbán, nie je v záujme normálneho Maďara, ktorý chápe, že žije v strednej Európe, ktorý chápe, že ich je iba 10 miliónov, nie 150 miliónov, ktorý chápe, že iba v spoločnom postupe Európy, aspoň kontinentálnej Európy, je jediná šanca, ako budovať perspektívu pre naše deti, pre naše vnúčatá.
Myslím si, že aj Maďarom to dochádza stále viac. že nie je rozumné stále sa utiekať k Trianonu, stonať a umelo si fabulovať nepriateľov. Ale pozerať sa do budúcna, premýšľať o vlastných deťoch, hlavne vnúčatách, budúcich generáciách. Takže chcem veriť, že sa nielen na Slovensku vyvarujeme nejakej recidívy, ale že aj Maďarsko sa vráti pekne do Európy, nech to takto poviem.
Mňa dosť prekvapujú otočky Viktora Orbána, najmä tá smerom na Moskvu a na Peking. A ako keby predkladal svojim spoluobčanom možnosť, že tu bude multivektorová zahraničná politika a že tá Európa nejakým spôsobom vyhasína a že budúcnosť je niekde na východe. Toto ako keby bolo v priamom rozpore s maďarskou historickou tradíciou aj skúsenosťou. Či už začnem s svätým Štefanom, ktorý sa snažil o zakotvenie Maďarov v Európe prostredníctvom kristianizácie. Alebo rokom 1956 – všetci vieme, odkiaľ tie vojska prišli. A tento rozpor ma tam udivuje, že dokázal toľko ľudí zmanipulovať.
Viktor sa politicky odklonil alebo spustil z dvoch dôvodov. Tým prvým boli ekonomické ťažkosti, do ktorých sa dostali. Orbánovi sa do reforiem nechcelo a pochopil, že teda s Európou a so Západom veľmi počítať nemôže, že nebude robiť to, čo robili povedzme Gréci, keď sa dostali do ekonomických ťažkostí, že sa obrátili na Západ, na tradičné inštitúcie, Medzinárodný menový fond, a samozrejme robili reformy.
On sa obrátil na Čínu a na Rusko. No a tam bola tá prvá výhybka, podľa môjho názoru sa už tým pádom vezie, pretože keď si požičiam peniaze, no tak musím tak trošku aj poslúchať. No a druhá výhybka bola v jeho osobnostnej a mentálnej výbave. Kľúčové v perspektívnej politike, v demokracii je schopnosť a ochota odovzdať moc. Keď vyhrám, musím vládnuť, zodpovedne vládnuť. Ale keď prehrám, nemali by som mať najmenší problém odovzdať moc.
Ale pozri sa, aký problém má Vučić. A to isté platí pre Viktora Orbána. On si jedného dňa zrejme povedal, že je vyvolený alebo nezdolateľný a on tú moc neodovzdá. No tak začal deformovať politické prostredie. Najprv zreformoval volebný systém tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Namiesto pomerného systému zvolil kombinovaný, pomerne zložitý volebný systém, ale napasovaný na jeho postavu. No a potom išiel ďalej a ďalej, začal obmedzovať slobodu médií, obmedzil akademické slobody, no a sme tam, kde sme.
Ale myslím si, že dnes vidia aj samotní Maďari, nepochybne stále väčšia časť z nich, že cesta k autoritárskemu systému je cesta do minulosti, cesta na slepú koľaj.
Poďme k Európskej únii. Dneska je ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane máme Putinovo Rusko, ktoré naozaj Európsku úniu nemusí. Nerozumejú tomu konceptu, nerozumeli mu ešte pred agresiou na Ukrajine a tá plnoškálová invázia zmenila úplne všetko. Predtým sme boli s Rusmi v kooperatívnom vzťahu, čo sa týkalo energií, lenže oni ich začali využívať ako zbraň a nástroj vydierania. Dnes je Európa v móde, že sa musí odstrihnúť od ruských energií.
Na druhej strane, za oceánom máme Donalda Trumpa, ktorý robí inú politiku ako predchádzajúce garnitúry amerických prezidentov. Bude tlačiť na EÚ ekonomicky. Hovorí, že to zázračné slovíčko je tarifa, clo. A zároveň sa nejako netají tým, že sú mu bližšie bilaterálne rokovania. Čiže je tam vidno nejakú snahu o oslabenie Európskej únie. Ako sa na to pozeráte v Bruseli? Ako z tohto von?
V našom think tanku v tom máme dlhodobo úplne jasno. Federalizácia. Slovo, ktoré sa nenosí, pretože nemáme dobrú skúsenosť s Československom, ktoré vôbec federáciou nebolo.
Federalizácia je proces, keď členské štáty dobrovoľne odovzdajú časť svojich kompetencií v oblastiach, kde si sami buď nevedia rady, alebo tá spoločná úroveň dokáže tie kompetencie vykonávať efektívnejšie. To je celé. A my sa toho bojíme ako čert kríža.
Hoci ten proces už je veľmi ďaleko, my vlastne federáciou sme, len nedokončenou. Veď sme úplne odovzdali kompetencie napríklad v oblasti zahraničného obchodu. Máme Európsku úniu, máme voľný pohyb tovaru služieb, kapitálu, neviem čo, všetkého.
Ale nemáme dokončený jednotný trh…
Nemáme dokončený jednotný trh, ale hlavne, bojíme sa toho kľúčového. Hovoriť vo svete jedným jazykom.
Pamätáš si, už je to pomaly 60 rokov, keď sa Henry Kissinger pýtal, aké je telefónne číslo Európskej únie. No a veľmi sme nepokročili. A potom vidíme, ako si robí v Kremli srandu, nie Putin, ale Lavrov, keď tam príde vysoký komisár EÚ pre zahraničnú politiku Borrell. Úplnú si srandu z nás robia.
A stále hrajú presne to, čo hovoríš. Aj Číňan to hrá, aj Rus to hrá, aj Američan to hrá. Divide et impera – rozdeľuj a panuj. Oni vždy budú radšej rokovať s Francúzom, s Nemcom, ako keby rokovali s prezidentom Európskej komisie, alebo Európskej rady.
Juncker mal pravdu, prezidenta komisie, prezidenta Európskej rady treba zlúčiť do jednej funkcie. A treba tej funkcii dať kompetenciu. Musíme sa prestať do nekonečna dohadovať v zahraničnej politike.
Ale to poznáš aj zo slovenskej politiky, že koľko je politikov, toľko chce byť predsedov.
Na to umierame. Ale stále chcem veriť a čo vládzem robím – proste musíme dospieť. Musíme zmeniť systém rozhodovania v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Potrebujeme úplne jednoznačne vybudovať európske obranné sily, ktoré budú pevnou súčasťou transatlantického spojenectva, ale schopné operovať, podobne ako Američania, aj samostatne. Až potom budeme mať náležitý rešpekt. Až potom nás bude akceptovať aj americký prezident.
Paradoxne, Donald Trump, ktorý je vnímaný veľmi kontroverzne v Európe, môže byť spúšťačom zrýchlenej emancipácie Európy. Lebo európsky lídri zrazu vidia tlak. Jedna z vecí, ktorú Trump spustil, bolo to, že má záujem Grónsko. Taký rozruch, ako nastal v Dánskom kráľovstve a ako nasadla Mette Frederiksen na lietadlo – chvíľu ju vidíš v Berlíne, chvíľu v Paríži, chvíľu ju vidíš s nordickými lídrami, pretože vie, čo všetko je v stávke. Trump už raz Dánov týmto spôsobom načal a už vtedy mu povedali, že Grónsko nie je na predaj, ale zdá sa, že sa k tej myšlienke vrátil.
Všetko zlé je na niečo dobré. Tie ľudové múdrosti sa nezrodili len tak samé od seba. Áno, Trump už pôsobí a bude pôsobiť ako urýchľovač tých procesov, ktoré by mali byť pre nás pozitívne. On nás týmto spôsobom tak trošku zobúdza, tie hrebienky nám ostriháva a núti nás premýšľať, čo treba urobiť, aby si to do budúcnosti americký prezident proste nedovolil. Ja som menej vydesený, možno aj preto, že som Slovák a nie Dán, ale myslím si samozrejme, že Donald Trump vychladne. Vidím ako je zo dňa na deň nútený korigovať. Americký prezident nevládne sám. Má tam zaujímavých ľudí okolo seba v administratíve, ale tiež silné a vplyvné sú demokratické inštitúcie Spojených štátov.
Prišiel ako veľká voda, hneď prvý deň podpísal vyše 100 dekrétov.
Ale vidíš, na druhý deň ho federálny sudca, republikán, stopol ten executive order, keď išlo o vyháňanie tých detí, ktoré sa narodili v Amerike, rodičom, z ktorých ani jeden nie je Američan. A sme svedkami ďalších.
Trump je vo veľkej eufórii. Ešte včera sa obrazne bál, či nebude vo väzení. Dnes je americký prezident. Čiže ľudský ho viem pochopiť. On si to užíval. Ale tá realita je dnes samozrejme iná. Kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Nechcem to podceňovať, ale nepochybujem ani sekundu o tom, že demokratický charakter USA sa udrží a so zahraničným partnerom, či je veľký, alebo malý, či je starý, alebo mladý, budú rokovať serióznym spôsobom.
Európa je preregulovaná, má množstvo problémov, ktoré vyplývajú z toho množstva nariadení – je prebyrokratizovaná. Aká je šanca, že sa dá reformovať? Aká je nálada v EÚ na reformu? A má líderov, ktorí majú dostatočnú váhu na to, aby tú reformu spustili?
Kladieš ťažké otázky. Chcem veriť, že môžem odpovedať na tieto otázky pozitívne. Ale myslím si, že potrebujem ešte pár mesiacov, zo 2-3 rokovania aj Európskej rady, aby sme si boli istí, že sme po správe Mária Draghiho precitli. Koniec koncov šéfka komisie Ursula von der Leyen už predstavila svoj koncept, ako chce naložiť s tým, aby sa EÚ stala viacej konkurencie schopnosťou. Jedine, čo neviem, či sa nebude opakovať to, že my sme prijímali veľmi vznešené koncepty, ale skutek utek. Lisabonská stratégia 2020, išli sme byť technologickou veľmocou a dopadli sme ako sedláci u Chlumca. Jedna čistá katastrofa. Čiže som trošku opatrný. Ale tie tlaky na nás sú dnes už také veľké, že som si takmer istý, že kľúčoví európsky lídri si to uvedomujú.
Ja sa na to dívam skepticky z toho pohľadu, že aj situácia v západnej Európe je veľmi ťažká. A to, čo sa považovalo za tradičný motor Európskej únie, Francúzsko a Nemecko sú vo veľmi zlom stave. Aj ekonomicky, ale aj spoločensky. Tie spoločnosti sú rozdelené. Nemecká ekonomika je na tom zle, pretože základy, ktoré mala – lacné energie z východu, obrovský čínsky trh a bezpečnostný dáždnik USA, tak to všetko nejakým spôsobom hapruje, ak úplne nezmizlo. A aj Friedrich Merz, aj keď sa mu podarí vyhrať, uvidíme akú bude vedieť zostaviť vládu. Na niektoré reformy potrebuješ aj ústavnú väčšinu.
To je všetko pravda, ale pravdou je aj to, že som si sám skúsil, aké možnosti má líder. A kľúčové je, že v Nemecku toho lídra vidím. Znervózňuje ma, že ho nevidím vo Francúzsku. Ale, chvála bohu, vidím lídrov v iných dôležitých krajinách. Vidím líderku v Taliansku, Španielsko na tom tiež nie je zle, lebo alternatíva je veľmi gramotná – Partido Popular. Vidím lídra v Poľsku. Čiže je šanca na to, aby tí kľúčoví hráči dnes zabrali tak, že sa k tým reformám prinútime. Verím tomu.
Dúfam, že budeme mať v najbližších rokoch dôvod zdieľať ten optimizmus. Lebo naozaj je to ťažké a navyše mnohí ponúkajú také tie populistické skratky, Mnohí operujú suverenitou – poďme od seba alebo odoberme Bruselu právomocí, že to je to najjednoduchšie riešenie. Vráťme sa k fosílnym palivám naplno, však to bola hlúposť a tak ďalej. Tak som zvedavý, kam to povedie a čo sa v najbližšom roku podarí. Dúfajme, že sa podarí pod kancelárom Merckom reštartovať Nemecko.
Ešte mám otázku k Slovensku. Hovorili sme o tom, čo nám za tých 20 rokov EÚ priniesla, ale nám sa nejako stalo, že sme sa za tých 20 rokov prepadli na chvost EÚ. V mnohých parametrov začalo Slovensko zaostávať a dnes je tu taká tendencia viniť Európsku Úniu, že nie je dostatočne konkurencieschopná a musí urobiť reformy. My sa nevieme pozrieť sami na seba, pozrieť na svoje vlastné zrkadlo, že my sme niekde niečo neurobili alebo niekde urobili chybu. Ako vieme my, a špeciálne po tom, čo vidíme posledný rok a pol, nejako znovu nadobudnúť prestíž a silné postavenie únii. Ako sa to dá urobiť?
Dá sa to len tak, ako sme to dokázali na prelome tisícročí. Že sa spamätáme, že sa vrátime k nášmu záväzku, ktorý sme na seba prijali v tom májovom referende v roku 2003. že urobíme potrebné opatrenia, aby sme sa postavili znovu na nohy v ekonomike, v sociálnej oblasti, v zdravotníctve, v školstve, všade tam, kde dnes krvácame. A to sa dá zabezpečiť iba cestou každodennej, poctivej práce a odvážnymi reformami.
Veľmi sme sa spustili dole brehom. Dole brehom zbehneš alebo sa zgúľaš aj bez nejakej energie. Ale hore sa budeš škriabať veľmi ťažko. Sme dole. Neviem, či celkom dole v rokline, ale sme pod kopcom. To šriabanie bude bolestivé, bude ťažké, ale musíme to dokázať. Musíme to obrátiť v najbližších parlamentných voľbách a pustiť sa do roboty, do reforiem znovu, do ekonomických, sociálnych, v školstve, v zdravotníctve. Tak sa to dá. Máme na to, by som povedal, učebnicu. Nemusíme začínať od nuly. To, čo je potrebné, je iba nájsť v sebe morálnu silu a odvahu spraviť to, čo je dnes opäť na Slovensku potrebné.
Najmä možno si na začiatku priznať, že sme pod tým kopcom a že už nie je nič, na rozdávanie?
To máš pravdu. Ale pozri sa, už to podľa môjho názoru vnímame. Na začiatku bola kultúrna obec, ktorá prehovorila neobyčajne silným hlasom. Pridali sa lekári, zdravotnícka obec. Prejavili sa psychológovia. Teraz sa prejavili vysokoškolskí učitelia. Skoro tisíc vysokoškolských pedagógov sa podpíše pod verejnú výzvu. Začínajú sa ozývať predstavitelia priemyslu, mnohí blízki politickým stranám, ktoré vládnu. Čiže myslím si, že to povedomie, ak tu už rovno nie je veľmi silné, tak pomerne rýchlo prichádza.
Chcem využiť, že si za svoj život stretol mnoho tých lídrov a mnohých si mal možnosť poznať, tak som si pripravil na teba takú fintu, že ja ti poviem meno a ty mi ho ocharakterizuj nejakými dvoma vetami.
To nie je finta, to je pasca.
Ale však ty si skúsený, tak môžeme skúsiť na teba aj takúto drobnú pascu.
Angela Merkel?
Neobyčajne skromná, pracovitá, kamarátska, ale tak trošku politicky menej líderská.
George W. Bush?
To čo som povedal o Merkelovej platí aj pre Busha. Nikdy by som nebol povedal, že americký prezident dokáže byť taký skromný, taký friendly, napríklad voči malému Slovákovi. Neobyčajne pracovitý, úprimný, ale by som k tomu pridal silný líder.
Donald Tusk?
On mi pripadá ako môj mladší brat. Aj sa so mnou v Tatrách radil, si pamätám. Pýtal sa na rovnú daň. Šikovný, politik. Nehanbí sa pýtať, nehanbí sa prevziať skúsenosti. No a ako sa dokázal vrátiť z toho európskeho piedestálu naspäť do ťažkej, krvavej poľskej politiky. Má môj rešpekt.
Mirek Topolánek?
Veľká voda. Hrmotná, veľká, búrlivá voda. Vtipný, ale nesmerne explozívny, čo limituje v politike.
Vladimír Putin?
Muž mnohých tvári. Vie byť prekvapujúco šarmantný a vie byť aj nesmerne prekvapujúco agresívny, explozívny… Nevyspytateľný.
Emmanuel Macron?
S Macronom som sa, ak sa nemýlim, nikdy nestretol, ale dovolím si ho charakterizovať. Príliš umelý, trošku namyslený…a skutek utek.
Tony Blair?
Úplne iná liga. Napriek tomu, že o sebe hovoril, že je sociálny demokrat, je jeden z, u mňa, najrešpektovanejších politikov, akých som v živote stretol. Rešpektovaný je preto, lebo je skromný, bystrý, pravdivý. Politiku vnímal vždy ako službu a nebál sa. Tak odvážneho lídra som v EÚ možno ani nespoznal. Ja ho mám veľmi rád a veľmi ho uznávam.
Giorgia Meloni?
Žiaľ, ani s touto lady som sa nikdy nestretol, ale myslím si, že v Taliani majú po Silviovi Berlusconim opäť líderku. Je to veľmi vnímavá dáma. Ja ju mám stále radšej, stále viacej si ju vážim. U nej veľmi silne cítim, že slúži svojmu národu, svojmu ľudu, ale aj Európe.
Tak teda Silvio Berlusconi.
Silvio Berlusconi bol jeden z mojich najlepších kamarátov, musím povedať. Tak vtipného človeka, tak jednoduchého človeka, tak priameho, ľudského možno som v živote nestretol. Keď počujem meno Silvio Berlusconi, tak poviem sranda, jedna veľká sranda. Toľko humoru, toľko vtipných zážitkov, ako som zažil so Silviom Berlusconim, som nezažil so žiadnym iným kolegom.
Ale mal za ušami.
Ale mal aj rád život a z neho to išlo. Môžeme si o ňom myslieť, čo len chceme. Ale vždy som si dal pozor, na rozdiel Topolánka, kam idem a kam nejdem so Silviom. Ale mal som ho veľmi rád.
Henry Kissinger? Toho si stretol.
Toho som stretol viackrát. Aj v kravate, aj v motýliku. Veľká hlava, obdivuhodný matador. Osláviť 100 rokov svojho života v Pekingu s čínskym prezidentom, to je iný kaliber. Jedna z najpozoruhodnejších postav svetovej politiky, nielen americkej, za posledných 100 rokov.
Čo by si, ako býva u nás zvykom, odporučil našim poslucháčom, divákom na čítanie, prípadne počúvanie a rozmýšľanie?
Teraz čítam knihu Pád impérií slovenských autorov Jakuba Drábika a Branislava Kovára. Je to obsiahla kniha, čerpá z mnohých štúdií. Takže to mám teraz na stole. Ježiško priniesol.
A odporúčam posledné vydanie pamätí Henryho Kissingera s názvom Uspořádání světa. Sú veľmi dobre urobené a reflektujú celkom nedávnu dobu.
No a tým, ktorí nechcú až tak veľa čítať, by som odporučil eseje Ivana Krasteva. Má niečo, čo má málo ľudí na Zemeguli. On sa pozrie na to isté, čo ty a ja originálnym spôsobom. Má niečo, čomu sa hovorí invencia alebo kreativita.
