Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Hájovský proti Slovenskej republike.Ten sa týkal namietaného porušenia práva na spravodlivé konanie a práva na rešpektovanie súkromného života v súdnom konaní o žalobe na ochranu osobnosti.
Sťažovateľ bol žalobcom v konaní o ochranu osobnosti proti vydavateľovi denníka, ktorý uverejnil o sťažovateľovi článok spolu s jeho fotografiami bez jeho predchádzajúceho súhlasu. ESĽP v rozsudku zhodnotil, že došlo k porušeniu článku osem o práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tlačovej správe o tom informoval Peter Bubla z tlačového oddelenia Ministerstva spravodlivosti SR.
Hľadali ženu, ktorá im vynosí dieťa
Článok napadnutý sťažovateľom sa venoval tomu, že v jednom z denníkov uverejnili inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a porodiť dieťa. Na inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka verejnoprávnej televízie. Tá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím skrytej kamery vyhotovila zvukovo-obrazový záznam, ktorý odvysielali v relácii tejto televízie. Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil vydavateľ denníka článok nazvaný „Kšefty s nenarodenými deťmi!“.
Okresný súd Bratislava II žalobu sťažovateľa zamietol. Vo svojom rozsudku konštatoval, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu, že denník uverejnil pravdivé informácie, ktoré už boli predtým odvysielané vo verejnoprávnej televízii, a že odporca sa na vytvorení záznamu žiadnym spôsobom nepodieľal, iba uverejnil jeho určité časti. Navyše, bol to samotný sťažovateľ, kto vyprovokoval záujem verejnosti a médií o svoje konanie tým, že svoj zámer uverejnil v denníku prostredníctvom plateného inzerátu. Krajský súd v Bratislave rozsudok potvrdil. Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne sa sťažovateľ obrátil na ESĽP.
Fotografie nemali výpovednú hodnotu
Európsky súd v tomto prípade považoval za vhodné aplikovať kritériá, stanovené ustálenou judikatúrou: aká známa je dotknutá osoba; predchádzajúce správanie dotknutej osoby a predmet článku; obsah, forma a dôsledky publikácie; či téma prispela do diskusie vo všeobecnom záujme; spôsob získavania fotografií. Vo vzťahu k prvým dvom bodom ESĽP uviedol, že sťažovateľ nebol verejne známou osobou, a že nemohol tušiť, že rozhovorom s osobou, ktorá ho kontaktovala ako potenciálna náhradná matka, riskuje, že bude zaznamenávaný.
Na druhej strane ESĽP akceptoval závery vnútroštátnych súdov, že článok bol zameraný na informovanie ľudí o kontroverznej otázke náhradného materstva, ktorá je verejným záujmom. Čo sa týka obsahu a formy článku, ESĽP poznamenal, že článok vykreslil sťažovateľa skôr v negatívnom svetle a jeho tón nebol pre neho priaznivý, avšak táto skutočnosť by sama o sebe neviedla k porušeniu jeho práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Pokiaľ však išlo o otázku, či zverejnenie fotografií sťažovateľa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, ESĽP konštatoval, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali rozhodnutie novinára zahrnúť do článku fotografie sťažovateľa bez toho, aby mu napríklad zamaskoval tvár. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol verejnosti známy, nič nenasvedčovalo tomu, že by predmetné zverejnenie fotografií malo akúkoľvek podstatnú výpovednú hodnotu.
Požadovanú nemajetkovú ujmu nedostal
Nakoniec ESĽP zdôraznil, že sťažovateľ nemohol očakávať, že dôjde k zaznamenaniu jeho stretnutia alebo k zverejneniu veci, a že dobrovoľne nespolupracoval s médiami, preto jeho oprávnené očakávania týkajúce sa súkromia boli významným, aj keď nie nevyhnutne rozhodujúcim činiteľom. Aj keď v roku 2007 prvostupňový súd a v roku 2011 odvolací súd v konaní o žalobe na ochranu osobnosti, podanej sťažovateľom proti verejnoprávnej televízii, skonštatovali, že materiál týkajúci sa sťažovateľa bol televíznou reportérkou získaný nezákonne a vysielaný v rozpore so zákonom, vnútroštátne súdy v dotknutom konaní proti vydavateľovi denníka tento faktor nezohľadnili.
Nehodnotili ani to, či novinár pri šírení materiálu pochádzajúceho z iného zdroja konal v dobrej viere a s potrebnou dôslednosťou a vykonaním potrebných preventívnych opatrení. Podľa názoru ESĽP bolo z televíznej reportáže zrejmé, že reportérka kontaktovala sťažovateľa, predstierajúc záujem o jeho inzerát, a že záznamy urobila skrytou kamerou bez toho, aby o tom sťažovateľ vedel alebo dal na to súhlas. To malo novinára a vydavateľa novín upozorniť na potrebu používať tento materiál opatrne a nerozšíriť ho bez maskovania tváre sťažovateľa. V závere ESĽP však ESĽP nepovažoval za potrebné osobitne skúmať námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na spravodlivé konanie.
Sťažovateľ požadoval 16 596,95 eura ako nemajetkovú ujmu a 10 991 eur za náklady a výdavky. Vzhľadom na okolnosti prípadu ESĽP konštatoval, že vo vzťahu k nemajetkovej ujme je samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Za náklady a výdavky mu priznal 6 449 eur.