Expert na drogovú politiku Jakub Popík vyštudoval bakalára na Univerzite Komenského v Bratislave na fakulte práva. Magisterský titul získal v Benátkach v odbore ľudských práv a demokratizácie. V súčasnosti pôsobí na Sociologickom ústave v Slovenskej akadémii vied, kde sa venuje téme sociálnej kontroly užívateľov nelegálnych drog na Slovensku. Je zakladateľom združenia Harm reduction institute a podcastu Triezva drogová politika.
Čo Vás priviedlo k tomu riešiť drogovú politiku?
Padlo mi to veľmi prirodzene do života. Narodil som sa 500 metrov od Pentagonu v Bratislave. Tú chudobu a drogy som mal priamo pred očami a zistil som, že ľudia si často za to nemôžu sami. Popri vysokej škole som robil aj barmana vo viacerých nočných bratislavských podnikoch. S ľuďmi, ktorí užívajú drogy, som sa dostával často do kontaktu. Zistil som, že to nie sú takí ľudia, ktorí spĺňajú tie zaužívané stereotypy rozpadnutých „feťákov“ alebo nepotrebných ľudí pre spoločnosť.
Po skončení školy som mal možnosť ísť na štvormesačný pobyt do Nepálu, kde bola marihuana súčasťou kultúry a náboženstva. Po vysokej škole som začal pracovať v mládežníckej organizácií a tam som zistil, že tie čísla, čo sa týka dostupnosti drog medzi mladými sú naozaj hrozivé. Uvedomil som si, že ten prohibičný systém, ktorý na Slovensku máme nefunguje tak dobre, aby chránil tieto rizikové skupiny a už vôbec neplní svoju pôvodnú funkciu odstránenia drog zo spoločnosti.
Stereotyp „feťáka“
Povedali ste, že užívatelia drog na Slovensku nespĺňajú stereotypy, ako teda vyzerá bežný užívateľ drog na Slovensku?
Stereotyp toho „feťáka“ je veľmi zaužívaný a neviem prečo. Za prvé, drogy užívajú ľudia zo všetkých sociálnych vrstiev zo všetkých kútov Slovenska. Bohatí, chudobní, muži, ženy. Máme dáta, že už aj od 11 rokov veku po dôchodkový vek. Čiže neexistuje nič také, ako priemerný užívateľ drog. Preto aj univerzálne riešenie zakázať drogy, dúfajúc, že vyriešime problémy všetkých skupín, je zo strany štátu veľmi naivné. Sú skupiny ľudí, ktoré majú väčšie riziká.
My na Slovensku skôr vidíme, že radšej zatýkajú človeka so skaterským oblečením či dredmi, ako by sa mali sústrediť na tých vysoko výkonných bratislavských manažérov, ktorí sú zhodou okolností najväčší užívatelia kokaínu na Slovensku. Máme tu pandémiu užívania kokaínu, ktorá nás dobehne o 15 rokov v podobe srdcovocievnych chorôb a tento problém akoby sme nemali.
Napríklad sa potvrdilo, že ľudia s horším sociálnym zázemím majú väčšiu náklonnosť k rizikovému užívaniu. Ľudia z bohatšieho prostredia užívajú drogy častejšie, ale s menšími rizikami. Čím ďalej tým viac sa nám však potvrdzuje, že najväčšou skupinou ľudí užívajúcich drogy sú ľudia, ktorým ich užívanie nijako nezhoršuje kvalitu života, tak po individuálnej, ako aj spoločenskej stránke. Takýmto ľuďom akákoľvek nedobrovoľná liečba alebo pobyt za mrežami môže uškodiť oveľa viac, ako samotné užívanie.
Sú teda zo strany orgánov činných v trestnom konaní postihované za drogové delikty všetky sociálne skupiny rovnako?
Na západe sú tieto rozdiely výraznejšie najmä v súvislosti so systematickým rasizmom zakoreneným vo vojne proti drogám. My na Slovensku skôr vidíme, že radšej zatýkajú človeka so skaterským oblečením či dredmi, ako by sa mali sústrediť na tých vysoko výkonných bratislavských manažérov, ktorí sú zhodou okolností najväčší užívatelia kokaínu na Slovensku. Máme tu pandémiu užívania kokaínu, ktorá nás dobehne o 15 rokov v podobe srdcovocievnych chorôb a tento problém akoby sme nemali.
Toto pomáha vytvoriť pocit v spoločnosti, že zatiaľ čo nad jedným typom užívania drog sme ochotní mávnuť rukou, pri iných typoch, ako napríklad pri spomínanom Pentagone a podobných, by sme tých ľudí pomaly do plynu chceli poslať. Skúste si tipnúť, komu z týchto dvoch skupín by náhodný okoloidúci podal prvú pomoc pri známkach predávkovania a na koho by automaticky volal políciu.
Predpokladám teda, že nie ste zástanca trestania za užívanie drog?
Chcel by som to dať na pravú mieru. Ja som úplne za to, aby ľudia užívali menej. Je najpravdepodobnejšie, že nebudete mať žiadne negatívne ujmy z drog, keď ich nebudete užívať vôbec. Lenže to nefunguje. Drogy tu máme aj napriek 60 rokom vojny proti drogám. Čiže ja som za to, aby sme všetkými dostupnými prostriedkami znižovali ponuku a dopyt po drogách a znižovali ujmy z drog. To sú aj základe piliere, ktoré má Európska únia vo svojej stratégii.
Po 60 rokoch celosvetovej prohibície drog vieme povedať, že zákazy nie sú vhodným spôsobom, ako znižovať počet užívateľov. Dokonca z tejto politiky vznikli ďalšie skupiny problémov, ktoré sme doteraz nepoznali. Napríklad drogy sú dnes dostupnejšie či silnejšie. Neberte ma však zle – trestné právo a trestanie má stále dôležitú úlohu aj v tých tzv. postprohibičných drogových politikách. Určite však nie smerom k dospelým ľuďom užívajúcim drogy na základe informovaného súhlasu, poprípade na zdravotné a terapeutické účely.
Čo je teda podľa Vás riešením drogovej problematiky?
Ja by som bol veľmi rád, keby sme sa zamerali na to, že nepotrebujeme drogy odstrániť – a míňať na to ďalšie peniaze je naozaj plytvaním verejnými zdrojmi – ale aby sme sa zamerali na to, ktoré problémy ideme riešiť. Úplne odstrániť „zlo drog“ zo spoločnosti sa nepodarilo a ani sa to nepodarí.
Aké negatívne účinky majú drogy na ľudské telo?
Jeden z hlavných problémov je, že v čase keď sa rozvíja mozog, teda asi do 20 rokov života, akékoľvek drogy – či legálne, či nelegálne – škodia nepomerne viac, ako v mozgu dospelého človeka. To nie je len marihuana, LSD, kokaín, ale aj alkohol, nikotín a kofeín. My nerobíme dosť na to, aby sa k mladým ľudom nedostávali tieto látky. Díleri si nepýtajú občiansky preukaz, keď niečo predávajú. Čiže riešením tohto by bolo regulovať predaj na základe veku, teda štátna regulácia.
Momentálne díler predá komukoľvek, kto má peniaze a chce ten produkt. Toto spôsobuje, že trh reguluje len dopyt a ponuka a štát by mal vhodnými spôsobmi do tejto rovnice vstúpiť tak, aby ochránil rizikové skupiny pred „neviditeľnou rukou trhu“.
Druhým problémom je, že ľudia ktorí majú psychické problémy majú väčší sklon k užívaniu drog. Týmto ľudom nepatria drogy do rúk, rovnako ani alkohol, nikotín a kofeín a iné látky, ktorých užívanie sa u nás až nebezpečne normalizovalo. Keby sme mali dostatočne včasnú diagnostiku týchto psychických problémov, čo na Slovensku nemáme, mohli by sme lepšie pôsobiť v tejto oblasti prevencie. Tretí problém je trhový. Akonáhle niečo ide mimo štátnu kasu, tak to pôsobí implicitne na korupciu, pranie špinavých peňazí a organizovaný nelegálny obchod. Tým, že zoberie štát predaj niektorých látok pod svoje krídla, vytvorí konkurenciu čiernemu trhu.
Aby sme si mohli od niekoho vypýtať občiansky preukaz je teda potrebná legalizácia drog?
Ja mám veľký problém so slovami legalizácia a dekriminalizácia. Lebo znova to dáva tej slovenskej verejnosti do hlavy nejaký obraz, ktorý majú doslova odpozorovaný zo seriálov. Toto nie je pravda. My potrebujeme používať slovo regulácia. Momentálne díler predá komukoľvek, kto má peniaze a chce ten produkt. Toto spôsobuje, že trh reguluje len dopyt a ponuka a štát by mal vhodnými spôsobmi do tejto rovnice vstúpiť tak, aby ochránil rizikové skupiny pred „neviditeľnou rukou trhu“.
Potrebná regulácia?
Bola by teda takáto regulácia prospešná aj pre financie štátu?
Určite by to bolo v prospech. Ten experiment je v zahraničí odskúšaný a vedeli by sme ho implementovať na Slovensku. Tie peniaze by sme následne vedeli dať do prevencie. Jednu vec, ktorú by som chcel zdôrazniť, že ak by sme dnes legalizovali drogy, nefungovalo by to okamžite. Potrebujeme spraviť množstvo doplnkových vecí. Napríklad sa zamerať na prevenciu.
Existuje takzvaný Islandský model drogovej politiky. Oni znížili počet užívateľov mladistvých o niekoľko desiatok percent bez toho, aby použili v legislatíve slovo droga. Mesto Reykjavík im ponúklo štruktúrovanú výplň voľného času – keď nebudete na ulici, tak je nižšia pravdepodobnosť, že budete na tom mieste kde sa predávajú drogy. Čísla sa rapídne znížili, mládež je zdravšia. Bola to reforma, ktorá trvala 15 až 20 rokov, ale výsledky sa dostavili a znamenala pokrok nielen v oblasti znižovania negatívnych vplyvov drog, ale posunula krajinu o veľký krok dopredu.
Na Slovensku sa stále hovorí o postihovaní alebo o liečení užívateľov drog. Je toto tá správna cesta?
Tie slovenské predsudky, že každý, kto si zapáli alebo dá si akúkoľvek drogu a vyvolá mu to automaticky závislosť by už v roku 2022 nemuseli byť východiskom pre naše drogové politiky a spoločenskú debatu. Výskumy potvrdzujú, že viac ako 80 percent užívateľov nemá zníženú kvalitu života. Ani nie každý, kto si zapáli a náhodou ho na ulici chytia, by mal ísť na liečbu, ktorá sa momentálne ponúka ako alternatíva, ale ani by nemal ísť do väzenia. Človek, ktorý potrebuje tie drogy pre osobnú potrebu nemá byť prečo vo väzení, lebo väzenie nepomáha. O ochranných liečbach je takisto napísaných dostatok odborných štúdii, že nefungujú. Trestaním a núteným liečením, by sme ani takémuto človeku ani spoločnosti určite viac uškodili, ako pomohli.
Aké sú ďalšie príklady drogovej politiky zo sveta?
Napríklad Portugalsko má taký model, že ak vás nájdu na ulici so „striekačkou“ v ruke, tak nepríde za vami iba policajt, ktorý vás hneď zoberie. Príde za vami aj sociálny pracovník a medicínsky pracovník. Tí vám povedia o sociálnych programoch, liečbe či medicínskych rizikách. Príslušník orgánov činných v trestnom konaní vám vysvetlí kriminálne riziká. Je to v rovine napomenutí a dohovárania. Dáta ukazujú, že za skoro 10 rokov fungovania tohto modelu sa rapídne znížili počty smrtí predávkovaním a malo to aj priaznivý vplyv na celkové počty užívateľov. Len tak pre zaujímavosť, jedným zo „strojcov“ tohto modelu je terajší generálny tajomník OSN António Guterres.
Spomínali ste, že marihuana môže mať pre niekoho pozitívne a pre niekoho negatívne účinky. Aké sú teda pozitívne účinky a aké sú negatívne účinky?
V prípade pozitívnych účinkov sú štúdie, ktoré potvrdzujú utlmovanie bolesti, uvoľnenie svalstva, skúmajú sa takisto protizápalové a antidepresívne účinky. Výskum je však dosť poznačený dlhodobou ilegalitou a celospoločenskou stigmou, čiže konečný výpočet priaznivých účinkov týchto látok zatiaľ nepoznáme. Napríklad prvé štúdie o využití MDMA pri párovej terapii, či na liečbu PTSD už uzreli svetlo sveta, a na výskum naberá v posledných rokoch naozaj vysoké obrátky aj pri iných látkach.
V tomto bizarnom čase, keď sa zvyšuje počet ľudí s psychickými problémami a doslova človek nemôže ísť von, by bolo načase sa uberať aj tým terapeutickým smerom nielen u marihuany, ale aj u ostatných, v súčasnosti nelegálnych látok. Tak, ako nie je dobré zanedbávať možnosti pozitívneho využitia týchto látok, nie je dobré ani bagatelizovať ich riziká. Napríklad marihuana je škodlivá, keď ju užívajú mladiství a ľudia s predispozíciami na psychické choroby. Ale ak sa bavíme o nejakej smrteľnej škodlivosti, tak prípadov predávkovania marihuany bolo na svete nula.
Ako je to s inými drogami?
Veľmi veľké stigma je okolo psychadelík, ktoré majú ešte nižšiu celkovú škodlivosť. Rovnako sa bavíme o individuálnej aj spoločenskej škode, ktorá sa líši v závislosti od jednotlivých látok. Ide napríklad o psilocybín, LSD či hubičky. Dokonca aj extáza, ktorú niektorí vedci radia medzi psychadeliká má menšie riziká ako alkohol a nikotín.
Je marihuana odrazovým mostíkom k užívaniu tvrdších drog?
Aj tu by mala nastúpiť veda a už dávno nastúpila. Toto je základný mýtus, ktorý je v tejto debate. Ak sa bavíme o nejakej kauzalite, že marihuana má automaticky spôsobiť chuť na tvrdšie drogy, toto je vyvrátené niekoľkokrát. Dokázala sa takzvaná korelácia. Marihuanu si môžete kúpiť len na čiernom trhu, kde sú aj všetky ostatné nelegálne látky.
Kauzalita sa dokázala medzi legálnymi a nelegálnymi drogami. To znamená, že alkohol je vstupnou bránou k tvrdším drogám. Ako som už spomínal, stupienkom k užívaniu tvrdších drog je horšia sociálna situácia a nižšie vzdelanie. Sledujúc však parlamentnú rozpravu k zákonom o znižovaní trestov za marihuanu, tieto poznatky akoby ku nám ešte neprišli.
Prečo je teda marihuana braná inak ako alkohol a nikotín?
Bolo okolo toho veľa propagandy. Ešte aj v detských rozprávkach vlk fajčieval cigaretu a pil jeden pohárik za druhým a hipisáci boli tí, ktorých hodnoty boli prezentované ako „ohrozujúce morálnosť spoločnosti“. Čiže to, že my to nejak vnímame, je zapríčinené tým, ako nám to bolo povedané. Teda, že drogy sú zlé a alkohol je dobrý. Dokonca ešte aj glorifikujeme jeho úlohu v našej spoločnosti. Cigarety sú dnes úplne normalizované. Pritom v počte úmrtí má nikotín a alkohol na Slovensku niekoľko prvenstiev. Legálnosť drogy nezaručuje jej nižšiu škodlivosť, a naopak, nelegálnosť nezaručuje jej vyššiu škodlivosť.
Sú teda mladší ľudia liberálnejší k tomu ako vnímajú marihuanu?
Ja som si všimol, že to volanie po zmene drogovej politiky nevychádza už iba z liberálneho spektra. Toto už sú naozaj aj voliči pravicovejších a konzervatívnejších strán, ktorí chápu, že trest 25 rokov väzenia za marihuanu je veľa. To negatívne vymedzenie chápu aj ľudia mimo tej čisto liberálnej bratislavskej či košickej bubliny.
Najväčší problém pre mňa, okrem tej dostupnosti drog pre mládež a nedostupnosť zdravotnej starostlivosti, je práve tá nerovnosť pre zákonom. Je to potom už len o tom, či stretnete dobre vyspatého policajta alebo zhovievavého sudcu.
Je treba zmeniť zákon, no nemám pocit, že by bol vo vrcholovej politike, či v mainstreamovom diskurze niekto, kto by vedel ako. To, že sa zákon nezmenil a nezmení ani čiastočne zvalím na to, že v parlamente nie je záujem o odborné riešenia. Teraz sa tá téma rieši len preto, že je po nej veľký dopyt. Nie preto, že by tam bola túžba zmeniť to na základe nejakých vedeckých riešení.
Aký je teda najväčší súčasný problém drogovej politiky na Slovensku?
Ja neverím, že to, ako sa pristupuje k ľudom užívajúcim drogy na Slovensku, je čo i len blízke rovnosti pred zákonom. Poznám ľudí, ktorých policajt na ulici stretol s marihuanovou cigaretou, ten im ju zobral, napomenul ich a ďalej to neriešil. Tak isto poznám aj prípady, keď niekomu hrozí trest 20 až 25 rokov len preto, že to zákon umožňuje a mali smolu na sudcu. Čiže najväčší problém pre mňa, okrem tej dostupnosti drog pre mládež a nedostupnosť zdravotnej starostlivosti, je práve tá nerovnosť pre zákonom. Je to potom už len o tom, či stretnete dobre vyspatého policajta alebo zhovievavého sudcu.
Tresty za marihuanu
Je ten rozdiel v trestaní držby marihuany aj regionálny?
Rozumnejší policajt v meste už nebude riešiť dospelých užívateľov za jednu či dve marihuanové cigarety. Toto je spôsobené aj množstvom policajnej práce. V menších mestách je to diametrálne odlišné. Tam je tej práce menej a policajt vás bude riešiť za čokoľvek, keď chce.
Ďalší problém by sa dal vyriešiť aj zmenou metodiky kriminalistického úradu. Ten meria kvartálne výpočet ceny za drogu a tie dáta sa robia dosť subjektívne. Keď máte veľa záchytov za kvartál, predpokladá sa, že bola vysoká ponuka aj vysoký dopyt, tým pádom bola cena nižšia. V mestách a obciach, kde je jeden alebo dva odchyty, sa povie, že bola nižšia ponuka, to znamená, že musela byť automaticky vyššia cena za drogu. Napríklad teda Bratislava a Gelnica môžu mať o trojnásobný rozdiel v sadzbe za také isté množstvo, len na základe rozličných štatistík.
Navyše spotrebiteľ, ktorý ide za dílerom si poväčšine kúpi za 10 eur neidentifikovateľný gram sušiny. Nevie koľko je tam účinnej látky. Nevie dokonca, či tam je jeden gram. Na základe tej účinnej látky môže byť ešte vyššia trestná sadzba. Toto je prípad pána Miloslava ktorý netušil, aká silná je rastlina, ktorú našiel na poli a keď mu ju vysušili v profesionálnej sušičke NAKA, tak mu to tesne presiahlo tie limity a už sa dostal k trestnej sadzbe takmer 20 rokov.
Vedel by si mi povedať o ďalších takýchto prípadoch, keď pre súčasný zákon hrozia ľudom neprimerané tresty za držbu marihuany?
Pán Jozef Šípoš vyrábal konopné mastičky z marihuany a na jeden liter masti spotreboval jeden kilogram marihuany. Tým pádom vyšiel prvotný odhad škody 200-tisíc eur. Tieto masti podával pacientom vo svojom okolí. Okresný súd v Trnave mu udelil trest 20 rokov a prepadnutie majetku – domu, v ktorom žije jeho syn a rodičia v dôchodkovom veku. Odvolal sa, ale zákon toto umožňuje.
Róbert Džunko, 27 ročný mladík, čakal na súd vo väzbe – radšej nepoviem, v akých podmienkach – 36 mesiacov ako recidivista. Bol v podmienke a chytili ho s množstvom marihuany zodpovedajúcemu pár jointov. Hrozilo mu za to 12 rokov. Sudkyňa čakala skoro tri roky na zmenu legislatívy, aby dala čo najmenší trest. Dúfala, že sa legislatíva zmení, tá sa však nezmenila. Dala mu v januári najnižší možný trest v podobe päť rokov plus ďalšieho dva a pol za porušenie podmienky. V najlepšom rozvojom veku je vo väzení. Bez preháňania sa dá povedať, že takto má človek zničený život a pritom úplne zbytočne.
Neznamená to teda do istej miery aj to, že samotné trestanie za drogy má väčší dopad na život človeka ako jej samotné užívanie?
Americký aktivista Willie Nelson povedal, že najhoršie, čo sa vám z marihuany môže stať je, že vás s ňou chytia. Aj dnes som čítal jednu štúdiu, ktorá zoradila spoločenské a individuálne riziká užívania. Bolo tam napísané, že ak by sme prešli pri marihuane od prohibície k štátom regulovanému predajú, okrem zaťažovania trhu by sa vyriešili všetky problémy, ktoré štúdia sledovala. Znova si potom zoberme, za akým účelom ten človek sedí. Ak je to len preto, aby sme niekoho potrestali, to mi príde veľmi zbytočná moralistická pozícia. Ak chceme niekomu pomôcť napraviť sa, tak tá basa dokázateľne nepomáha.
Ako je to s poskytovaním liečby na Slovensku?
Nemáme dostatočný prístup k liečbe ani preventívnej, ani ambulantnej. Harm reduction programs (programy na znižovanie následkov užívania drog) sú len v Bratislave a v Nitre. Ako keby sme nemali nikde inde drogy. Ešte im aj za posledných desať rokov klesá financovanie od štátu. Centrum pre liečbu pre drogové závislosti nestíha pokrývať všetky prípady, ktoré by malo a kvalita a dostupnosť liečby teda nie je adekvátna. Tým zatváraním ľudí sa akoby snažíme šetriť, ale štúdie dokazujú, že väzenie stoji 40 až 50 eur na deň na osobu a približne 10 eur na deň by nás stál ten portugalský model práce s ľuďmi užívajúcimi drogy.
Legislatívne zmeny
Zmiernenie trestov za drogy sa dala za cieľ reforma Trestného zákona, ktorú predstavila ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Obsahuje dostatočnú zmenu v slovenskej drogovej politike?
Nie je to vôbec dostatočné. Navyše, podľa toho, ako zatiaľ sledujem situáciu si myslím, že ministerka nemá podporu pre tento zákon a zákon neprejde. Minimálne čo sa týka drogových trestných činov existujú ešte ďalšie dva návrhy od koaličných hnutí, ktoré mám pocit, že robili doslova na kolene. Snažím sa pozorovať tento proces a je to veľmi nekvalitná práca a odborné názory sú tam nezastúpené.
Čo vám konkrétne nepríde na tej novele Trestného zákona dostatočné?
Sme v takej čiernej diere, že je to krokom ku svetlu, ale stále sme v nej. Tieto problémy, o ktorých sme hovorili ako dostupnosť mládeže k drogám, pomoc sociálne slabším, prevencia, vzdelávanie, tak tých sa novela vôbec nedotýka. Neviem, či sa teda mám tešiť z toho, keď niekto nepôjde do väzenia obrazne na 10 rokov ale na 9, poprípade si bude musieť vyberať medzi liečbou, ktorú nepotrebuje a väzením, do ktorého ísť nechce.
Treba teda nejakú širšiu iniciatívu v tomto smere?
To je ten fetiš slovenskej drogovej politiky, že to stále vnímame ako úzky trestnoprávny problém. Potrebujeme reformu vzdelávania, ako to spravili na Islande či reformu zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb, ako v Portugalsku či Kanade. To sme ešte ani neotvorili environmentálny problém. Napríklad 70 percent kokaínu je z Južnej Ameriky a musí sem prichádzať napríklad loďami. Vo Veľkej Británii prebehol výskum medzi ľuďmi užívajúcimi drogy, v ktorom sa potvrdilo, že väčšina z nich by si za svoj produkt bola ochotná aj priplatiť, ak by pochádzal z fair trade zdrojov. Aj tento problém by sme mali do budúcna adresovať.
Novela z dielne ministerstva spravodlivosti si dáva za cieľ rozlíšiť užívateľa a dílera. Dáva takéto delenie zmysel?
Keď si túto vetu premeníme na drobné, znamená to vlastne to, že chceme ľudí, ktorí sú užívatelia, odlíšiť od tých takzvaných kriminálnikov. Po prvé užívanie nikdy trestné nebolo. Teda ten nevinný človek, ktorého zámerom nie je nič okrem užitia danej látky, si to nevie nikde inde zabezpečiť ako na čiernom trhu. Čiže, ak vy ste nevinný a idete za dílerom a vezmete si to dovolené množstvo, tak už napĺňate skutkovú podstatu trestného činu distribúcie. Akonáhle idete s kamarátom a podáte mu jednu marihuanovú cigaretu, už ste distribútor. Pokiaľ neexistuje alternatíva k čiernemu trhu, toto rozdeľovanie nedáva zmysel.
Rieši teda novela problém s neprimeraným trestaním za drogy?
Nie. Ak je niečo neprimerané, je to stále neprimerané, aj keď je to trochu menej neprimerané.
Nevyriešilo by to teda ani problémy, ktoré ste spomínali?
Napríklad Róbertovi Džunkovi by to pomohlo len minimálne. Podľa tej novely, ktorú predkladajú poslanci hnutia OĽaNO, by bol v sadzbe päť rokov väzenia. Ale podľa starej právnej úpravy tiež dostal päť rokov. Pri pánovi Miloslavovi je to ešte horšie, lebo pri pestovateľoch reforma ministerky Kolíkovej sprísňuje tresty. Tam pestovateľ, aj keď nemá dokázaný finančný príjem z tejto činnosti, tak môže dostať 20 rokov väzenia a prepadnutie majetku.
Nepatrné množstvo drogy
Novela zavádza takzvané nepatrné množstvo drogy, pre ktoré by človek nemal ísť do väzenia. Ako vnímate túto zmenu?
Zákon, ktorý nastavuje tak malé dovolené množstvá núti pravidelného užívateľa ísť na čierny trh každý deň. Podľa mňa je menej škodlivé chodiť menej často na ten čierny trh. Väčšie množstvo drogy nemusí nutne znamenať, že je ten človek je díler, ani to, že užíva veľké množstvá naraz. Napríklad počas pandémie mali užívatelia sklon sa „zásobiť“ a nakupovať vo veľkom, aby znížili svoju mobilitu a riziká prenosu vírusu.
Prečo je pri marihuane v novele podľa vás určená dávka, za ktorú nepôjde človek do väzenia na jeden gram a pri hubičkách až desať gramov?
Rozumiem tomu zámeru určiť hranicu, keď to už nebude brané ako osobná spotreba, ale ako dílovanie, ale v praxi to nefunguje. Okrem toho, že každý človek má inde nastavenú hranicu, ktorá je pre „osobnú spotrebu“ a bolo by teda naivné ju chcieť určiť zákonom, nefunguje to ani pre rozdelenie dílerov a užívateľov.
Ak by ste aj mali pre vlastnú potrebu tehlu kokaínu, tak je to viac menej taká istá škoda na spoločnosti, ako keby ste mali jeden malý sáčok. Je jedno, aké máte množstvo, ale ako sa s tým správate. Dílerom môže byť aj niekto, kto pri sebe nenosí spravidla nič a naopak, nemusí ním byť ani niekto, kto má doma v zásobe väčšie množstvo látky na lockdowny a karantény.
Novela tiež určuje nepatrné množstvo rastliny. V prípade marihuany sú to dve rastliny. Ale z takého množstva je predsa možné vyrobiť viac ako jeden „nepatrný gram“ sušiny.
Áno presne. Myslím si, že každý kto videl marihuanu ako rastlinu vie, že to môže vyzerať ako malý bonsai na stole ale aj ako veľký krík. Nedáva to vôbec žiaden zmysel a dokazuje to, že do prijatia triezvych drogových politík máme pred sebou ešte naozaj veľký kus cesty.